BRATISLAVA (SZĽH) – Slovenská hokejová verejnosť zostala prekvapená, keď Žigmund Pálffy pred pätnástimi rokmi, 12. mája 2005, po trpkom vypadnutí vo štvrťfinále MS s Kanadou oznámil koniec reprezentačnej kariéry. Mal čerstvých 33 rokov, na konte 64 štartov za Slovensko a 35 gólov. „Odchádzam so vztýčenou hlavou. Môžem sa pokojne pozrieť do zrkadla, pretože v reprezentácii sme urobili kus práce,“ hlásil Žigmund Pállfy. Nezlomila ho ani výzva turínskej olympiády, ktorá sa mala konať o niekoľko mesiacov neskôr. Vtedy ešte netušil, že vancouverskému vábeniu o päť rokov neskôr už neodolá.
Chára, Štrbák, Gáborík, Hossovci, Országh, Stümpel, Višňovský, Šatan, Zedník, Bartečko, Pálffy, Lašák, Handzuš, Demitra, Lintner a ďalší. Hlavný tréner František Hossa mal k dispozícii slovenský tím snov. Bolo po výlukovej sezóne 2004/05. Keďže v NHL sa nehralo, Slovensko mohlo počítať so všetkými zdravými hviezdami. Viezlo sa na skvelej šampionátovej vlne – od Petrohradu 2000 po Prahu s Ostravou 2004 získalo kompletnú medailovú zbierku. V rebríčku IIHF bolo tretie. Vo Viedni a Innsbrucku, kde sa konal šampionát pred pätnástimi rokmi, patrilo k favoritom na medailu.
V základnej A-skupine neprehralo. Po ťažšom, no povinne víťaznom rozbehu proti Bielorusom 2:1 remizovali naši 3:3 s Rusmi. Na záver deklasovali domáce Rakúsko 8:1. V nadstavbovej E-skupine dostali facku s Českom (1:5), no so Švajčiarmi a Kazachstanom si chuť napravili zhodným víťazným pomerom 3:1. Vo štvrťfinále „vyfasovali“ Kanadu. Vždy dominantného súpera na medzinárodnom hokejovom fóre. Zápas pred 5300 divákmi v innsbruckom olympijskom centre priniesol prehru 4:5 a koniec slovenských medailových ambícií. Zverenci Františeka Hossu viedli trikrát. Naposledy v 44. minúte po úniku dua Marián Hossa – Pavol Demitra v oslabení a gólovej koncovke druhého menovaného. O päť minút neskôr však pozabudli pred bránkou na voľného Gagneho a v 56. minúte inkasovali piaty, príliš lacný gól z hokejky Thorntona.
V šatni po stretnutí všetkým podal ruku a poďakoval sa... MICHAL HANDZUŠ o konci ŽIGMUNDA PÁLFFYHO
Slovenská kabína bola po stretnutí zronená. Uvedomovala si, že s kanadskými hviezdami zohrala dôstojnú partiu, pričom postup do semifinále mala vo svojich rukách. Vypadnutie bolo ťažko prijateľné. Všetci si uvedomovali, že menami nabitý slovenský kolektív právom oplýval medailovými túžbami. Mnohí smútili aj kvôli Žigovi. „V šatni po stretnutí všetkým podal ruku a poďakoval sa,“ zvestoval médiám nečakanú informáciu Michal Handzuš.
Žigmundom Pálffym lomcovali emócie sklamania a hnevu. Vedel, že ak by v 36. minúte stretnutia za stavu 3:3 premenil trestné strieľanie zoči-voči kanadskému brankárovi Martinovi Brodeurovi, duel mohol mať iný vývoj. Na brankársku legendu sa rozbehol s jasným plánom. Zvolil predĺžený forhendový blafák, a hoci protivník ležal na ľade, z uhla nedokázal prepasírovať puk do bránky cez reflexívne umiestnenú lapačku. „Stratil som balans pre nekvalitný ľad, bol som rád, že kľučku som ustál. Pomaly som padal. Keby som vystrelil po ľade, bol by gól...“
Kvalita ľadu bola veľká téma šampionátu 2005. Rakúski organizátori nedokázali zabezpečiť dostačujúce podmienky. Sťažností bolo ako maku. Na druhej strane – pravda je, že štvrťfinálovú stopku nevystavil Slovákom nekvalitný ľad. Prispela k nej slabšia disciplína, sčasti individuálne chyby, sčasti pozabudnutie na vopred zdôraznené silné stránky Kanaďanov. „Určite nevyhral lepší, ale šťastnejší,“ hlásil po stretnutí Žigmund Pálffy. Ak mal byť toto definitívny koniec hokejového génia, niekdajšieho vynikajúceho krídelníka NHL, bol by mimoriadne trpký. Vtedy Žigo netušil, že vo Vancouveri príde azda ešte trpkejší...
Od majstrovstiev sveta 2005 sa skalický rodák v reprezentácii neobjavil. V nasledujúcej sezóne NHL odohral 42 stretnutí s priemerom bodu na zápas. V polovici januára 2006 šokoval informáciou o definitívnom konci kariéry. Aj z dôvodu zdravotných patálií s ramenom. V júli 2006 sa objavil na dostihových pretekoch v Bratislave, kde sledoval výkon svojho koňa Charriota. Vravel, že za hokejom mu je ľúto a že uvidí...
Vraciam sa k hokeju, navyše splní sa mi, čo som si vždy prial. Ukončiť kariéru v rodnom meste.
V apríli 2007 sa zapojil do prípravy na suchu so skalickými hokejistami, v júli podpísal ročnú zmluvu. „Bolo to ťažké rozhodovanie. Mal som ponuky aj z iných zahraničných klubov, ale rozhodol som sa zostať doma. Vraciam sa k hokeju, navyše splní sa mi, čo som si vždy prial. Ukončiť kariéru v rodnom meste,“ povedal k návratu do diania Žigmund Pálffy.
Skalicu doviedol v ročníku 2007/08 k bronzovým medailám a o rok neskôr až do finále s Košicami, ktoré sa skončilo ziskom striebra. Na zlatý kov si v extralige nesiahol.
V lete 2009 sa stretol s vtedajším trénerom reprezentácie Jánom Filcom a prejavil opätovný záujem reprezentovať. Národný dres si znova obliekol v decembri 2009 počas prípravných stretnutí pred zimnými olympijskými hrami vo Vancouveri. „Je zaujímavé vrátiť sa, chlapcov som už dlho nevidel,“ vravel Pálffy v decembri 2009. Na otváracom ceremoniáli zimných olympijských hier niesol vlajku slovenskej výpravy. Potom zažil rozprávkový turnaj s nerozprávkovým koncom. Poriadne smutným. Azda ešte trpkejším ako po prvom ukončení reprezentačnej kapitoly 12. mája 2005. Slovensko prehralo v súboji o 3. miesto s Fínskom 3:5, hoci po dvoch tretinách viedlo 3:1. Viac netreba vravieť...
Bol to posledný štart Žigmunda Pálffyho v národnom tíme. Dovedna ich zaznamenal 74, v kolónke so strelenými gólmi v národnom drese zostalo zapečatené číslo 37. Dnes sa zlatý chlapec z roku 2002 podieľa na chode slovenského hokeja ako člen výkonného výboru SZĽH.
Pred pár dňami oslávil 48. narodeniny. Žigo, aj touto cestou prajeme všetko najlepšie!
