BRATISLAVA. Zažila úspechy aj pády. O tom, ako sa k hokeju dostala a ako vôbec kariéra aktívnej hokejistky vyzerá sme sa porozprávali s deväťnásobnou účastníčkou majstrovstiev sveta a bývalou olympioničkou Ivetou Frühauf-Karafiátovou.
Tá mala športové gény vrodené už od svojho detstva. Vyrastala totiž v hokejovej rodine, čo sa aj podpísalo na jej ďalšom smerovaní. „Pamätám si, že s hokejom som začala, keď som mala asi šesť alebo sedem rokov,“ začína svoje rozprávanie bývalá univerzálna hráčka, ktorá v tom čase s rodinou žila v talianskom Sterzingu. „Môj otec tam dostal ponuku trénovať. Na štadiónoch som tak trávila veľa času od detstva a keďže ma to k bábikám veľmi neťahalo a hokej hral aj môj starší brat, bola len otázka času, kedy to naplno pohltí aj mňa.“
Iveta si zaspomínala aj na svoje začiatky a reakcie okolia. „Ľudia sa čudovali, bolo to pre nich niečo nové. Kto ma však poznal, tak videl, že som bola pre hokej naozaj zapálená. No zo začiatku to nebral nikto vážne a všetci čakali, dokedy ma to bude baviť. Vážnosť to nabralo až v ôsmej alebo deviatej triede na základnej škole, keď začalo byť rodičom jasné, že to s hokejom myslím úprimne. V tom čase mohli hrať dievčatá s chlapcami len do 15 rokov, a tak sa začalo riešiť, čo bude ďalej.“
Začudované pohľady okolia však boli to jediné, čo musela v tom čase riešiť. „Na nič iné si nepamätám. Viem, že niektoré dievčatá to na začiatku pri chlapcoch nemali ľahké, ale u mňa to bolo presne naopak. Mala som obrovské šťastie na trénerov aj spoluhráčov. Zobrali ma medzi seba, čo bolo najdôležitejšie. Ťazšie to už mali rodičia, ktorí museli vstávať každý víkend na šiestu, keďže sme mali tréningy (smiech). Ale naozaj som cítila ich obrovskú podporu,“
Po tom, čo si prešla všetkými mládežníckymi výbermi, musela Iveta Frühauf-Karafiátová riešiť, čo bude ďalej. Ako 19-ročná sa rozhodla hokejovo zdokonaľovať v liahni európskych talentov — vo Švédsku, v ktorom hájila tri sezóny farby ženského výberu Linköping HC. „Sezóny v Linköpingu mi dali po hokejovej stránke určite najviac. Ide o úžasnú organizáciu, v ktorej sme mali veľa možností hokejovo rásť. Na ľad sa dalo ísť aj trikrát denne, spomeniem tiež individuálne tréningy s hokejovým gymnáziom. Samozrejme tiež veľmi kvalitnú švédsku ligu.“
Ako to už býva v ženskom hokeji zvykom, viacero hráčok ho hráva popri práci alebo štúdiu. To však nebol Ivetin prípad. „V tom čase som sa venovala iba hokeju, čo bola asi chyba. Po troch sezónach mi to už nestačilo a chcela som viac. Mala som 22 rokov a chcela som popri hokeji začať aj normálne žiť. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu v Linköpingu, ale nedostala som sa tam. Vtedy som sa rozhodla vrátiť domov, kde som začala študovať a popri hokeji aj pracovať,“ vysvetľuje.
V tom čase už bola Frühauf-Karafiátová aj stabilnou kostrou slovenskej ženskej reprezentácie. V drese s dvojkrížom na hrudi stihla počas svojej kariéry odohrať úctyhodných deväť turnajov majstrovstiev sveta na rôznych úrovniach. „Samozrejme, boli také, ktoré sa skončili úspechom. Pamätám si hlavne na tie, ktoré nás posúvali krok po kroku do samotnej špičky A-divízie, a to turnaj v Severnej Kórei, kde sme postúpili do 2. divízie 'A' a potom na majstrovstvá v Grazi, ktoré nás posunuli medzi absolútnu elitu. Ale, samozrejme, stále je to šport. Prišli aj turnaje, na ktorých sme neuspeli, čo sme vedeli brať ako ženy obzvlášť emotívne.“
Za najväčší ‘highlight' dnes 32-ročnej mamy dvoch detí možno nepochybne považovať účasť na olympijských hrách v roku 2010. Našu ženskú reprezentáciu na nej viedla z pozície kapitánky. „Bola to pre mňa obrovská česť. O olympiáde som snívala už ako malé dievča, keď som v televízii videla hrať Kanaďanky a Američankami,“ spomína Frühauf-Karafiátová na účasť pod piatimi kruhmi.
