NEW YORK (SZĽH) – Skupina, ktorá sa nikdy nerozšíri. Navždy bude mať 334 členov. Tristotridsaťštyri nadšencov, ktorí 22. januára 1987 zažili čosi výnimočné. Nemáme na mysli dvanásťgólovú prestrelku tej noci na ľade medzi New Jersey s Calgary. Ale okolnosti, ktorý pamätný súboj sprevádzali. Klub 334 je symbolický, jedinečný, historicky zapečatený.
Vznikol neplánovane, náhodou súhrou okolností. Nesie však silný príbeh, ktorý každý správny (zámorský) fanúšik New Jersey pozná. A ak nie, raz sa mu určite dostane do uší. Slovenskej vetve priaznivcov Devils možno práve teraz.
Dvadsaťtri rokov dozadu, 22. januára 1987, zachvátila severovýchodné pobrežie Severnej Ameriky snehová búrka. Výdatná chumelica. Napadlo trištvrte metra snehu behom krátkej chvíle. Prírodný živel spôsobil hotový kolaps. Na uliciach, v metre, na cestách. Ochromil život ľudí v danej oblasti. V New Jersey bol v ten večer o 19.30 východoamerického času na programe duel domácich Devils proti Calgary.
Už niekoľko hodín pred začiatkom stretnutia boli prístupové cesty k Aréne Brendana Byrneho – tak znel vtedajší názov domáceho stánku New Jersey - zablokované. Niektorí ľudia sa v dôsledku neutíchajúcej chumelice rozhodli opustiť vozidlá. Nechali ich zaparkované v kolóne a domov kráčali peši. Samozrejme, iba tí, ktorí bývali v okolí. Ostatní museli čakať a kľučkovať pomedzi zamrznuté autá na zamrznutých komunikáciách. Do zápchy sa dostali aj viacerí domáci hráči spolu s rozhodcami. Bolo zrejmé, že zápas sa nezačne o 19.30, hoci hráči Calgary boli pripravení načas, keďže bývali v hoteli cez ulicu oproti aréne. Bez súpera však hrať nemohli.
Pravý krídelník Doug Sulliman si nerobil ťažkú hlavu z kritickej situácie. Keď videl, že zo západnej strany sa pomedzi zaparkované autá na ceste k štadiónu nedostane, stočil volant do protismeru a kľučkoval medzi pruhmi a krajnicou, ako sa dalo. Takmer tri míle. Nebola to zďaleka jediná výnimočná chvíľa pre dnes 60-ročného niekdajšieho profiligového korčuliara v ten večer...
V beznádejnej situácii sa ocitol aj čiarový rozhodca stretnutia Dan McCourt. „Dostal som sa na výpadovku Garden State Parkway, lenže mýtna stanica na vstupe do mesta bola upchatá. Úplne paralyzovaná. O 19.30, v čase začiatku zápasu, som pred ňou stále stál. Zapol som si rádio, že či vypočujem priebeh zápasu. Ladil som, hľadal správnu frekvenciu, ale zápas nikde nevysielali. Nevedel som, čo sa deje. Počul som len nepriaznivé predpovede počasia. K štadiónu som dorazil pred deviatou večer. Hráči Calgary tam boli. Domáci nie, tak sme čakali,“ spomína pre web scoutingtherefs.com McCourt. Ak ste si počas výpovede pomysleli, prečo nedal vedieť, že nestihne prísť, podotýkame, že nemal ako. Bol rok 1987 a mobilné telefóny vlastnilo len približne pol percenta 242-miliónovej americkej populácie.
Keď prišiel na štadión Doug Sulliman po dramatickej jazde v protismere cez prekážky, tréneri Devils mali k dispozícii 14 hráčov. Podľa pravidiel dostatočný počet, aby mohli nastúpiť. Lenže duel mal súťažný charakter, išlo o body. A Devils ich v tom čase potrebovali napriek všetkému, čo sa dialo. Napokon sa stretnutie začalo s takmer dvojhodinovým meškaním.
Čo mu dodávalo netradičný náboj? Návšteva. Viete, koľko fanúšikov prišlo do hľadiska Arény Brendana Byrneho, ktorá sa podľa počtu predaných vstupeniek pripravovala v ten večer na približne jedenásť a pol tisícový nával? Presne 334.
