BRATISLAVA (SZĽH) - Dlhé roky je v tieni svojej mužskej verzie, no zdá sa, že mu svitá na lepšie časy. O ženskom hokeji a jeho postavení na Slovensku i vo svete sme sa zhovárali s manažérkou ženskej hokejovej reprezentácie Ľubomírou Kožanovou v rámci nášho seriálu Ženy v hokeji.
Ľadový hokej oslávi čoskoro svoje 150. narodeniny. Pri svojom vzniku v roku 1875 bol síce výlučne mužským športom, no postupom času sa z neho vyprofilovala aj ženská verzia. Tá si však vo svete stále vydobýja pevnejšie postavenie, čo je aj prípad Slovenska. „Hráčok máme málo, napriek tomu záujem zo strany dievčat a žien cítime. V minulej sezóne sme mali na Slovensku zaregistrovaných približne 250 až 300 hokejistiek. Toto číslo však medzi sezónami kolíše, keďže niektoré z nich otehotnejú, vydajú sa, iné odídu do práce či do školy,“ začína svoje rozprávanie Ľubomíra Kožanová. „Naša členská základňa je teda malá. Keď sa dievčatá rozhodnú hrať hokej, často musia nastupovať v mládežníckych kategóriách chlapcov. Spolu tak prechádzajú od prípravky cez mladších a starších žiakov až po kadetov. Pre nás je dôležité v tejto kategórii dohliadnuť na to, aby dievčatá s hokejom nekončili len preto, že ďalej nemajú kam ísť.“
Záujemkyne o ženský hokej brzdí okrem iného aj fakt, že sa hrá v drvivej väčšine sveta na amatérskej, respektíve poloprofesionálnej úrovni. „Je to tak. Na Slovensku je ženský hokej vyslovene amatérskym športom a dievčatá za hru platené nie sú. Musia chodiť do práce či do školy a svoj záujem o hokej skĺbiť so súkromným životom,“ vysvetľuje Kožanová, ktorá vzápätí radí, kde sa môže žena hokejom predsa len živiť: „Jediná krajina, kde sa dá hokejom zarábať, je Rusko. Už ôsmu sezónu tam pôsobí naša Nicol Čupková, ktorá nastupuje v drese Agidel Ufa. Tam je súťaž braná ako profesionálna, Nicol v nej má profesionálny kontrakt.“
Hoci je na Slovensku braný ženský hokej ako amatérsky, má vlastnú extraligu. Aj keď len so šiestimi účastníkmi. „Je to dané postavením ženského klubu v danom meste. Tým nechcem nikomu nič vyčítať, ak máte k dispozícii jeden štadión, na ktorom potrebujete prichýliť mládež, mužov aj ženy, tak sa to jednoducho nedá zvládnuť. Nie je tam zachovaná rovnováha a aj to je odpoveďou na to, prečo ženský hokej v niektorých mestách prakticky neexistuje,“ hovorí reprezentačná manažérka.
Popularita je v porovnaní s mužským hokejom výrazne nižšia. Neviem, či je to spôsobené predsudkami, že ženský hokej môžu hrať len mužatky. To ale nie je pravda, hrajú ho krásne dievčatá. Keď si vyzlečú výstroj, nemáte šancu zistiť, že ide o hokejistky.
Ak aj existuje, výrazné problémy má aj v našich najväčších mestách. „Spomeniem napríklad Košice. Dievčatá mali veľký problém dostať sa na ľad, keďže v meste je dominantný mužský klub. A, viete, bez ľadu sa hokej hrať nedá. Košičanky preto hľadali možnosti, ako ženský hokej v meste zachrániť a rozhodli sa, že najlepšie bude, ak svoje zápasy odohrajú na štadióne v Gelnici. Samozrejme, týmto im vznikajú ďalšie nemalé finančné výdavky, ale dôležité je, že môžu hrať,“ opisuje Kožanová začarovaný kruh a zároveň dodáva, že je len málo klubov, v ktorých majú ženy vytvorené adekvátne podmienky na trénovanie. Na Slovensku by narátala maximálne dva.
Napriek tomu si Kožanová myslí, že si ženský hokej postupne a právom dobýja divácke srdcia. „Popularita je v porovnaní s mužským hokejom výrazne nižšia. Neviem, či je to spôsobené predsudkami, že ženský hokej môžu hrať len mužatky. To ale nie je pravda, hrajú ho krásne dievčatá. Keď si vyzlečú výstroj, nemáte šancu zistiť, že ide o hokejistky. Žiaľ, Slovensko je konzervatívne a aj keď žijeme v 21. storočí a náš ženský hokej má za sebou viacero veľkých úspechov, mnoho ľudí ani nevie, že sa u nás hrá,“ hovorí reprezentačná manažérka so smútkom v hlase. „Nepovedala by som však, že sa ľudia neprídu pozrieť. Bolo to vidieť napríklad na finálových zápasoch v Poprade, Spišskej Novej Vsi alebo v Prešove. A tí, ktorí dajú ženskému hokeju šancu, neľutujú. Áno, je špecifický, ale každý si v ňom nájde to svoje.“
Málokto vie, že ženský hokej má aj svoju vlastnú verziu NHL, v ktorej pôsobia hneď dve Slovenky — Iveta Klimášová a Lenka Čurmová. Ako však Ľubomíra Kožanová vysvetľuje, s mužskou NHL sa porovnávať nedá. „Určite nie. Aj v NWHL musia dievčatá aj pracovať. Samozrejme, kluby sa im snažia pomáhať, ale nie do takej miery, ako by si možno mnohí mysleli. Ak niekto čaká, že tam majú dievčatá miliónové kontrakty, mýli sa.“
Okrem individualít však Slovensko na ženskej hokejovej mape „vystrelilo“ aj ako celok. Za najväčší z úspechov môžeme nepochybne považovať účasť na olympijských hrách vo Vancouveri z roku 2010. „Je to zlatá stopa v slovenskom ženskom hokeji. Za účasťou na olympiáde bolo množstvo práce, tvrdo sme na tom makali päť rokov. V tom čase sa dievčatá pripravovali ešte pod hlavičkou Slovana Bratislava. Vytvorené mali špičkové podmienky porovnateľné s tými v Kanade, USA či vo Švédsku, trénovali na ľade aj v posilňovni. Bolo za tým množstvo odtrénovaných hodín, odohraných zápasov a precestovaných kilometrov, ale napokon to prinieslo svoje ovocie, za čo sme nesmierne radi,“ hovorí Kožanová, ktorá vzápätí spomína aj na ďalšie úspechy ženskej reprezentácie. Slovenky sa totiž len niekoľko mesiacov po kvalifikácii na olympiádu dostali pod vedením trénera Miroslava Karafiáta aj medzi elitné reprezentácie na majstrovstvách sveta.
