KOŠICE (SZĽH) Píše sa 30. jún 2013. V domácom stánku klubu New Jersey Prudential Center sa schádza generalita NHL a pri stolíkoch s vyžehlenými obrusmi listujú vo svojich poznámkach napätí generálni manažéri. Upreté pohľady na nich smerujú mladí hráči stojaci na prahoch svojich kariér.
Na pódium kráča generálny manažér Colorada Avalanche Greg Sherman a krátko na to oznamuje meno jednotky draftu – Nathana MacKinnona. Na Floridu následne mieri Aleksander Barkov, Tampa Bay si vyberá z tretej priečky Jonathana Drouina.
To už si kravatu upravuje GM Calgary Flames Jay Feaster. „Plamene“ z Alberty majú v prvom kole až tri výbery a takúto šancu je potrebné využiť. Z pozície číslo 6 si vyberá Seana Monahana. Ako potvrdzuje história – rana do čierneho! Pri zvyšných dvoch voľbách už ale také šťastie nemá. Z 28. pozície si Feaster vyberá Morgana Klimchuka a už pár minút predtým auditóriu oznamuje: „Z tímu Gatineau Olympiques si klub Calgary Flames vyberá Emila Poiriera.“
„Bol som tam s rodinou i priateľkou. Išlo o jeden z najkrajších dní môjho života a celé to bolo nesmierne vzrušujúce,“ spomína po rokoch na svoj draftový moment Poirier. „Keď zaznelo moje meno v prvom kole, tak som bol najšťastnejší človek na svete.“
„Viete, tento šport je u nás nesmierne populárny. Je to súčasť kultúry mesta. Každý chlapec v Kanade sníva o tom, že raz bude hráčom NHL, ale podarí sa to iba malému percentu. Mne sa to podarilo a na to som hrdý.“
Flames po ňom siahli z 22. pozície a následne zažil pocit, ktorý je vyárendovaný pre hráčov vyberaných v prvom kole. Vo svetle reflektorov si na seba obliekol dres s horiacim céčkom a číslom 13 na chrbte (podľa roku draftu). O tomto momente sníval od malička. V tom sne to však vyzeralo trošíčku inak.
„V mojich najkrajších predstavách som si na drafte obliekal dres Montrealu Canadiens,“ usmieva sa 26-ročný rodák z metropoly provincie Quebec. Vyrastajúc v druhom najväčšom meste Kanady ho na tréningy poháňala vidina možnosti zahrať si raz za Habs a dostať tak svoje meno na dlážku pred slávnym štadiónom Bell Center. Okoloidúci na nej nájdu mená Guya Lafleura, Jeana Beliveaua, ale aj Marcela Hossu, Richarda Zedníka či Jaroslava Haláka.
„Ja som si bohužiaľ v Bell Centre nikdy nezahral a navštívil som ho iba ako divák,“ mykne kútikom Poirier. „Habs“ som samozrejme fandil od malička, ale v momente draftu som sa stal fanúšikom Calgary. No a teraz držím opäť palce Montrealu.“
Chlapci v Montreale sa rodia s korčuľami na nohách a Émile nebol výnimkou. „Viete, tento šport je u nás nesmierne populárny. Je to súčasť kultúry mesta. Každý chlapec v Kanade sníva o tom, že raz bude hráčom NHL, ale podarí sa to iba malému percentu. Mne sa to podarilo a na to som hrdý.“
V najlepšej lige sveta odohral napokon iba osem zápasov a na svoje konto si pripísal jeden bod.
„Bolo to možno len pár zápasov, ale určite sa mi tým splnil sen. Pracoval som na tom od malička a keď sa vám podarí dostať do NHL, tak to vo vás ostane na celý život. Bola to pre mňa úžasná skúsenosť a spomínam na to rád,“ prízvukuje 26-ročný kreatívny útočník využiteľný na pozícii centra i krídla.
Deň D má stále v živej pamäti. „Ako by sa na to dalo zabudnúť? Nastúpili sme v slávnej Madison Square Garden proti Rangers. Na rozdiel od súčasnej doby bola vtedy hala vypredaná a debut na kultovejšom mieste som si asi ani nemohol predstaviť. Úžasný zážitok!“ spomína s nadšením. S tímom Flames vzápätí absolvoval trip po východnom pobreží. „Nasledovali zápasy v New Jersey, v Bostone a v Ottawe. V Philadelphii som získal svoj prvý bod a to bol pre mňa ďalší míľnik.“
Po úvodných šiestich zápasoch v sezóne 2014-15 absolvoval ešte dva štarty o rok neskôr a odvtedy bol stabilným hráčom farmárskej AHL. V Stocktone i Manitobe už čakal na pozvánku do NHL márne. Ďalšia šanca mala prísť v tomto ročníku, no koronavírus poriadne premiešal kartami a AHL ešte neodštartovala. Poirier preto začal zvažovať nové možnosti a na stole sa objavila nečakaná ponuka zo Slovenska.
