BRATISLAVA (SZĽH) - Sú neodmysliteľnou súčasťou nášho ženského reprezentačného výberu. Ako to ale vyzerá v kabíne z ich pohľadu? V čom vidia špecifiká ženského hokeja a ako zvládajú prevahu nežnejšieho pohlavia? O tom všetkom sme sa porozprávali s hlavným trénerom seniorskej reprezentácie žien Tomášom Segíňom a reprezentačným konzultantom Matejom Ševčíkom.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že majú prácu snov. A vlastne aj na druhý. „Je to maximálne ružové. Dalo by sa povedať, že aj viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Baby sú super, podmienky vynikajúce. Mňa to už veľmi neprekvapuje, ale tá húževnatosť hráčok je obdivuhodná. Asi budem patetický, ale dievčatá, ktoré hrajú hokej, ho majú úprimne rady. Úplne inak ako muži,“ začína rozprávanie konzultant Ševčík, ktorého v superlatívoch dopĺňa tréner Segíň. „Dievčatá v projekte sú veľmi inteligentné a vnímavé. V tomto smere nemáme absolútne žiadne problémy.“
Reprezentačný tréner sa dostal k ženskému hokeju až po niekoľkoročných skúsenostiach s tým mužským: „Keďže som mal ambíciu sa trénovaniu venovať aj v budúcnosti, potreboval som si rozšíriť trénerské vzdelanie. Koncom roku 2017 prišla možnosť pripojiť sa ako asistent k našej najmladšej reprezentácii dievčat do 16 rokov. Prvú reprezentačnú skúsenosť a kontakt so ženským hokejom som absolvoval v januári 2018. Od toho obdobia som sa zúčastnil na viacerých reprezentačných zrazov a turnajov. Výborný bol napríklad Turnaj regiónov do 15 rokov vo Vranove Nad Topľou, kde som mal možnosť si vyskúšať prácu s dievčatami počas tréningov aj zápasov,“ spomína si Tomáš Segíň.
Ak budete sledovať ženský zápas tímov zo svetového rebríčka do 15. miesta, prípadne švédsku či ruskú súťaž, zabudnete na to, že hrajú ženy. Korčuľujú rovnako ako muži, sú rýchle a agilné. TOMÁŠ SEGÍŇ
Následne, po sezóne 2018/19, ho s ponukou na spoluprácu oslovila súčasná manažérka ženských hokejových reprezentácií Ľubomíra Kožanová. „Prišla ponuka zapojiť sa do celoročnej prípravy a pôsobiť len pri ženskom hokeji, a to v projekte výcvikového strediska reprezentácie žien a pri Športovom klube Polície v Bratislave, kde vrcholom sezóny bola olympiáda mládeže v Lausanne. Ja som už v tom čase mal aký-taký prehľaď o tom, ako to vo výcvikovom stredisku pod manažérkou funguje, že sú tam vytvorené dobré podmienky na športovú prípravu a kvalitné zázemie. Stotožňoval som sa s cieľmi a so smerovaním projektu, preto nebolo čo riešiť.
Nazerať na ženský hokej ako na odnož toho mužského je nesprávne. Platí v ňom hneď niekoľko špecifických pravidiel — zakázaná je hra do tela, povinné sú celotvárové košíky, ktoré muži odhadzujú po dovŕšení dospelosti. „Ak budete sledovať ženský zápas tímov zo svetového rebríčka do 15. miesta, prípadne švédsku či ruskú súťaž, zabudnete na to, že hrajú ženy. Korčuľujú rovnako ako muži, sú rýchle a agilné,“ hovorí tréner Segíň, ktorého vzápätí dopĺňa konzultant Ševčík. „Odpustite mi klišé, ale ako rozdiel a možný problém mi napadá skôr udržateľný rozvoj ženskej extraligy. Rozdielom je rovnako celkový počet dievčat v mládežníckych kluboch.“
Práve počet hráčok môže členom trénerského tímu prehlbovať vrásky na čelách. Tomáš Segíň si však myslí, že situácia sa postupne zlepšuje: „Je pravdou, že na Slovensku nemáme širokú členskú základňu, no aj napriek tomu dokážeme do reprezentácie vybrať kvalitné hráčky. Navyše si myslím, že sa to môže postupne meniť – a aj sa pomaly mení. Ak dostanú dievčatá dobrý základ v kluboch a mestách, u nás vo výcvikovom stredisku budú mať dvere otvorené.“
Aj ženský hokej, rovnako ako všetky športy, so sebou prináša často širokú škálu emócií. „Každý z nás dokáže vypeniť, veď tento šport sa bez emócií robiť nedá. Emócie sú dôležité a často ich treba dostať niekam naozaj vysoko. Musím však povedať, že partia dievčat je celkovo veľmi pokojná. Až sme z toho občas nepokojní my v realizačnom tíme,“ hovorí Ševčík, ktorý si spoločne so Segíňom dokáže situáciu na striedačke postrážiť bez výraznejších problémov. „Reprezentantky majú jasne stanovené pravidlá a disciplínu. Plne si uvedomujú, že pri ľahkovážnom vylúčení môže prísť trest vo forme inkasovaného gólu,“ vysvetľuje hlavný reprezentačný tréner.
Zároveň priznáva, že občas zo štadióna odchádza aj s bolesťou hlavy. „Najčastejšie vtedy, keď je hudba v kabíne príliš nahlas a dievčatá sa porovnávajú s najlepšími DJ-mi sveta (smiech). Inak je všetko v absolútnom poriadku.“ Ševčík si zasa zo štadióna odnáša omnoho príjemnejšie bonusy. „Tip na dobrý seriál som už dostal, recept na zákusok si asi odnesiem ťažšie. Až na jednu hráčku, ktorá študuje cukrárstvo, asi ostatné takéto ambície nemajú. Ale bez podceňovania, myslím, že dnešná generácia už toto nepreferuje.“
Hoci o tom možno väčšina fanúšikov ani nevie, slovenská hokejová reprezentácia žien má za sebou aj jednu účasť na najprestížnejšom medzinárodnom podujatí – zimných olympijských hrách 2010 vo Vancouveri. Krajina spod Tatier si ju môže po dvanástich rokoch zopakovať, musí však zvládnuť budúcoročnú kvalifikáciu. „Pre mňa by to bol splnený sen. Na tomto cieli pracujeme a uvedomujem si, že k nemu vedie neľahká cesta. Všetko je však možné,“ vyjadril nádej tréner Segíň, ktorého na záver dopĺňa reprezentačný konzultant Ševčík. „Kto nechce ísť na olympijské hry, nech ide na matriku hokejového zväzu a požiada o zrušenie registrácie. Účasť pod piatimi kruhmi by pre nás znamenala vyvrcholenie dlhodobého úsilia, zadefinovanie našej činnosti a inšpiráciu pre ďalšie dievčatá.“
