VANCOUVER (SZĽH) – Trénoval niekdajšie hviezdy NHL, individuálne pomáhal viacerým bývalým i súčasným slovenským hokejistom. Bol predĺženou rukou Jána Filca v časoch, ktoré odštartovali najkrajšie roky slovenského hokeja v ére samostatnosti. Dodnes sú s trénerom dobrí priatelia. V týchto dňoch sa opäť spojili pri príležitosti 20. výročia zisku striebra v Petrohrade. Zaspomínali si, hoci len v elektronickej forme. No dohodli sa, že po utíchnutí pandémie sa on z Vancouveru vráti na Slovensku a buchnú spolu spomienkový šampus. Kto je on? Dušan Benický. Hokejový odborník, fyzioterapeut, konzultant, niekdajší asistent Jána Filca a vlastne aj reprezentačný manažér. Nedávny člen odborného konzília, podieľajúceho sa na metodickej reforme slovenského hokeja. Prečítajte si rozhovor s uznávaným profesionálom. Nielen o Petrohrade, ale aj o potrebe pochopenia významu spojenia „deti ulice“.
Dušan, začnime aktuálnou situáciou. Ako ju zvládate vo Vancouveri?
„Pandémia nás prinútila premýšľať, o čom život je a ktoré veci sú v ňom dôležité. Čo sa týka našich denných zvyklostí v súčasnosti, chodíme pravidelne von. Žijem v okrese North Vancouver, v blízkosti parkov a horských chodníkov. Využívame prírodu, aby sme zostali zdraví. Jedna vec je bojovať s pandémiou, druhá mať pripravený imunitný systém, čo považujem za dôležitejšie, než mať strach z nejakého vírusu.“
Na Slovensku sa pošuškáva, že hráči NHL čochvíľa začnú baliť kufre a odletia do zámoria. Vidíte reštart NHL reálne?
„NHL má eminentný záujem začať hrať. Je to biznis kolosálnych rozmerov. Potrebné je aj všeobecné obnovenie záujmu ľudí o šport. Viac ako respiračný systém napadol súčasný vírus práve psychickú sústavu človeka. Vzal ľuďom odolnú psychiku. Väčšina ľudia chce nájsť istotu vo vakcíne, ktorú by si pichli a mali by po starostiach. Ale to nie je globálne riešenie. Podstatné je mať v prvom rade dobrý imunitný systém a mnoho ďalších vecí s ním súvisiacich, ale to je na inú debatu.“
Vytušili sme, že vo vašom vancouverskom tréningovom centre nie je rušno. Máte zatvorené?
„Zatiaľ áno, hoci prvé lastovičky už štebocú, že niektoré centrá v okolí fungujú systémom privátnych tréningov v zložení jeden tréner, jeden hráč, poprípade jeden tréner, štyria hráči. Nečakáme, kým budeme môcť otvoriť. Začali sme robiť tréningy v prírode, kde prebiehajú najefektívnejším spôsobom.“
„Veruže áno. Janko Filc mi poslal spoločnú fotografiu celého tímu, ktorá je zvečnená aj na plagáte v priestoroch SZĽH. Poslal ju celému realizačnému tímu. Prehodili sme zopár slov a dohodli sa, že po otvorení hraníc sadnem do lietadla, priletím na Slovensko a buchneme spolu jeden šampus.“
Trebárs Peťo Bondra pri výstupe na Téryho chatu niesol náklad takmer celú cestu, pretože na mladých to bola priveľká záťaž. Hráči s vynikajúcou kondíciou to však zvládali a boli inšpiráciou pre mladších spoluhráčov.
Pri tíme ste pôsobili ako fyzioterapeut a tiež ako asistent trénera Filca. Pred začiatkom MS ste boli jeho predĺženou rukou, v zámorí pomáhali s verbovaním hráčov NHL do národného tímu. Ako vám chutil manažérsky chlebík?
