TRENČÍN (SZĽH) – Marcel Hossa je na brata úprimne hrdý. Úspechy mu vždy prial. A keď ich Marián žal, radosť veľkú mal. Po oznámení o jeho uvedení do Siene slávy si 38-ročný niekdajší útočník zaspomínal aj na oslavy každého z troch Stanleyho pohárov, ktoré Marián vybojoval so Chicagom Blackhawks. Najemotívnejšie na poslednú spred piatich rokov, ktorú zažil na vlastnej koži v uliciach veterného mesta. Ak to situácia ohľadom pandémie dovolí, rád by s bratom zdieľal emócie aj 16. novembra v Toronte.
„Marián ma potešil, keď mi oznámil, že bude člen Siene slávy. Som naňho hrdý,“ rozhovoril sa pre hockeyslovakia.sk Marcel Hossa s rozpoznateľnou pyšnosťou v hlase. „Niet pochýb, že účasť v takejto spoločnosti si zaslúži. Prešiel náročnou cestou. Pred ziskom prvého pohára vo finále dvakrát za sebou neuspel. Mnohí experti či zámorskí odborníci ho vtedy odpisovali, písali, že je zakliaty. Napokon vyhral trikrát Stanleyho pohár a ukázal, že nie je len kvalitný hráč, ale aj silná osobnosť. Poctu, ktorú dostal, si maximálne zaslúži. Celá rodina je naňho hrdá,“ pokračoval.
Nielen pre Marcela je vzácne, že meno staršieho brata figuruje v elitnej hokejovej spoločnosti v čase, keď má „len“ 41 rokov a stále status aktívneho hokejistu, hoci už tri roky nehral a je zrejmé, že súťažne už ani nebude. Mnohí renomovaní hokejisti čakajú roky na vstup do Siene slávy. A mnohí sa do nej ani nedostanú. Príbeh Mariána Hossu však patrí k výnimočným. Spĺňa všetky prísne kritériá potrebné na prijatie do skupiny nesmrteľne slávnych. Legendárny krídelník nie je iba nositeľ pompéznych hokejových úspechov, ale tiež neodškriepiteľne silného charakteru so súborom hodnotovo kladných vlastností, ktoré ho pasujú za vzor pre spoločnosť. „A nielen na Slovensku, ale aj v zámorí. Veľa mladých hráčov i spoluhráčov si ho berie za príklad. Učia sa od neho na ľade aj mimo neho. Aj preto si Marián vyslúžil toto ocenenie. Dostal ho za celoživotnú prácu a prínos pre hokej,“ doplnil Marcel Hossa, pre ktorého bol brat takisto veľký vzor, keďže sa narodil na deň presne o 32 mesiacov neskôr (12. októbra 1981). Hoci to nie je pravidlo, platí, že mladší brat zvykne nasledovať staršieho.
Marcel kráčal v Mariánových hokejových šľapajach. Bol draftovný, zahral si v NHL i v národnom tíme. Hoci nevyhral Stanleyho pohár, bol úspešný. Prerazil v ruskej KHL, kde patril spravidla k najlepším kanonierom v rokoch 2008 až 2014. V roku 2012 sa stal vicemajstrom sveta, hoci helsinský turnaj nedohral pre zlomeninu ruky, ktorú utrpel ešte v zápase základnej fázy proti Švajčiarsku rovnako ako obranca Dominik Graňák. Trikrát sa predstavil pod piatimi olympijskými kruhmi, čo je pre športovca taktiež cťou i zadosťučinením.
Prestupom do Chicaga mnohých šokoval. Nerozumeli jeho konaniu, pýtali sa, prečo ide práve tam. On však vedel, čo robí.
Hoci sám sa z klubovej či inej majstrovskej trofeje v profesionálnej kariére nikdy netešil, Mariánovi radosť dožičil. „Detailne som vnímal celú jeho kariéru. Nielen počas nášho spoločného pôsobenia v zámorí, ale aj po mojom presune do Ruska. Pravidelne som sledoval zápasy play-off, v ktorom brácho účinkoval. Nespával som, pretože som ho chcel vidieť v akcii. Nerobilo mi problém následne skoro ráno vstávať a chodiť na tréningy. Vždy som sa tešil, že môžem Maroša sledovať, fandiť mu,“ konštatoval Marcel.
Spred obrazovky sledoval aj dve trpké finálové prehry brata v boji o Stanleyho pohár – v roku 2008 s Pittsburghom proti Detroitu, o dvanásť mesiacov neskôr zasa s Detroitom proti Pittsburghu. Život je plný paradoxov, ale tieto boli pre mnohých ťažko stráviteľné. „Neviem, či zanechali v Mariánovi nejaké hlbšie stopy. Podľa mňa ho ešte viac vzpružili a urobili silnejším. Viac drel a veril, že raz to príde. Následným prestupom do Chicaga mnohých šokoval. Nerozumeli jeho konaniu, pýtali sa, prečo ide práve tam. On však vedel, čo robí. Vedel, že mužstvo je mladé, perspektívne a v budúcnosti môže byť úspešné. Napokon z toho boli tri Stanleyho poháre.“
Marcel nemohol chýbať ani jednej z domácich osláv veľkolepých bratových skalpov. „Oslavy? Boli náročné,“ pousmial sa. Každá mala špecifické parametre. Prvá v roku 2010 nemala konca-kraja, keďže Mariánovi sa podarilo zlomiť finálové prekliate a konečne si siahol na vytúženú trofej. Druhá bola očakávane bombastická, tretia azda najšpecifickejšia. Aj pre Marcela: „Pred šiestym finálovým zápasom 2015 viedlo Chicago v sérii 3:2 na zápasy. Dva dni pred stretnutím mi volal, či prídem. Nevedel som, čo robiť. Bolo to narýchlo. Napokon som odletel a zažil perfektné oslavy na štadióne i v meste. Bol som šťastný. Uvedomil som si však, že takéto oslavy dajú riadne zabrať. Ľudia si možno myslia, že keď hokejista vyhrá Stanleyho pohár, stres z neho opadne a môže si užívať. Nevedia si však predstaviť, čo všetko sa deje a čo všetko je potrebné absolvovať. Veľa stretnutí, fotiek, úsmevov, podpisov. Náročný proces. Doteraz som veľmi šťastný, že som vtedy letel spolu s Rasťom Pavlikovským. Obaja sme si to užili.“
Členstvo v Sieni slávy už Mariánovi Hossovi nikto nevezme. Oficiálne ho do nej uvedú v Toronte, v sídle prestížnej spoločnosti, v polovici novembra. Na slávnostných aktoch sa zvykne zúčastniť celá rodina. Príde aj Marcel? „V tejto chvíli ťažko povedať. S Mariánom sme rozprávali, čo a ako, nevieme však, aká situácia bude panovať vo svete. Máme čas ešte pár mesiacov, uvidíme, čo bude. Ak by sa však naskytla možnosť letieť do Toronta, rád by som tam bol a celú slávnosť videl naživo.“
Ak sa hokejová ceremónia uskutoční – verme, že pandémia koronavírusu nebude proti – Mariána na nej čaká vzácna chvíľa. Po uvedení bude musieť predniesť slávnostnú reč. Iného Mariána (Gáboríka) veľmi zaujíma, čo si dlhoročný trenčiansky kamarát pripraví a ako to zvládne. Čo na to Marcel? „Samozrejme, že zvládne. Na takéto veci sa on dokáže zodpovedne pripraviť, hoci určite mu s prejavom bude pomáhať manželka. Spoločnými silami to dajú.“