„Covid skomplikoval situáciu na celom svete a platí to aj o hokejových ligách. Čakal som na nejakú možnosť odštartovať sezónu a ponuka prišla z Košíc. Potešilo ma to a teším sa na svoju prvú európsku skúsenosť,“ hovorí účastník Zápasu hviezd AHL z roku 2015.
Po príchode do šatne v Steel aréne si to automaticky nasmeroval k jedinej známej tvári. S Martinom Réwayom odohrali dve sezóny v Gatineau a boli dvomi najproduktívnejšími hráčmi tímu Olympiques. Paradoxom je, že práve slovenského útočníka si rovnakom drafte vybral jeho vysnívaný Montreal. „S Martinom sme hrali dve sezóny a volal som mu pred svojim príchodom do Košíc. Mal som na neho veľa otázok, ale ubezpečil ma, že prichádzam na dobré miesto a ja mu verím. Dobré referencie mi dodalo aj pár kamarátov z Kanady, ktorí hrávali na Slovensku v minulosti. Celkom sa teda na túto ligu teším.“
Okrem Réwaya mu v minulosti o Slovensku hovoril aj Marko Daňo, s ktorým hrávali za Manitobu Moose. „Marko je veľmi šikovný hráč a podobne ako s Martinom, aj s ním som mal dobrý vzťah. Slováci sú milí a ja som si s nimi vždy rozumel.“
Milý je však podľa Réwaya aj samotný Poirier. „O Emilovi môžem hovoriť iba v dobrom. Pamätám si ho ako skvelého hokejistu a pre náš tím bude určite nápomocný. V Gatineau sme hrávali aj v spoločnom útoku a teším sa na jeho príchod. Je to hráč s výborným korčuľovaním, je silný na puku, má kvalitnú strelu a pamätám si ho ako výborného strelca s pokojom na hokejke,“ prezentuje osobné skúsenosti 25-ročný dvojnásobný účastník majstrovstiev sveta.
Rodákovi z frankofónnej oblasti je európska mentalita blízka a najradšej by sa samozrejme pozrel do Francúzska. Zaujímavá je však pre neho i stredná Európa. „Začiatkom tohto roka som bol v Bratislave a dokonca tam bola možnosť dohody s miestnym klubom. Napokon z toho nič nebolo, ale aspoň som si trochu pocestoval po Európe a spoznal som nové miesta.“
Kanadský útočník absolvoval po príchode do metropoly východu povinnú karanténu a momentálne už naplno zarezáva s tímom „oceliarov“.
„Prijali ma tu veľmi milo a zaujala ma krásna šatňa i krásny štadión. V meste som ešte zatiaľ nebol, ale aj to určite čoskoro napravím. Zatiaľ sa tu cítim výborne a už sa neviem dočkať prvého zápasu.“
"Vyzerá to tak, že som si na seba uplietol bič a budem pod väčším tlakom. Ladislav Nagy bol skvelý hráč, priam legenda. Hrať s jeho číslom je pre mňa poctou a urobím všetko preto, aby som neurobil košickej 27-mičke hanbu."
Svoju premiéru v košickom drese absolvuje v piatkovom šlágri proti Slovanu. Pre Poiriera pôjde o vôbec prvý súťažný zápas v tejto sezóne.
„To je pravda, zápas som zatiaľ nehral. Myslím si však, že som v celkom dobrej forme. V Kanade som poctivo trénoval a chodil som aj na ľad. Na tréningu som sa cítil výborne a verím teda, že sa do toho dostanem rýchlo. Zlepšovať by sa to malo každým zápasom,“ avizuje Poirier.
Po príchode do Košíc zaujal aj výberom čísla 27. To sa v metropole východu spája s legendárnym Ladislavom Nagyom.
„Priznám sa, že som to nevedel. Povedal mi to až niekto v šatni a vyzerá to tak, že som si na seba uplietol bič a budem pod väčším tlakom. Viem, že to bol skvelý hráč, priam legenda.. Hrať s jeho číslom je pre mňa poctou a urobím všetko preto, aby som neurobil košickej 27-mičke hanbu,“ usmieva sa Montrealčan. Dni v karanténe si spríjemňoval sledovaním zápasov svojho nového tímu a získal tak prvotnú predstavu o košickej hre. „Myslím si, že máme dobrý tím. Cieľom je určite dostať sa v play-off čo najďalej a mojou úlohou je pomôcť k naplneniu tohto cieľa.“
