Peter Bondra: Zápasy Dávida prežívam viac, ako keď som hrával sám

08.05.2018 | SZĽH, vtr

KODAŇ (SZĽH) - Strelec zlatého gólu z Göteborgu 2002 verí, že uvidí výkony syna na šampionáte v Dánsku aj na vlastné oči.

Váš syn Dávid sa pre mnohých nečakane prebojoval až na majstrovstvá sveta. Ako ste vnímali to, že sa objavil v nominácii?

V prvom rade, ja som bol prekvapený už vtedy, keď dostal pozvánku zapojiť sa do prípravy na šampionát. Myslel som si, že dôvodom Mira Šatana a trénera Ramsayho bolo to, že majú nedostatočný počet hráčov na začiatok prípravy. Už k tomu som mu gratuloval a povedal som, že aspoň bude mať zopár kvalitných tréningov navyše. A že je to dobrá skúsenosť.

A samotná nominácia?

Pri nej už som nebol tak celkom prekvapený. Lebo z môjho pohľadu: potom, ako dostal šancu v príprave tak sa jej chytil tak, ako sa patrí. Využil v tréningoch aj zápasoch priestor na ľade nato, aby naznačil, čo v ňom je a že v reprezentácii si zaslúži byť.

Dávid hral v reprezentácii do 17 aj 18 rokov. Prečo sa u seniorov presadzuje až ako 25-ročný?

V prvom rade, ja som na neho hrdý a teším sa, že ho baví to, čo robí. Ale pri pohľade do minulosti - v juniorskom hokeji nemal hokejové šťastie. Prešiel ťažkými zraneniami. Na univerzite mal jeden rok operované ľavé, druhý rok pravé rameno. Má tiež veľa šróbikov v zápästí. Jednoducho povedané, doteraz mu hokej ubližoval a konečne mu prináša aj niečo pozitívne. Je to také zadosťučinenie za to trápenie.

Patríte medzi najvýraznejšie legendy slovenského hokeja. Vašu kariéru už syn asi ťažko prekoná.

Dávid je Dávid, ja som ja. Priznám sa, že ako rodič prežívam jeho zápasy omnoho intenzívnejšie, ako keď som hrával. Bolo to jednoduchšie. Nie je ľahké sa pozerať na výkony Dávida – viete, chcem mu dopriať a tie stretnutia prežívam úplne inak, ako keď som bol na ploche.

V zápase so Švajčiarskom bol blízko k streleniu gólu.

Bol v jednej príležitostí, ale nie je všetko o góloch. Ja sledujem jeho výkony ako pod mikroskopom – pozerám sa na každý jeho pohyb, v akých priestoroch sa pohybuje atď. Ale to je asi údel každého rodiča. O zápasoch sa spolu aj dosť rozprávame, ale po stretnutiach mám pre neho vždy jasný odkaz: musí byť so sebou spokojný a vedieť, či dal do zápasu všetko a či urobil všetko preto, aby bol v stretnutí úspešný.

Odmalička ste svojim deťom vštepovali dôležitosť vzdelania, Dávid skončil Michigan State University. Nepribrzdila okrem zranení jeho kariéru aj škola?

Musíte sa nad tým zamyslieť zo širšieho pohľadu. Hokej je pekná vec, ale život je dlhší ako hokejová kariéra. Za mojich mladých čias som už v sedemnástich začal hrať za mužov v Poprade. No dbal som na to, aby som dokončil strednú školu a zmaturoval. Nemal som také možnosti pokračovať v štúdiu na vysokej škole, aké sú dnes a ani ma k tomu nikto neviedol. Pre mladého chalana je najjednoduchší život keď hrá hokej a inému sa nemusí venovať. Ale to vzdelanie vám dá viac možností do života a nebudete po kariére až tak limitovaný.

Chystali ste sa vycestovať z Washingtonu do Kodane a sledovať zápasy na MS naživo. Držala vás v USA aj séria play-off medzi Capitals a Pittsburgh Penguins?

Trošku som pracovne zaneprázdnený a práve riešim svoj kalendár. Jednou z mojich pracovných náplní je sa aj zúčastňovať domácich zápasov Washingtonu. Klub mi vychádza v ústrety, dovolia mi upraviť si kalendár.

V druhom zápase na MS Slováci nenadchli, proti Švajčiarsku podali najmä v ofenzíve bezzubý výkon. Prečo?

Hráči veľa zakopávali, borili sa v tom nekvalitnom ľade. Sám som sa pýtal, prečo to bolo z našej strany také zlé. Švajčiari mali viac energie, lepšie korčuľovali a hrali omnoho jednoduchšie. Chlapci naozaj chceli, ale pri systéme ktorý hrajú sa vracali s pukom až na začiatok vlastnej tretiny. Chceli hrať krátke prihrávky, ale pri zlom ľade strácali puky a zbytočne sa dostávali pod tlak. Musia to zjednodušiť.