„Pre mňa sa začal už v roku 1996, keď som bol poverený robiť manažéra slovenského tímu na Svetovom pohári. Prvýkrát po emigrácii som sa vrátil na Slovensko. Prišiel som v lete, aby som dal dohromady reprezentantov a zorganizoval pre nich rôzne kempy v rámci letnej prípravy. Stretávali sme sa vo Vysokých Tatrách aj v Zamagurí. Súčasťou vtedajších tréningov bola napríklad disciplína horského nosiča, kde dostali chlapci v trojčlenných tímoch dvadsaťkilový ruksak a mali ho spoločnými silami dopraviť hore. V skupinách boli starší lídri i mladší hokejisti. Trebárs Peťo Bondra pri výstupe na Téryho chatu niesol náklad takmer celú cestu, pretože na mladých to bola priveľká záťaž. Hráči s vynikajúcou kondíciou to však zvládali a boli inšpiráciou pre mladších spoluhráčov. Trénovali v prírode, chodením po kameňoch sa často pasovali so stratou balansu a následným vrátením do rovnováhy, čo im výrazne pomáhalo. Ján Filc ma oslovil aj pred majstrovstvami sveta juniorov 1999, kde sa nám podaril prvý veľký husársky kúsok v podobe bronzovej medaily. Po nej ma Janko poprosil, aby som mu pomáhal naďalej, teda aj o rok neskôr pri áčku v Petrohrade.“
Partia slovenských chlapcov, ktorú viedol kapitán Miro Šatan, šokovala svet. Vyradila favorizovaných Američanov vo štvrťfinále aj Fínov v semifinále. Ako ste vnímali kolektív, ktorý sa zišiel v Petrohrade?
„Chýbalo nám viacero špičkových hráčov, ktorí už v zámorí niečo znamenali. Napríklad Pálffy, Demitra, Hossa, Zedník, Stümpel, Švehla a ďalší. Azda jediným veľkým menom vtedajšieho mužstva, ktoré dosahovalo veľkú úroveň v NHL, bol Miro Šatan. Mišo Handzuš, Zdeno Chára či Ľubo Bartečko sa v zámorí ešte len rozbiehali. O viacerých našich chlapcoch som však vedel a cítil som, že v nich drieme veľký potenciál. Ľuba Vaica som poznal z Vancouveru, Jana Lašáka z nižšej zámorskej súťaže, Rada Suchého z Phoenixu, Ronalda Petrovického z AHL. A potom tam boli chlapci zo Slovenska a Európy – Jasečko, Pucher, Hreus, Plavucha, Hlinka, Kapuš ... Všetci vytvorili skvelú partiu. A tá nám pripravila nádherný športový zážitok.“
Miro Šatan priletel do Petrohradu unavený a ubolený. Ako ste ho dokázali naštartovať k výnimočným výkonom?
„Pamätám si jeden moment – akoby to bolo dnes. Miro mi po prílete ukázal ‚kontajner‘ piluliek proti bolesti, ktoré si priniesol. Mal prasknutú platničku v lumbálnom stavci. Buffalo ani nechcelo, aby hral. Tak sme spolu začali robiť cvičenia, ktoré mu pomohli odstrániť bolesť. Po dvoch dňoch mi zahlásil, že sa cíti vynikajúco a môže ísť hrať. Výsledok? Hral vynikajúci hokej. Bez neho by sa strieborná medaila rodila ťažšie. Pravdaže, úspech je vždy výsledkom tímovej práce. Na jej čele však stál práve Miro Šatan. Keď už som načrtol tímovú robotu, musím podotknúť, že v Petrohrade sme komunikačne fungovali na vysokej úrovni. Každý si poctivo plnil svoje úlohy a zároveň všetci sme spolupracovali. Vďaka kooperácii podávali aj chlapci na ľade výborné výkony.“
Hoci sme dosiahli historický úspech v podobe striebornej medaily, škoda-preškoda, že finálový zápas s Čechmi nevyšiel. Súhlasíte?