Ostatní, ktorí mali zakúpené lístky, sa pre katastrofálne poveternostné podmienky nedostavili. A nemožno im nič vyčítať. Ale tých 334 nadšencov, pri použití expresívnejšieho výrazu možno až „šialencov“, si zaslúži veľký obdiv. Jedným z nich bol Robert Miller. Keď sa 22. januára 1987 z okna domu na Long Islande pozrel von, uvidel stúpajúcu vrstvu čírej bielej prikrývky. Lenže s priateľkou mali zakúpené sezónne vstupenky. Robert si povedal, že na zápas s Flames ich nenechá prepadnúť, ani keby snežilo ako bláznivé. Ono skutočne snežilo ako bláznivé. Ale čo Bob sľúbil, dodržal. Vzal priateľku a vyrazili. Po výpadovke Long Island Expressway cez Most Georga Washingtona cestovali päť a pol hodiny. Trasu, ktorú bežne prejdú za 15 minút. „Parkovacie miesta boli po príchode zapadnuté snehom. Nikto ho neodhrnul ani zo schodov pred vchodmi do arény,“ spomína si Robert Miller. „Prišli sme neskoro, ale zápas sa ešte nezačal a hadisko bolo prázdne.“ V tej chvíli netušil, že s priateľkou sa stali súčasťou klubu, ktorý naberal členov len 22. januára 1987 v Aréne Brendana Byrneho.
Takto sa zrodil príbeh Klubu 334. Nebolo náročné spočítať presný počet fanúšikov, ktorí prišli na zápas. Aj preto sa vedenie klubu New Jersey rozhodlo zaznamenať túto udalosť a divákov odmeniť. Za každým jedným prišli, zapísali si jeho údaje a o niekoľko týždňov všetkým rozoslali menovacie dekréty. „Týmto vám bolo udelené doživotné členstvo v klube, ktorý sa nikdy nerozrastie – v Klube 334,“ písalo sa v nich.
Členovia čestného zoskupenia v organizácii New Jersey si na pamiatku odniesli odznak a tričko. Vedenie klubu im ponúklo lístky na nasledujúci súboj oboch tímov. Pri príležitosti významného jubilea, štvrťstoročia od pamätnej udalosti, boli členovia exkluzívnej skupiny pozvaní na domáci duel Devils aj na súkromnú recepciu.
Mimochodom, o niekoľko rokov sa situácia v rodine Roberta Millera zopakovala. Keď snehová búrka ohrozila ďalší zápas Devils, tentoraz proti Pittsburghu, dcéra sa otca spýtala, či sa napriek nepriazni osudu pôjdu pozrieť. „V tomto počasí? Blázniš?“ odvetil otec. Keď dopovedal, spomenul si údajne na členstvo v Klube 334. Naštartoval auto a vydal sa na cestu.
Iste si dokážete predstaviť, aká atmosféra panovala pred 33 rokmi v obrovskej aréne na zápase NHL, ktorý navštívilo 334 divákov. Miestami komorná. Väčšina priaznivcov sa síce snažila kričať, jačať, hulákať či výskať, ale počas stretnutia boli pasáže, keď boli všetci ticho. „Vždy, keď som skríkol icing alebo ofsajd, echo môjho hlasu sa ozývalo po prázdnej aréne,“ pripája čiarový rozhodca Dan McCourt.
A hoci by sa mohlo zdať, že 334 fanúšikov nedokáže počas stretnutia vyvolať konfliktu situáciu, opak mohol byť pravdou. Pamätáte si ešte Douga Sullimana? Krídelníka New Jersey, ktorý autom v protismere kľučkoval, aby sa dostal k vstupu do haly z východnej strany. Tento chlapík nemal vôbec hrať, ale ako zdravý náhradník sledovať duel z tribúny. Spomedzi hokejistov si napokon odniesol azda najviac nezabudnuteľných spomienok. „Bol tam chlapík, ktorý vkuse vykrikoval. Taká tlčhuba. Stál v rohu a neviem, či mal v sebe vari šesť pív alebo čo, ale evidentne si to užíval. Bavil sa na úkor hráčov jedného či druhého tímu. S chlapcami na ľade sme zavtipkovali, že asi by niekto z nás ísť, zdrapiť ho a vkuse mu ziapať za ušami, či sa mu to bude ľúbiť,“ vravel s úsmevom na tvári Sulliman.
Nuž, bola to pamätná noc. New Jersey vyhralo 7:5. A Doug? Strelil hetrik. Jediný vo svojej zámorskej kariére...