„V novembri 2008 sme postúpili na olympijské hry a v apríli nasledujúceho roku sme postúpili do elitnej kategórie majstrovstiev sveta. Bolo to pekné obdobie, behom šiestich mesiacov sme sa vyšvihli medzi absolútnu špičku svetového ženského hokeja a dokázali sme tam fungovať niekoľko rokov. Až kým staršie dievčatá nezačali strácať motiváciu a radosť z hry.“
Práve s tým totiž bola spojená následná neúspešná kvalifikácia na olympiádu v Soči (2014). „Kvalifikačné zápasy sme odohrali vo februári 2013. Ako najvyššie nasadená krajina podľa rankingu IIHF sme pritom mali možnosť kvalifikačnú skupinu organizovať doma v Poprade. A práve táto skutočnosť, vážnosť situácie pred domácim hľadiskom, nám zrejme najviac zviazala ruky a nepodarilo sa nám to. Mali sme obrovskú šancu kvalifikovať sa priamo z finálového turnaja, ale, bohužiaľ, vtedajšia generácia už tomu asi príliš neverila. Viaceré dievčatá stratili motiváciu a po neúspešnej kvalifikácii s hokejom sekli. Začali sa venovať rodinám, práci a zaradili sa do bežného života a hokej si zahrajú už len rekreačne,“ ozrejmuje vtedajší neúspech manažérka slovenských hokejistiek.
Tá zároveň upozorňuje na to, že kariéra hokejistky musí ísť ruka v ruke s dlhodobejšími plánmi a ženy musia myslieť na vzdelanie, rodinu a život po skončení aktívnej činnosti. „Ak si plánujú dievčatá založiť rodinu, väčšinou musia skončiť s hokejom skôr. Rovnako tak musia po celý čas premýšľať, čo bude ďalej. Musia mať zadné dvierka a v momente, keď sa začnú zamýšľať, ako ďalej pohnúť so svojím životom, musia mať možnosť zaradiť sa do bežného pracovného života. Niekedy sa ešte hráčky na malý moment po materskej vrátia k aktívnemu hokeju, ako to bolo napríklad v prípade Jany Kapustovej alebo Ivety Frühauf, avšak to si vyžaduje absolútnu podporu a zázemie doma. Obe spomínané dievčatá ešte chvíľu hrali v HC ŠKP Bratislava, ale z časového hľadiska, náročnosti tréningov a starostlivosti o deti a rodinu to pre ne bolo veľmi náročné skĺbiť. To bol, žiaľ, aj prípad neúspešnej kvalifikácie z roku 2013. Káder sa nám rozpadol a my sme museli v lete 2014 skladať nový,“ spomína Kožanová na neúspech z tých čias.
Zo silnej generácie hokejistiek sa však podarilo na ľad vrátiť ešte niekoľkým — avšak v úplne inom drese. „Do medzinárodného hokeja sa ešte vrátili dve, Nikoleta Celárová a Michaela Matejová, ktoré pôsobia ako rozhodkyne IIHF. Obe majú za sebou niekoľko medzinárodných šampionátov, Nikoleta dokonca aj olympijské hry. Ak sa nemýlim, je dokonca jediná na svete, ktorej sa podarilo byť na olympiáde ako hráčke (Vancouver, 2010) aj ako rozhodkyni (Pjongčang, 2014).“
Teraz je však situácia značne odlišná, hoci ju výrazne komplikuje súčasná pandemická situácia vo svete. Predstavitelia Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) boli nútení zrušiť budúcoročný turnaj majstrovstiev sveta, na ktorom sa mali zúčastniť aj Slovenky. Naše dievčačá by tak mali koncom apríla nastúpiť na náhradné podujate European Series, teda akési neoficiálne majstrovstvá Európy. Posúva sa aj olympijská kvalifikácia, ktorej štart je v tejto chvíli naplánovaný na november 2021. Práve tá by mala byť pre Slovenky absolútnym vrcholom sezóny, v ktorej pôjde o veľa.
„Ja som presvedčená o tom, že nič nie je nemožné, každý zápas sa začína stavom 0:0. Vieme, čo funguje, takže nie je potrebné vymýšľať nič nové. Okrem toho, šťastie praje pripraveným a my robíme všetko pre to, aby sme boli pripravené v správny čas. Samozrejme, ak nám to situácia dovolí.“