„To áno. Mnohí naši hráči nemali skúsenosti s podobnými zápasmi. Aj Janko Filc vravel, že v našej hre videl kopu taktických chýb. Nevyšlo to. Po zápase sme všetci plakali. Bola to jedna z najväčších emócií, akú som kedy zažil. Videli sme snahu a srdiečko, ktoré chlapci na ľade obetovali. Veľmi nás mrzelo, že to v boji o zlato nevyšlo.“
Maséri, kustódi, fyzioterapeuti či lekári pri kontakte s hráčmi, predovšetkým na vrcholových podujatiach, plnia aj úlohu akéhosi psychológa-podporovateľa. Fungovali ste tak aj vy v Petrohrade?
„Viedol som s chlapcami množstvo debát, robil s nimi tréningy. S Maťom Štrbákom sme pravidelne trénovali navyše, keďže v prvej fáze šampionátu nehral a chceli sme, aby bol v kondícii. S Mirom Šatanom som robil cvičenia ohľadom spodného chrbta, so Zdenom Chárom zasa symetriu kolien, pretože mu padali dovnútra. Snažil som sa pomôcť chlapcom najmä individuálne, zlepšiť ich výkon, zľahčiť im korčuľovanie.“
Aký moment zo šampionátu v Rusku vám najviac utkvel v pamäti?
„Bolo ich viac. Veľmi dobre si pamätám na škaredý zákrok Bertuzziho na Ľuba Sekeráša, s ktorým som po ataku išiel do nemocnice. Po chvíli v nej sa Seko ku mne nahol a prosil ma, aby som ho zobral preč, že on tam nechce zostať. V nemocnici síce boli veľké priestory, ale žiadne prístroje ani zariadenia, len železné postele s matracmi ako na vojne. Seko tam nechcel zostať ani minútu. Spomínam si tiež, že v noci sme sa veľmi ťažko vracali späť k tímu, keďže petrohradské padacie mosty boli akurát otvorené. Nemôžem opomenúť ani vtipnú historku, keď nás s kolegami viezli na akýsi míting oficiálnou škodovkou. Zastavila na červenej a zozadu do náš nabúral kapitán lode, ktorý mal trošku vypité. Vystúpil von a začal vykrikovať ‚inostráánci, inostráánci‘ (v preklade cudzinci, cudzinci). Zalamoval pritom rukami. Možno sa v tej chvíli obával zavlečenia niekam na Sibír. Bolo to vtipné. Čo sa týka celkového dojmu z Ruska, bol dobrý. V hoteli sa o nás perfektne starali. Mali sme bohatú stravu vrátane kaviáru a viacerých druhov rýb. Najväčší zážitok však zostáva ten športový. Bolo obdivuhodné, čo naši chlapci v Petrohrade dokázali.“
Striebornú medailu máte vystavenú?
„Mám ju prepojenú s bronzovou z dvadsiatok vo Winnipegu 1999 a tiež zlatou z 2002. Hoci som na ten šampionát nešiel, Janko Filc mi jednu poslal. Všetky tri kovy mám zarámované v obraze.“
Od petrohradského úspechu uplynulo 20 rokov. Slovensko odvtedy získalo ďalšie tri medaily na svetových šampionátoch a takmer pridalo olympijský bronz, nebyť zbabranej tretej tretiny duelu s Fínmi na ZOH vo Vancouveri. Reprezentačné opraty preberá ďalšia generácia hráčov Fehérváry, Liška, Matúš Sukeľ, Cehlárik, Lantoši, Krištof a ďalší. Zapriahol ich tréner Craig Ramsay. Čo hovoríte na reformný proces v slovenskej reprezentácii?
