Z majstrovstiev sveta neodišiel bez medaily. Jubilant Lukáč ľutuje len nevyužitú šancu na slávu v NHL

V histórii nášho hokeja bude navždy zapísaný ako jeden z najlepších kanonierov. Legendárny Košičan skóroval s ľahkosťou a v 513 zápasoch federálnej ligy nasúkal neuveriteľných 393 gólov. V 146 zápasoch v drese československej reprezentácie strelil 70 gólov. Dvakrát sa stal najlepším kanonierom federálnej ligy a s priemerom 0,48 gólu na zápas patrí do elitnej desiatky najlepších strelcov federálnej reprezentácie. V rokoch 1977 a 1985 zodvihol nad hlavu trofej určenú len pre majstrov sveta a z olympiády 1984 priviezol striebro. Medailu tohto kovu získal aj na svetových šampionátoch v rokoch 1982 a 1983. Valentínske dieťa Vincent Lukáč dnes oslavuje okrúhlych 70 rokov.

„Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa dočkám takého veku. Prežil som mnohých známych, ale život ma stále baví. Veľmi rád žijem mlado. Dobre si zajem, vypijem, páčia sa mi ženy a ako športovec som bol vždy rád v kolektíve,“ vyznal sa na prahu jubilea milovník života. Po ukončení parádnej aktívnej kariéry pracoval ako tréner, neskôr si vyskúšal tanečný parket v rámci televíznej show a posedel si aj v poslaneckej lavici. Po sedemdesiatke však už žiadne veľké plány nemá. „Nemám už žiadne túžby. Chcem byť len zdravý, jednoducho byť v takej forme ako som dnes. Túžim byť čo najdlhšie s deťmi, priateľmi a všetkými, čo ma majú radi. Sedemdesiatka je „šalený“ vek a nechce sa mi veriť, že som sa ho dožil.“

Chcel byť futbalistom

Pri spätnom pohľade do zrkadla je na seba Lukáč hrdý. Dosiahol prakticky všetko čo si zaumienil a v tejto súvislosti je priam neuveriteľné, že ako malý chlapec túžil po sláve v úplne inom športe.

„Ja som chcel vždy športovať, ale bol som malý a tenký. Nechcel som byť teda hokejista, ale futbalista. Vyskúšal som všetky športy, pri futbale som si zlomil nohu. Preto som bol potom v hokeji taký rýchly. Bál som sa, že ma s mojou postavou zabijú a tak som sa snažil súperom vyhnúť rýchlosťou. Medzi hráčmi som chodil ako medzi bránkami. Korčuliarsku šikovnosť vás nenaučí nikto, to musíte mať od boha. Bol som strelec a toto musíte mať rovnako tak v sebe,“ dvíha prst vychýrený kanonier, ktorého meno znelo na starom košickom štadióne Ladislava Trojáka nespočetnekrát. A on na to odpovedal svojsky – ďalším gólom. „Stále to mám v hlave. Päťtisíc ľudí v starej stodole kričalo – Vinco, góla. Mal som zimomriavky a zodpovednosť voči týmto fanúšikom. Musel som dať gól a keď som ho strelil do piatej minúty, išiel spadnúť štadión. Na to sa nezabúda. Tých gólov som však strelil toľko, že si už konkrétne nespomínam na žiadny z nich.“

Titul získal, ale nie doma

Kariérny paradoxom legendárneho útočníka je, že hráči VSŽ získali svoje dva federálne tituly tesne po jeho odchode. Do nemeckého Rosenheimu odišiel z rodného mesta v roku 1985 a Košice následne oslávili nezabudnuteľné úspechy v rokoch 1986 a 1988. Ak by vydržal ešte jeden rôčik...

„Takto som to nikdy nebral. Mužstvo sa budovalo desať rokov. Hrali sme aj o záchranu, ale nikdy sme nevypadli. Postupne sme naberali sily a tréneri poskladali dva veľmi silné útoky – Lukáč, Brunclík, Faith a Vodila, Ihnačák, Liba. Pred mojim odchodom sme boli strieborní. Potom sme skončili my s bratom a zavedené bolo play-off. Ja osobne som za Košice play-off nikdy nehral, ale mám titul vicemajstra. V tom čase už bol tím taký silný, že o rok získal federálny vavrín. Iste, bol by som rád pritom. Svoj sen o federálnom titule som si však splnil počas vojenčiny v Jihlave a viem teda, aký je to pocit,“ upozornil Lukáč.

Ešte väčšou premárnenou šancou bola možnosť hry v NHL. Po tom, čo ho v roku 1982 draftoval Quebec Nordiques, prehováral ho na emigráciu samotný šéf kanadského klubu. S bratmi Šťastnými si však v najlepšej lige sveta nezahral.