Na najväčší športový sviatok sa jej pritom spomienky uchovávajú aj s odstupom desiatich rokov. „Musím povedať, že mám trochu zmiešané pocity. Možno to vyznie vtipne, ale najlepšie spomineky mám na obdobie, keď sme sa na olympiádu kvalifikovali, teda na turnaj v Nemecku. Na tie emócie nikdy nezabudnem, v tom momente sa mi splnil môj najväčší hokejový sen. Samozrejme, olympiáda vo Vancouvri bola úžasným zážitkom. Vidieť to celé z pohľadu športovca bolo neopísateľné. Ale neuspeli sme. Chýbali nám skúsenosti a nepodarilo sa nám vyhrať ani jeden zápas, čo som brala ako veľké sklamanie,“ hovorí.
S odstupom času však Iveta Frühauf-Karafiátová vie, že už len účasť na olympiáde je výsledkom veľkej driny. „Dnes sa už na to pozerám úplne inak. Viem, že už len to, že sme sa na olympiáde mohli predstaviť, bol obrovský úspech slovenského ženského hokeja. Verím a dúfam, že je to zároveň aj nádej pre mladšie generácie slovenského ženského hokeja.“
Bývalá hráčka Slovana Bratislava, Linköpingu či Plzne si zaspomínala aj na obdobia, keď by s hokejom najradšej skončila. Ako však sama vraví, bolo to skôr o vypätých emóciách. „Áno, po každom neúspechu (smiech). Ale zároveň ma to vždy veľmi rýchlo prešlo. Spomínam si na jeden moment, keď sme sa v Poprade nekvalifikovali na olympijské hry v Soči. Už dlhšie som sa trápila s bolesťou chrbta a hokej mi už neprinášal takú radosť. Bodkou bol samotný turnaj, po ktorom som si povedala, že si dám pauzu. S priateľom Petrom sme vtedy túžili po bábätku, čo sa nám aj splnilo a narodil sa nám prvý syn Šimon.“
Dnes už tvorí s Petrom Frühaufom, bývalým elitným extraligovým obrancom, manželský pár. Zaspomínala si však aj na ich hokejovú domácnosť v čase, keď ešte obaja aktívne pôsobili na športovom poli. „Áno, manžel ma stále občas zo srandy predstaví ako svojho kolegu, nie manželku (smiech). Samozrejme, že sme sa o hokeji často bavili, ale všetko s mierou. Doma sme od neho aj radi vypli.“
"Hlavné je nechať deti športovať a ak si dievča vyberie hokej, tak ju v tom ako rodič skúsiť podporiť." Iveta Früfauf-Karafiátová.
Dnes sú už Iveta a Peter dvojnásobnými rodičmi, no či z nich budú hokejisti, zatiaľ nevedia. „V prvom rade ich plánujeme viesť k športu. Či už to bude hokej alebo akýkoľvek iný, to nám je v podstate jedno. Obaja s manželom vieme, čo všetko nám šport do života dal, preto chceme dať rovnakú možnosť aj našim deťom. Starší syn už začal trénovať s prípravkou a zatiaľ ho to veľmi baví. Mladší oslávil prednedávnom len druhé narodeniny, takže ten má ešte čas.“
Ako to už býva, žena v domácnosti často hľadá možnosti, ako sa do čo najväčšej miery zaradiť do bežného života. Výnimkou nie je ani dvojnásobná hokejová mamička, ktorá sa občas pristihne pri myšlienkach, aké by to bolo, ak by sa k hokeju vrátila. „Momentálne som na materskej, takže sú momenty, keď by som sa najradšej vrátila k čomukoľvek (smiech). Je pravda, že hokej mi chýba. Tie emócie, kabína, kolektív a cestovanie… Určite by som sa pri ňom chcela motať aj naďalej, takže uvidíme, či v tomto smere príde nejaká príležitosť.“
Z pohľadu bývalej hráčky pritom odkaz pre mladšie generácie nemá. „Odkázať by som chcela skôr ich rodičom, aby sa toho nebáli. Hlavné je nechať deti športovať a ak si dievča vyberie hokej, tak ju v tom ako rodič skúsiť podporiť,“ uzatvára Iveta Früfauf-Karafiátová.
