BRATISLAVA (SZĽH) – Slovenský hokej oslavuje tridsať rokov svojej existencie. Napriek všetkým prekážkam, ktoré ho sprevádzali na samostatnej ceste od 1. januára 1993, dokázal neraz svojím úspechom spojiť polarizovanú slovenskú spoločnosť a mnohokrát jej dožičil pocit neskonalej hrdosti z existencie samostatnej Slovenskej republiky. Príbeh, ktorý slovenský hokej píše 30 rokov, sprevádzalo niekoľko významných míľnikov.
Samostatné slovenské hokejové hnutie sa začalo formovať na troskách spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorého rozdelenie bolo politickou agendou a nieslo sa v pomerne pokojnom duchu. Nebolo jednoduché oddeliť sa, predovšetkým zo športového hľadiska, veď československá hokejová reprezentácia bola vo svete veľký pojem. Päťdesiatdvakrát sa zúčastnila na majstrovstvách sveta, zaknihovala šesť titulov svetových šampiónov, z toho štyri v časoch rokov sedemdesiatych a osemdesiatych, v ktorých svetovému hokeju na veľkolepých fórach panovala „nezdolateľná“ ruská zborná. K šiestim zlatým medailám z MS pribudlo 10 strieborných a 14 bronzových. Šestnásťkrát sa československá hokejová reprezentácia predstavila aj na turnaji zimných olympijských hier – štyrikrát odišla ako strieborná a rovnako štyrikrát ako bronzová. Neodmysliteľnou súčasťou spoločných hokejových časov boli aj slovenskí rodáci. Ladislav Troják, Jozef Golonka, Vladimír Dzurilla, Vincent Lukáč, Igor Liba, Dárius Rusnák, bratia Šťastní, Dušan Pašek a mnohí ďalší...
Je to siahodlhá a úspešná história. Námet na samostatnú sériu textov, ba dokonca knižné či dokumentáre spracovanie. Na pokračovanie. Československý hokej bol pojem, ktorý vo svete niečo znamenal. Nastal však čas rozdeliť sa. Koncom roka 1992 sa prvým prezidentom formujúceho sa Slovenského zväzu ľadového hokeja stal Ján Mitošinka, generálnym sekretárom Pavol Macko. Ich úlohou bolo doviesť proces formovania slovenskej hokejovej agendy vrátane stanov a všetkých administratívnych dokumentov potrebných na prijatie Medzinárodnou hokejovou federáciou až do konca. Proces to bol náročný, času na jeho realizáciu pramálo. Šikovnosť, snaha a predovšetkým obetavosť vtedajších hokejových funkcionárov sa však zaslúžila o to, že samostatný slovenský hokejový zväz nielen vznikol, ale bol napokon aj akceptovaný medzinárodným spoločenstvom. Rada IIHF ho prijala. Dodnes uvádza, že členom medzinárodného hokejového spoločenstva je od 2. februára 1993.
Zlomový okamih rozdelenia spoločnej československej hokejovej histórie boli majstrovstvá sveta juniorov rokov na prelome rokov 1992 a 1993. Keďže oficiálny rozpad ČSFR bol oficiálne stanovený na 1. januára 1993, túto udalosť museli akceptovať aj organizátori vtedajšieho svetového šampionátu spolu s Medzinárodnou hokejovou federáciou. Do 31. decembra 1992 spadajú všetky dosiahnuté výsledky na vtedajších MSJ pod československú hokejovú reprezentáciu. Na jej súpiske vtedy figurovali brankár Igor Murín či útočníci Pavol Demitra, Miroslav Škovira a Richard Kapuš.
Na Druhý sviatok vianočný podľahli československí reprezentanti, združení spoločnosťou vlajkou a majúci vlastnú hymnu, 2:5 Fínsku. O deň neskôr zdolali USA 6:5, 29. decembra však nestačili na Švédsko 2:7. Deň pred Silvestrom ešte remizovali s Ruskom 1:1. Prišla polnoc z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993. ČSFR sa rozpadla a vznikli dva samostatné štáty, po novom aj dva samostatné hokejové národy. Organizátori MSJ spolu s IIHF začali od 1. januára uvádzať v oficiálnych štatistikách nie Československo, ale špecifický názov „Česká republika a Slovenská republika“. Československú vlajku pri spoločnej reprezentácii nahradila vlajka IIHF. Ani hymna už nemohla zaznieť spoločná. Spoločna krajina prestala existovať. Preto sa IIHF rozhodlo, že „Českej republike a Slovenskej republike“ bude znieť hymna Medzinárodnej hokejovej federácie. Hneď v prvý deň samostatného fungovania spoločný tím dvoch republík deklasoval Japonsko 14:2. Nasledoval triumf 6:3 nad Nemeckom a 7:4 nad Kanadou. Zlepšená forma v druhej polovici šampionátu znamenala, že tím „Česká republika a Slovenská republika“ obsadil v konečnej tabuľke tretiu priečku, za ktorú dostal bronzové medaily.