 „Podmienky boli jednoznačné – musel by som mať viac ako 31 rokov a medailu za Československo. Len vtedy by som mohol opustiť republiku. Agenti za nami samozrejme chodili a mohol som odísť tisíckrát. Moja manželka však o tom nechcela ani počuť a s plačom ma odhovárala od emigrácie. Poviem pravdu, ak by som vtedy vedel čo všetko sa udeje, neváhal by som ani sekundu. Peter Šťastný mi stále volal, aby som prišiel autom na letisko do Mníchova a odletel do zámoria. Neurobil som to a celý život som rozdával radosť fanúšikom v Československu,“ nerobí z vtedajšieho rozhodnutia tragédiu jubilant.

Namiesto bodov v NHL zbieral medaily s reprezentáciou

V NHL si síce nezahral, no všetko si vynahradil v drese s levom na hrudi. Československo reprezentoval na štyroch majstrovstvách sveta a domov sa ani raz nevrátil bez medaily. Neskončil pritom horšie ako strieborný.

„Byť majstrom sveta nie je jednoduché. Prvý titul som získal vo Viedni a bol som najmladším hráčom v tíme. Na izbe som spal s Dzurillom a dá sa povedať, že čo meno, to bol veľký pojem. V tom čase bola zostava nabitá a ako mladý hráč som ešte nebol takým platným hráčom. Doma v Prahe to už bolo iné a tam bola naša päťka motorom tímu. Vyhrať titul majstra sveta na domácom ľade, to je niečo výnimočné a spájalo sa to s obrovskou zodpovednosťou. Stačilo prehrať so Švédmi a nepostúpili by sme ani zo skupiny. V prvom súboji s Rusmi sme prehrali 1-5, ale tréner Bukač nám vtedy povedal – chlapci, s Rusákmi sa nedá vyhrávať stále, ale raz áno. A to sa stalo. O dva dni sme vyhrali 2-1 a „Ceco“ Pašek strelil gól. Potom nás nosili na rukách a nikto nezmení, že išlo o posledný spoločný titul Čechov a Slovákov,“ upozornil V. Lukáč.

Za najlepší turnaj legendárneho útoku Lukáč – Rusnák – Liba, však osobne považuje olympiádu v Sarajeve 1984.  „Tam sme hrali náš najlepší hokej, aj keď to vo finále nestačilo na Sovietov. Dovolím si povedať, že tá naša formácia má do dnes veľký cveng aj v Česku a vo svete. Pozreli sme sa na seba a vedeli sme, čo urobíme. Daro podržal puk a my sme vedeli, kam si máme nakorčuľovať. Ja som pritom nehrával s Libom ani v Košiciach. V reprezentácii sme si však rozumeli aj naslepo.“

Zásluhou pôsobenia v reprezentácii však zažil aj veľmi nepríjemné vyšetrovanie spojené s emigráciou Miroslava Ihnačáka, ktorý štartoval sezónu 1985-86 v Košiciach, no dohral ju už v Toronte Maple Leafs. Na útek z vlasti pritom využil práve pôsobenie v národnom tíme.

„Vtedy som mal veľký problém. O všetkom som vedel, ale robil som sa, že o ničom netuším. Kamaráta by som nepodrazil a pred vyšetrovateľmi som všetko zatĺkal,“ spomína Lukáč s hrdosťou v hlase.

Bohatá reprezentačná kariéra sa skončila v roku 1985, v ktorom Československo reprezentoval na zlatých MS v Prahe i na Kanadskom pohári. Vo veku 31 rokov sa rozhodol pre angažmán v Rosenheime, v ktorom strávil dve sezóny. Neskôr si ešte vyskúšal aj hokej v Rakúsku, Škótsku a hráčsku kariéru definitívne ukončil v roku 1990 po pôsobení na Britských ostrovoch v drese Streatham Redskins. Spoločne s bratom Jozefom sa v Londýne hokejom bavil a v 28 zápasoch nazbieral neuveriteľných 122 kanadských bodov (71+51).

Kritizuje moderný hokej

Neskôr sa dal na trénerskú dráhu a okrem materských Košíc si vyskúšal napríklad aj exotiku v Juhoafrickej republike. V posledných rokoch vystupuje ako neúprosný kritik, no kritiku vníma ako nevyhnutnú súčasť napredovania.