„Craig je fantastický človek, ktorý priniesol na Slovensku správne hodnoty. V hokeji dokázal mnoho a vďaka tomu ho hráči aj verejnosť začali rešpektovať viac ako keby stál na striedačke národného tímu Slovák. Obklopil sa šikovnými ľuďmi, ktorí chápu jeho hokejovú filozofiu, či už ide o Roba Petrovického, Miška Handzuša a ostatných. Tieto spojenia budú mať na slovenský hokej dlhodobý dobrý vplyv.“
.jpg)
Do reformného procesu v slovenskom hokeji ste sa zapojili aj vy. Boli ste súčasťou metodickej skupiny pod vedením fínskeho experta Jukku Tiikkaju, ktorá okrem aktivít smerujúcich k zmene zastaraných a nefunkčných systémov zostavila aj príručku Nechajte nás hrať sa. Vďaka nej sa začali vzdelávať aj rodičia mladých hokejistov. Prečo je to potrebné?
„Pred pár rokmi som dospel k názoru, že Slovensko potrebuje najväčšiu pomoc práve v oblasti psychológie a budovania hodnôt. Náš národ sa vyvíjal v ťažkých časoch, v ktorých si mnohí ľudia navzájom pomáhali. V dobe prechodu po roku 1989 bolo potrebné, aby zo spoločnosti vzišli lídri, ktorí budú pre ňu vzormi, nositeľmi týchto hodnôt. Veril som, že práve cez hokejovú optiku môžeme národu ukázať, aká dôležitá je spolupráca a aké kľúčové sú pre náš ďalší rozvoj hodnoty, ktoré sme nadobudli v komunizme na Slovensku. Tie hodnoty tvorila ulica, kde sme boli všetci slobodní bez policajných, trénerských či rodičovských zásahov. A na takýchto uliciach, plných individuality a kreativity, vyrástla generácia neuveriteľných hokejových velikánov. Bolo by skvelé, keby takéto prostredie vzniklo znova a vrátilo sa do dnešných životov. Pretože práve v prostredí ulice vyrastajú veľkí športovci, kreujú sa ich charaktery a vlastnosti. Úspešná generácia našich hokejistov je dokonalý príklad.“
Je dnes systém výchovy a vzdelávania hokejovej mládeže na Slovensku nastavený správne?
„Pochopenie toho, ako by to malo fungovať, už na Slovensko existuje. Šport však nemožno oddeliť od spoločnosti a jej súčasťou je ešte jedna oblasť, v ktorej vidím priepasť. Na mysli mám rodičov. Oni musia pochopiť zámer a systém, ako môžu veci fungovať. Filozofiu dnešného sveta možno zjednodušene opísať nasledovne: Keď máte problém, kúpite si pilulku a je po starosti. V športe to však takto nefunguje. Keď nevieš korčuľovať, nemôžeš sa spoliehať na nič iné, ako na čoraz častejší poctivý tréning, aby si sa to naučil. Dnes to mnohí rodičia zvyknú riešiť kúpením najlepšej sady korčúľ. Sú presvedčení, že najlepšie korčule na svete to zariadia. Omyl. Dieťaťu môžu ešte viac uškodiť, pretože tie najdrahšie sú veľmi pevné. Hráč v nich nedokáže dobre precítiť hrany ani ideálne ohýbať členkom. Nikdy sa to v takýchto hokejových topánkach dobre nenaučí. V dnešných spoločnostiach kupujú ľudia pre svoje deti všeobecne najdrahšie veci, pretože v nich hrá napríklad Ovečkin a ten je úspešný. Ibaže táto informácia a tento postup nie sú správne. Narážam na myšlienkový pochod mnohých rodičov, že najľahšia cesta, ktorú oni zariadia najlepšími a najdrahšími výdobytkami dnešnej doby, je najlepšia. Správnejšia je veľakrát ťažšia cesta s lacnejšími vecami, no s drinou a správne nastaveným postupom. Treba však pochopiť, že zmena myslenia nezabezpečí zmenu