„Pamätám si, že po Novom roku sme vyhrali zopár zápasov, ale už nezaznela naša hymna. Bolo to veľmi čudné. Avšak po tom, ako nám odovzdali bronzové medaily, všetci spievali československú národnú hymnu, to bolo veľmi špeciálne,“ cituje web IIHF.com slová Pavla Demitru z článku o rozdelení ČSFR, ktorý publikoval už v roku 2013 a recykloval ho opätovne pri príležitosti 30. výročia tejto udalosti.
Z dna nahor
Začiatok samostatnej slovenskej hokejovej bol veľmi trpký. Na základe rozhodnutie IIHF spadli Slováci do najnižšieho schodíka v rámci svetovej hierarchie majstrovstiev sveta. Do takzvanej C-kategórie, kým Česi zostali v elitnej a zdedili všetky nástupnícke práva i úspechy po spoločnej československej hokejovej reprezentácii. IIHF argumentovala, že o úspechy spoločnej hokejovej reprezentácii sa viac zaslúžili Česi, ktorých bolo v národnom tíme vždy viac ako Slovákov. Dodnes viaceré slovenské hokejové osobnosti tento krok nechápu, nesúhlasia s ním. Nič s ním však nemohli urobiť. A zareagovali naň najlepšie, ako sa dalo. Pomohli slovenskej hokejovej reprezentácii z roku 1993 prepracovať sa z C-kategórie až do elitnej spoločnosti majstrovstiev sveta v najrýchlejšom možnom čase – teda za dva roky. Ich hokejoví nástupcovia sa zas zaslúžili, že slovenský hokej je súčasťou elitnej kategórie MS dodnes.
Historicky prvá medaila samostatnej slovenskej mužskej hokejovej reprezentácie mala strieborný lesk a podarilo sa ju získať na MS 2000 v Petrohrade pod vedením trénera Jána Filca, ktorý prišiel na striedačku po úspešnom bronze z juniorského šampionátu 1999.
V roku 2002 dosiahol slovenský hokej dosiaľ najjagavejší úspech na medzinárodnej hokejovej scéne, a síce zisk zlatých medailí na MS vo Švédsku. O rok vo Fínsku skompletizoval medailovú zbierku bronzovou „plackou“. Nateraz posledný medailový zárez z pôdy MS vybojovali slovenskí hokejisti na MS 2012 opäť v Helsinkách.
Uplynulých desať rokov bolo mimoriadne náročných. Prepad v rebríčku IIHF, ústup z vydobytých pozícií, chátrajúca infraštruktúra, ekonomické problémy, bojkot skupiny vtedajších súčasných či bývalých reprezentantov. Po medailovej žatve na začiatku nového tisícročia prišlo dlhoročné bolenie brucha. Na bolesť však jestvuje liek. V slovenskom hokeji sa už pred niekoľkými rokmi začalo systematicky pracovať. Prišlo a naďalej prichádza k využívaniu pokrokovej metodiky po vzore vyspelého hokejového sveta, k štrukturálnym zmenám v systéme výchovy a rozvoja mládeže, k príchodu fundovaného kanadského odborníka Craiga Ramsayho, ktorý zmenil a zmodernizoval herný prejav slovenskej mužskej hokejovej reprezentácie. Začala sa reformná etapa zastaralých štandardov, ktorej prvej ovocie priniesli zimné olympijské hry 2022 v Pekingu v podobe zisku historickej bronzovej medaily spod piatich kruhov. A pokračujeme ďalej...
Slovenský zväz ľadového hokeja touto cestou ďakuje všetkým niekdajším i súčasným partnerom a podporovateľom, všetkým ôsmim osobnostiam, prezidentom SZĽH, ktoré stáli na čele slovenského hokejového hnutia – menovite Jánovi Mitošinkovi, Viktorovi Špakovskému, Dušanovi Pašekovi, Jánovi Stanovskému, Jurajovi Širokému, Igorovi Nemečkovi, Martinovi Kohútovi a Miroslavovi Šatanovi – za ich prácu pre slovenský hokej a snahu posúvať ho neustále vpred. V neposlednom rade ďakujeme všetkým pracovníkom v SZĽH, hráčom i trénerom, ktorí kedy boli alebo sú v súčasnosti združení v slovenskom hokeji. V neposlednom rade všetkým hokejovým klubom, ktoré reprezentujú pojem slovenský hokej. Svojou odbornosťou a vášňou slovenský hokej nielen tvoríme, ale pomáhame mu v napredovaní, budovaní pozitívneho imidžu a dobrého mena v zahraničí. Ďakujeme všetkým za 30-ročnú tvrdú prácu. A nielen do nového roka 2023, ale do ďalšej 30-ročnej etapy si želáme veľa správnych rozhodnutí, ochoty tvrdo pracovať a zdokonaľovať sa, obetavosti, jednoty, dobrej vôle a úspechov.
