BRATISLAVA (SZLH) – Pred týždňom sme si pripomenuli symbolické výročie hokeja na svetovej úrovni. Konkrétne šlo o prvý oficiálny hokejový zápas na Olympijských hrách a MS v hokeji. Historickým dňom pre hokej bol práve 23. apríl 1920. V ten deň proti sebe nastúpili domáce Belgicko so Švédskom. Tri korunky vtedy zvíťazili vysoko 8-0, a v kronikách je tento zápas uvedený ako prvý, a zároveň aj posledný vzájomný zápas oboch krajín v rámci olympijského hokejového turnaja.
Zaujímavé je, že olympijský turnaj v Antwerp bol až v priebehu konania vyhlásený za vôbec prvý svetový šampionát. V rovnaký deň sa tak začala písať história oboch vrcholových hokejových podujatí – olympijského hokeja i MS v hokeji. Medzinárodný hokej sa síce hral už predtým, ale len v rámci Majstrovstiev Európy. Svetový punc dostal turnaj v roku 1920 práve vďaka účasti Kanady a USA.
Podrobnejšie o tomto miľníku sme písali v predošlom článku, kde sa dozviete aj o atypickom formáte turnaja či vtedajších pravidlách, ktoré pozostávali zo 14 hráčov na ľade.
Dnes sa však pozrime na iné kuriozity vtedajšej doby. Zaujímavý bol predovšetkým spôsob formovania zámorských družstiev. Napríklad historická prvá účasť Kanady na medzikontinentálnom podujatí neznamenala, že by Kanaďania poslali svoj najsilnejší výber. Američania však k tomu pristúpili súťaživejšie a poslali to najlepšie, čo mali k dispozícii. Švédi zvolili veľmi kuriózny prístup, ktorý im však priniesol iba čiastočný úspech.
Olympijský turnaj v roku 1920 mal obrovský význam, keďže sa na ňom po prvý raz v histórii zúčastnili reprezentanti dvoch dnes už hokejových veľmocí – USA a Kanady. Tretím nováčikom bolo Svédsko, ktoré bude v kronikách navždy zapísané ako účastník otváracieho zápasu prvého svetového šampionátu.
Pristavme sa však práve pri zámorských tímoch a ich formovaní. Kým europske krajiny mali za sebou už určitú historiu oficiálnych kontinentálnych šampionátov, na americkej a kanadskej strane spočiatku nebolo jasné, ktoré federácie ich na medzinárodnom fore budú zastupovať. Z tohto dôvodu bolo aj formovanie ich reprezentácií rozdielne.
Kanada práve vtedy začala s tradíciou, ktorá spočívala v nominovaní najlepších amatérskych hokejových nádejí. Javorový list tak nereprezentovali najlepší profesionáli, ale naopak amatérske hviezdy, ktoré museli svoju kvalitu dokázať v národnej súťaži. Najlepším amatérskym tímom daného ročníka bol klub Winnipeg Falcons, víťaz Allanovho pohára. Práve jeho hráči tak dostali právo reprezentovať Kanadu na vôbec prvom hokejovom olympijskom turnaji.
Tím vo Winnipegu pôvodne založili emigranti z Islandu, ktorí však neboli vítaní v tamojších kluboch, a preto si založili svoj vlastný. Z tohto dôvodu boli na kanadskej súpiske mnohé islandsky znejúce mená. Tento tím si za svoj symbol zvolil sokola podľa klubu Falcons. Mimochodom, práve sokol je dnes oficiálnym symbolom Islandskej hokejovej federácie, a v jeho embléme nájdete aj malý javorový list. Islanďania sa aj prostredníctvom tohto symbolu dodnes hrdo hlásia k hokejovej tradícii, ktorú odštartovali vo farbách Kanady na OH 1920 v Antwerpách.
Američania zvolili iný prístup. Svoju reprezentáciu vybrali tradičnejším spôsobom, keď nominovali hráčov z troch mestských klubov v Bostone, Pittsburghu a St. Paul. Následne odohrali medzi sebou niekoľko exhibičných zápasov a výťažok zo vstupného využili na pokrytie cestovných nákladov na plavbu do Európy. V jednom z týchto prípravných zápasov vtedy podľahli kanadskému výberu hrajúcemu pod hlavičkou Winnipegu Falcons 2:3. Na súpiske USA však nefigurovali len rodení Američania, ale aj zopár Kanadanov, ktorí dostali povolenie reprezentovať USA.
Keď hovoríme o formovaní tímov pre prvý hokejový olympijský turnaj, nesmieme opomenúť Švédov, ktorí k tomu pristúpili naozaj originálne. Hoci boli členmi IIHF už od roku 1912, svoj debut na medzinárodnej scéne si odkrútili až v roku 1920. Ich hráči pôvodne hrali bandy hokej s loptičkou, a vôbec nemali skúsenosti s hrou s pukom. Boli zvyknutí na klzisko „futbalových rozmerov“ a užšie hokejové klzisko pri svojej hre nepoznali. Napriek tomu boli pred presvedčení, že môžu v Antwerpách uspieť.
Olympijské družstvo Švédska napokon neposlala do Antwerp tamojšia hokejová, ale paradoxne švédska futbalová asociácia. Na oficiálnej súpiske sa objavili iba traja hráči, ktorí mali aspoň určitú skúsenosť so skutočným ľadovým hokejom. Ostatní sa museli veľmi rýchlo preorientovať z loptičky na puk a na podstatne kompaktnejšie rozmery hracej plochy. Ich presvedčenie o možnom úspechu však bolo veľmi silné vzhľadom na to, že boli zvyknutí tvrdo trénovať práve na výrazne väčšej ploche. To mohla byt ich veľká psychologická výhoda na tomto turnaji.
Ako vieme z historických tabuliek, na zisk medaily to síce nestačilo, Švédi sa k nej však aspoň priblížili. Na turnaji Zaujali sympatickou hrou, keď dokázali v úvodnom zápase zdolať Belgičanov vysoko 8:0, Francúzov 4:0 a Švajčiarov v ďalšej fáze tiež 4:0. S Kanadou však prehrali vysoko 1:12, s Američanmi 0:7 a s Československom 0:1, kvôli čomu skončili štvrtí.