vo výsledkoch z jedného dňa na druhý. Je to dlhodobý proces, ktorý spoločnosť musí začať vnímať ako najväčší dar. Iba v takomto procese vyrastajú vynikajúci hokejisti. Nemožno ho urýchliť žiadnymi skratkami ani zlepšeniami. Ak sa o ne niekto snaží a je presvedčený, že budú fungovať, mýli sa. Takýmto konaním spôsobuje ešte väčšie škody. Nastavme si správne mysle a majme radosť, že deti sú v tréningovom procese, že sa učia nikdy sa nevzdávať, že sa učia komunikovať so spoluhráčmi a trénermi, že sa učia aj prehrávať. Pretože tí, ktorí sa to kedysi v prirodzenom procese tiež učili, boli mimoriadne úspešní. A čo získali tých uliciach, dnes odovzdávajú ďalej. Naučili sa riešiť akékoľvek problémy a náročné situácie. Opravili si hokejku pomocou pliešku, zašívali si rukavice. Naučili sa hľadať riešenia v každej situácii. A to bolo veľmi cenné. Dnes som veľmi hrdý na Mira Šatana, Miša Handzuša a ďalších, ktorí pokračujú v šírení týchto hodnôt. Verím, že na Slovensku stále sú. Len ich musíme oživiť, aby ich ľudia ľahšie pochopili.“
Nastavme si správne mysle a majme radosť, že deti sú v tréningovom procese, že sa učia nikdy sa nevzdávať, že sa učia komunikovať so spoluhráčmi a trénermi, že sa učia aj prehrávať. Pretože tí, ktorí sa to kedysi v prirodzenom procese tiež učili, boli mimoriadne úspešní.
V minulosti ste vo Vancouveri pracovali s mnohými velikánmi vtedajšej NHL Burem, Krutovom či Larionovom a ďalší. S kým pracujete dnes?
„Prevažne s mladšími hráčmi. Robím aj s jednou z budúcich hviezd – môžem si to dovoliť tvrdiť, pretože viem, ako pracuje jeho hlava – Connorom Bedardom. Má štrnásť rokov. Kanadský hokej mu dal výnimku, aby od budúcej sezóny mohol hrať juniorskú WHL. Na ľade som ho už mal aj s hráčmi NHL. Vtedy sa pozerali a vraveli, či mi preskočilo. Odvetil som, aby mu dali šancu. Po štvrťhodinke konštatovali, že môže s nimi chodiť na ľad kedykoľvek. Je neuveriteľný talent. Najmä vďaka rodičom! Jeho otec je drevorubač, klasický Kanaďan. Veľakrát vstáva o tretej ráno a vracia sa neskoro večer. Chlapec v ňom vidí príklad húževnatosti a pracovitosti. Aj mamina je fantastická. Obaja rodičia Connorovi dôverujú, nezasahujú mu do športu, pretože vedia, že nie sú odborníci v tejto oblasti. Nechodili ani na naše tréningy. A toto sú detaily, ktoré prispeli k tomu, že z Connora je fantastický hráč už v mladom veku.“
Vo Vancouveri, kde ste v minulosti spolupracovali aj s miestnym klubom NHL, nebola od čias Bližňáka a predtým Demitru žiadna slovenská stopa. Ešte pred nimi krátko v klube pôsobili Vaic a Balej. Želali by ste si príchod niektorého zo súčasných krajanov do organizácie Canucks?
„Vždy som sa tešil, keď prišli akýkoľvek Európania do Canucks. Až na Rusov, ktorých som v minulosti nemal rád. Poznal som však Larionova, Bureho a napokon aj Krutova. Zmenil som názor. Pochopil som, že nemôžem hľadieť na Rusov na základe skúsenosti z časov silného komunizmu. S Vancouverom som spolupracoval trinásť rokov. Keď som aj chodil na zápasy Canucks, veľakrát som držal palce chlapcom, s ktorými som spolupracoval, hoci prišli ako súperi. Mal som radosť, keď sa im darilo. Nebol som fanúšik tímu, ale hráčov, ktorým som pomáhal v tréningu.“
