ILAVA - V roku 2011 po ukončení spolupráce so Žilinou nabral ázijský smer. Za necelé štyri roky získal s Ertisom Pavlodar tri majstrovské tituly v Kazachstane. Od roku 2018 pôsobil v Rumunsku, kde sa mu s reprezentáciou podarilo vybojovať postup do 1-A divízie majstrovstiev sveta. S Brašovom získal v sezóne 2018/19 ligový titul. Od novej sezóny bude stáť na lavičke prvoligovej Považskej Bystrice.
Sám seba považuje za dobrodruha. Keď ho v októbri 2011 vystriedal na lavičke MsHK Žilina Milan Jančuška, začal sa Július Pénzeš obzerať po novom pôsobisku. Zvažoval Poľsko, no napokon sa presunul do 5000 kilometrov vzdialeného Pavlodaru.
„Nebol som už najmladší a túžil som okúsiť niečo netradičné. Narýchlo som musel oprášiť vedomosti z Ruštiny, ktorú som sa učil ešte počas školských čias. Nikto ma nešetril. Rovno ma postavili bez pomoci tlmočníka pred dvesto ľudí a musel som jasne povedať, čo chcem s mužstvom dokázať,“ začal rozprávanie Július Pénzeš.
Bežnou praxou v postsovietskych krajinách je, že mecenáš, ktorý klub sponzoruje, si vyhradzuje aj právo na rozhodovanie o hráčoch, či hernom prejave tímu. To sa však v tomto prípade dlho nedialo.
„Zo začiatku som mal voľnú ruku. Vsadili na mňa a moje rozhodnutia platili. Mal som voľné pole pôsobnosti a k dispozícií solídny balík peňazí na hráčov, ktorých som si mohol zohnať,“ pokračoval.
V priebehu tri a pol roka pôsobenia v Pavlodare získal s Ertisom tri majstrovské tituly, ku ktorým postup do finálovej skupiny Kontinentálneho pohára. V mužstve pôsobila desiatka hráčov zo Slovenska a Českej republiky.
„Mali sme kvalitný tím. Bolo to obdobie, kedy bolo pôsobenie v Kazachstane po finančnej stránke pre slovenských hokejistov finančne mimoriadne zaujímavé. Veľkou výhodou bolo aj to, že nás bolo v mužstve veľa, čo výrazne napomáhalo k dobrej atmosfére. Byť tisícky kilometrov ďaleko od rodiny nebolo pre každého,“ doplnil 64-ročný kouč.
Po páde kurzu miestnej meny tenge už nebolo pôsobenie v stredoázijskej republike pre Slovákov natoľko zaujímavé. Vedenie klubu chcelo viacero záležitostí riešiť iným spôsobom ako si predstavoval Július Pénzeš a pôsobenie v Pavlodare ukončil.
Na klub mu však zostávajú najmä príjemné spomienky, hoci výraznú stopu zanechala aj jedna smutná udalosť. Počas playoff v roku 2013 zomrel na následky nárazu na mantinel útočník DmitrijUčajkin.
„Bol v nemocnici na pozorovaní. Dostal trombózu. Bola to mimoriadne náročná situácia. Šlo o veľmi obľúbeného chlapca. Riešenie tejto situácie bolo asi najťažšie v mojej trénerskej kariére. Prišla v rozhodujúcej časti sezóny. Napokon sme získali majstrovský titul, ktorý sme mu venovali.“
Kazašskou špecialitou je konské mäso, ktoré v našich podmienkach nie je veľmi bežné.
„Ochutnal som ho, ale oveľa viac som ho zjedol ešte za čias Československa, kedy konská saláma patrila medzi delikatesy. Vyrábali ju v bývalom Gottwaldove. Nespomínam si na niečo, čo by v miestnej kuchyni výrazne prekvapilo,“ doplnil.
Ďalšie hokejové dobrodružstvo zažil v Rumunsku, kde sa s miestnou reprezentáciou najskôr udržal v 1-B divízií, aby ju v roku 2019 posunul do druhej najvyššej kategórie. Tá sa napokon v aktuálnom roku pre pandémiu koronavírusu neodohrala, a tak si musí na významné svetové podujatie počkať do budúceho roku.
„Náš úspech rezonoval v médiách. Hokej nie je v krajine taký obľúbený ako futbal, no má svoju fanúšikovskú základňu. Na ligové zápasy chodí približne dvetisíc divákov, čo sú slušné čísla,“ ozrejmoval fakty Pénzeš.
Podľa jeho slov sú rumunskí hokejisti hraví. Tréningy ich príliš nebavia, radšej hrajú hokej a následne oddychujú.
„Momentálne majú pomerne zaujímavú generáciu hráčov vo veku 20 až 26 rokov, ktorí môžu tvoriť základ reprezentácie ešte pár rokov. Doplnili sme ich o niekoľko naturalizovaných Ukrajincov, ktorí do hry priniesli iné prvky. V bráne kraľuje Patrik Polc. Jeho už berú ako vlastného. Nedostatky vidím v mládežníckych kategóriách, kde chýbajú dorastenci a juniori.“
Okrem koučovania reprezentácie stále pracoval aj na klubovej úrovni ako kormidelník Corony Brašov. V Rumunsku síce nefunguje veľa klubov, no ich finančné zázemie je stabilizované.
„Hráči sú platení z mestských peňazí. Stáva sa, že výplaty meškajú týždeň, možno dva, ale vždy prídu. Samosprávy sú zárukou istoty. Hráč, ktorý v lige pôsobí päť sezón, si môže prísť mesačne na približne dvetisíc eur. Zmluvy sú celoročné a peniaze chodia v čistom, takže hokejisti už majú zaplatené všetky odvody,“ vysvetľoval okolnosti fungovania klubov.