„Kritizujem, pretože ja sám som bol na seba nesmierne tvrdý. Nepotreboval som, aby ma tľapkali po pleciach. To vás dopredu neposunie. Nechcem nikoho urážať, ale dnes je už reprezentant každý. Kto si to ešte nevyskúšal, dostane šancu. Stále niekoho skúšame, ale v reprezentácii majú byť najlepší. Za nás to tak bolo. Ak teraz vyhráme, tak je super. Ak nie, tak nevadí, lebo len skúšame. Keď som sa nedostal do reprezentácie len na turnaj Izvestija, tak som doma plakal. Reprezentáciu ste si museli zaslúžiť,“ zamyslel sa Lukáč, ktorý sa netají tým, že moderný hokej mu veľmi nevonia. „My sme boli vychovaní inak a boli sme zvyknutí drieť. V rámci sústredenia československého tímu sme počas sústredenia na Zadove hrali so železnými hokejkami a od pondelka do piatka sme behali hore na pahorok. Prví traja potom dostali tenisky. Dnes príde hráč do kabíny a má oblečenie ako manekýn. Vtedy sme bojovali o tenisky. Teraz v lete hráči trénujú individuálne a kolektív spoznávajú na začiatku sezóny. Na striedačke je sedem trénerov, jeden má brankára, druhý obrancu, tretí útočníka. Je tam viac civilov ako hráčov. Bukačovi nemohol v reprezentácii povedať nikto nič.“

Legendárny útočník krúti hlavou aj nad súčasným celosvetovým trendom rozhodovania.

„Hokej bol kedysi oveľa tvrdší. So mnou prerazili mantinel, takmer mi odtrhli hlavu a hralo sa ďalej. Dnes sa za všetko vylučuje a nikto nevie za čo. Hokej sa píska ako basketbal. Keby som hral teraz, tak je po fauloch na mňa desať presiloviek za zápas. My sme sa so súpermi nemaznali, ale vzájomne sme sa rešpektovali. Raz sme sa v rohu ihriska stretli s Fetisovom a on mi povedal – spakojno Vincent, spakojno. Ja som bol rád, že ma nezabil a on bol rád, že som ho nezosmiešnil nejakým manévrom. Boli sme rivali, ale rešpektovali sme sa,“ podotkol s úsmevom dvojnásobný majster sveta.

Cíti šancu na silný šampionát

Súčasnej generácii napriek všetkej kritike fandí a novú generáciu slovenských talentov vníma ako veľmi perspektívnu.

„Myslím si, že teraz na majstrovstvách sveta v Česku môžeme mať po dlhšom čase výborný tím. Je tu nová generácia, ktorá má svoju kvalitu. V Ostrave hráme prakticky doma. Máme teda šancu poskladať veľmi dobré mužstvo. Myslím tým samozrejme na chlapcov z NHL a zvučných líg,“ vyslovil sa V. Lukáč, podľa ktorého je však dôležité nezaspať na vavrínoch a nenechať sa uspokojiť samotným vydareným draftom. „Títo chlapci sú talenty, ale sú veľmi mladí. Uvidíme, čo z nich bude. Slafkovský, Nemec, páči sa mi aj Dvorský. Všetko však majú pred sebou. Musia sa im vyhýbať zranenia a netreba okolo nich robiť prehnané haló. Černák má dva Stanley Cupy, výborný je Fehérváry a o nich sa nehovorí. O Slafkovskom sú tri články denne. Neviem či to číta, ale toto sú jednoducho prehnané veci. Osobne mu prajem, aby to bol skvelý strelec. Netreba to však s tými chválami preháňať. Tak ako som však povedal, aj ich zásluhou však máme šancu poskladať na majstrovstvá sveta veľmi slušný tím a aj z Juraja môže vyrásť veľký hráč.“

Na domácu extraligu chodí už len z času na čas a v tomto smere ho odrádza aj správanie slovenských klubov. Tej totiž kraľujú legionári.

„Pre našu ligu je to smutné. V každom tíme je sedem cudzincov a tí vládnu bodovaniu. Naši mladí hráči nemajú kde hrať a odchádzajú preč. Keby mi niekto pred pätnástimi rokmi povedal, že v extralige bude Humenné, tak by som ho vyhlásil za blázna. Je fajn, že máme na východe päť extraligových tímov. Kvalita sa však roztrúsila a medzi prvým a posledným tímom nie je takmer žiadny rozdiel. Kedysi sa kvalita sústredila v Slovane a v Košiciach a to boli top tímy schopné konkurovať najlepším v Európe. Teraz je tá výkonnosť oveľa nižšia. Kto bude tento rok majstrom? Môže to byť hocikto. Slovan? Ten nespoznávam. V živote by som nepovedal, že môže takto spadnúť. Ľutujem jeho fanúšikov, že sa musia pozerať na taký hokej. Tu je však všetko super a osobne som za pätnásť rokov nečítal kritiku na niektorého nášho športovca. Po prehrách sa utešujeme tým, že sme získali skúsenosti a ide sa ďalej. To sú veci, ktoré ma znechucujú,“ uzatvára čerstvý sedemdesiatnik.