Hodnotenie pohybovej výkonnosti v ľadovom hokeji je druh poznávacieho procesu, ktorý predstavuje poznanie kvantitatívnej stránky určitého druhu vlastností (pohybových schopností a zručností). Meranie (testovanie) je najvyužívanejší proces hodnotenia pohybovej výkonnosti, v ktorom priraďujeme čísla určitým javom, objektom, vlastnostiam podľa stanovených pravidiel (Kasa, 2002). Pravidelná diagnostika trénovanosti športovcov umožňuje získanie dôležitých informácií o účinností tréningového zaťaženia. Trénovanosť je stav organizmu adaptovaného na telesné zaťaženia (KOMADEL, HAMAR, MARCEK 1985). Testovanie (meranie) predstavuje takmer ideálny zdroj informácií, pretože jeho prednosťou je objektívnosť a porovnateľnosť výsledkov. Tvorí základ diagnostických metód zisťovania stavov trénovanosti a výkonnosti. Význam merania spočíva v tom, že na základe kvantitatívnych údajov zisťujeme úroveň rozvoja určitých vlastností športovcov (pohybových schopností, zručností a pod.), ktoré sa menia vplyvom tréningového procesu. Testovanie hráčov ľadového hokeja by nemalo byť samoúčelné, jeho význam je v poskytovaní informácií v súvislosti s riadením a plánovaním tréningového procesu (KAČÁNI, 2000)
Výsledky testovania a merania motorickej výkonnosti sú zdrojom informácií pri riadenom plánovaní tréningového procesu. Môžeme ich využívať (Kasa, 2002):
Okrem hodnotenia všeobecnej pohybovej výkonnosti v ľadovom hokeji využívame aj testy (resp. skúšky), ktorými zisťujeme úroveň:
Zásady hodnotenia pohybovej výkonnosti hráčov
Rešpektovať ustálené zásady hodnotenia (testovania) patrí medzi najdôležitejšie a nevyhnutné predpoklady na úspešnú realizáciu a vyhodnotenie diagnostického procesu. Preto im treba v príprave a v priebehu merania venovať veľkú pozornosť. Medzi hlavné zásady hodnotenia pohybovej výkonnosti hráčov môžeme zaradiť (KASA, 2002):
1. Výber štandardizovaných telesných a motorických testov, ako aj iných diagnostických metód a prostriedkov. V praxi to znamená, že testy musia spĺňať požiadavky platnosti spoľahlivosti so všetkými ich čiastkovými položkami (objektívnosť, stabilita), presnosť prístrojov a meracích zariadení, poznať chybu merania a vyhodnocovania atď. Platnosť testu znamená, že test zisťuje potrebnú schopnosť, napr. silový test silovú schopnosť, spoľahlivosť, že sa výsledky opakovaného testovania nebudú líšiť v závislosti od času ako aj od trénera.
2. Zabezpečiť štandardné vonkajšie podmienky (terén, teplota, počasie, čas testovania...), ako aj postup a spôsob vykonania testov (poloha tela, počet pokusov, záznam pokusov). Testy sa môžu vykonávať len predpísaným spôsobom, bez výnimky (napr. držanie nadhmatom či podhmatom, pokrčené alebo vystreté nohy, zastavenie za modrou čiarou znožmo oboma nohami, atď).
3. Veľmi dôležité je zabezpečiť výkonovú motiváciu testovaných. Každý testovaný by mal vykonať test s maximálnou snahou podať čo najlepší výkon - bežať čo najrýchlejšie, skočiť, hodiť čo najďalej, korčuľovať čo najrýchlejšie, strieľať čo najpresnejšie, atď. V opačnom prípade sú namerané výsledky skreslené, neobjektívne a také budú aj spracované výsledky a závery.
4. Najdôležitejšou zásadou diagnostiky je spôsob vyhodnotenia testových výsledkov. Spracovanie údajov a ich vyhodnotenie, patrí medzi najzložitejšiu časť diagnostického procesu. Výsledky vyhodnocujeme pomocou stupníc, bodov, poradia, noriem, ktorým odborne hovoríme aj odvodené testové výsledky. Je to premena hrubého skóre (cm, s, kg...) na bodové, odvodené skóre (z, T, MQ, St-body). Z nich môžeme určiť individuálne alebo sumárne testové skóre, zostaviť testové profily, indexy, plagáty, normy, nomogramy na hodnotenie telesných a pohybových predpokladov. Tieto testové normy musia byť aktuálne, platné pre určitú lokalitu, vek, pohlavie. Celoštátne normy musia splniť požiadavku reprezentatívnosti, v opačnom prípade môžu mať len regionálny či lokálny význam.
Diagnostika pohybovej výkonnosti hokejistov je mostom medzi teóriou a športovou praxou. Kvalifikovaný tréner ľadového hokeja môže pri rešpektovaní všetkých zásad a podmienok odhaliť úroveň či nedostatky v telesnom a motorickom vývoji. Diagnostika sa začína registráciou motorických prejavov (výkonov, výsledkov), pokračuje ich spracovaním a výkladom a končí sa formuláciou záverov a určením diagnózy. Závery sa môžu dotýkať úrovne a vývoja pohybových schopností a zručností, telesnej zdatnosti, motorickej spôsobilosti, pohybovej a športovej výkonnosti na úrovni zistenia momentálneho stavu alebo pravdepodobnosti jeho ďalšieho vývoja. V prvom prípade hovoríme o diagnóze, v druhom o prognóze.
Diagnostická činnosť vo všetkých svojich fázach a najmä vo fáze interpretácie je omnoho zložitejšia, ako si uvedomuje väčšina trénerov športovej praxe. Preto by sme mali jej príprave a realizácii venovať primeranú pozornosť, poznať všetky ťažkosti a možné chyby. Len tak nám diagnostická činnosť prinesie očakávané výsledky a pomôže športovej praxi. Dobrým pomocníkom pre menej skúsených je najmä odborná literatúra, ktorej je v oblasti športovej diagnostiky primerané množstvo (KASA, 2006).
Použitá literatúra:
KAČÁNI, L.: Futbal - teória a prax hernej prípravy. SPN, Bratislava 2000
KASA, J. : Športová Antropomotorika, FVTŠ UK, Bratislava 2002
KASA, J. : Pohybové predpoklady a ich diagnostika, FVTŠ UK, Bratislava 2006
KOMADEL, L. – HAMAR, D. – MARCEK, T. : Diagnostika trénovanosti. Bratislava, Šport 1985
