TRENČÍN (SZĽH) - Na svojom konte má dva majstrovské tituly s Duklou Trenčín. V roku 2003 odišiel do Veľkej Británie, kde pôsobí dodnes. Bývalý mládežnícky reprezentant Slovenska Miloš Melicherík mal prsty aj v príchode Calleho Ackereda a?Kruisea Reddicka do trenčianskej Dukly.
Britské hokejové súťaže sa v aktuálnej sezóne pre pandémiu nerozbehli. Obavy z koronavírusu sú také výrazné?
Druhého februára vyšlo rozhodnutie, že ligy sú kompletne zrušené. Pre hráčov je to smutná správa, ale nedá sa nič robiť, iba musíme fakty akceptovať.V Británii nemá hokej od štátu takú podporu ako v iných krajinách. Futbal dostal zelenú, je na ostrovoch športom číslo jeden. Pre futbal sa cesta pokračovania našla.
Od roku 2003 pôsobíte v organizácii Guildford Flames. Aké mužstvo ste mali trénovať v aktuálnej sezóne?
Postupne som prešiel z pozície hráča na hrajúceho asistenta, a potom na asistenta trénera. Posledné dve sezóny sa sústredím na mládež, pri ktorej som šéftrénerom. Máme päť výberov, takže práce je dostatok.
Aký je záujem v Anglicku o hokej?
Veľký. Ľudí láka. Ide o kolektívny šport, ktorý dáva fanúšikom zábavu a vzrušenie. Mladým hráčom možnosť športovať v kolektíve a šancu nájsť si nových kamarátov. V Anglicku chýba väčší počet zimných štadiónov. Guildford je spádovou oblasťou možno pre 150-kilometrový okruh. Niektorí hráči dochádzajú do Guildfordu za hokejom aj 100 km z miest ako Brighton, Southampton, či Portsmouth.
Práve z Guildfordu prišli v aktuálnej sezóne do Dukly Trenčín až dvaja hráči. Najmä Calle Ackered ukazuje, aký je výnimočný. Možno britskú a slovenskú najvyššiu súťaž porovnať?
Veľmi ťažko, pretože sú hokejovým štýlom rozličné. V Británii sa hrá severoamerický štýl hokeja. Väčšina cudzincov pochádza z Kanady alebo USA. Doplnení sú o Švédov, Fínov, pár Čechov a sem-tam sa mihne Slovák. Trend sa zmenil. O našich hráčov nie je v súčasnosti veľký záujem. Dúfam, že sa slovenský hokej dostane na také priečky ako sme boli zvyknutí v minulosti.
Calle Ackered patrí medzi špičkových obrancov Tipos extraligy. Väčšia porcia kanadských bodov sa čaká od Kruisa Reddicka. Čím to je, že zatiaľ zaostáva za očakávaniami?
Oboch chlapcov poznám veľmi dobré. Reddick je vynikajúci hráč. Posledné tri sezóny patril k najproduktívnejším útočníkom súťaže. Má vysoké kvality. Prišiel v priebehu sezóny a niekedy chvíľku trvá, kým si hráč zvykne na novú ligu a spoluhráčov. O Kruisa sa nebojím, verím, že Dukle pomôže naplniť predsezónne ciele. Ackered bol v Trenčíne od začiatku prípravy. Dokázal sa postupne etablovať a hrá to, na čo som v jeho prípade zvyknutý. Na ľade robí podobnú robotu ako v Guildforde.
Hokej je pre hráčov zamestnaním. Na aké peniaze si príde hráč v Elite League?
Je to individuálne. Systém je taký, že mužstvá sa najskôr snažia podpísať najlepších hráčov, ktorí dostanú najvýhodnejšie kontrakty. Potom podpisujú takzvaných „role players“ za menšie peniaze, ktorí sú však tiež veľmi dôležití pre mužstvo. Na záver prídu na rad mladí chlapci, ktorí hrajú za najmenej. Pre nich je však najväčšou odmenou, že môžu získavať skúsenosti po boku kvalitných hráčov.
Pomohli popularizácií hokeja majstrovstvá sveta na Slovensku, na ktorých sa reprezentačný výber zachránil v najvyššej kategórií?
Určite boli prospešné pre hokejovú komunitu. Každý oslavoval. Čo sa týka publicistiky, veľa sa o tom nepísalo. V médiách vyšiel jeden malý článok. Ak by vyhrali majstrovstvá sveta vo futbale alebo rugby, tak sa nepíše o ničom inom.
Ako sa k zrušeniu ročníka postavili hráči, čo budú robiť?
Mladí podpísali zmluvy v nižších švédskych ligách. Niektorí hráči išli hrať do Francúzska, Talianska alebo Nórska. Ackered s Reddickom sú v Dukle. Niektorí kanadskí hráči získavajú pracovné skúsenosti doma. Snažia sa dostať k polícií alebo hasičom, kde majú veľké sociálne výhody. Taký je trend severoamerických hokejistov.
V už spomínanom roku 2003 ste odišli hrať hokej zo Slovenska do Anglicka. Ako sa zrodil prechod do pomerne exotickej hokejovej krajiny?
Bol som voľný hráč a otvorený každej ponuke. Kamarát Martin Cingel hral predchádzajúci ročník za Edinburgh Capitals. Ozvali sa mu z Guildfordu, že majú záujem o slovenských hokejistov. Presvedčil ma, aby som to vyskúšal aspoň na rok. A som tam dodnes.
Dom máme ale postavený v Zamaroviach, takže tu sme doma, aj keď Guildford ostane vždy našim druhým domovom.
A darilo sa vám. Zažili ste sezónu s viac ako 70 a 80 bodmi.
Vytvorili sme dobrú partiu v začiatkoch. To bol základ. So mnou do klubu prišiel Jozef Kohút a Marián Smerčiak. Prvé roky sme hrali spolu. Boli to krásne časy.
Cudzinci musia byť minimálne o tridsať percent lepší ako domáci hráči. Cítili ste veľké tlaky?
Začiatky neboli jednoduché. Bolo treba zvyknúť si na nové prostredie a rečová bariéra bola tiež problémom. Opäť sa vrátim k tomu, že sme boli dobrá partia a všetko sme zvládli spolu. Za tie roky som sa naučil, že ako cudzinec musím na ľade ukázať vždy niečo naviac, aby som dostal priestor na ľade na realizáciu. Mali sme výborného kanadského trénera Stana Marpla, s ktorým som dobre vychádzal. Dodnes som s ním v kontakte. Veľa ma naučil a pomohol z hokejovej stránky.
Plánujete na Britských ostrovoch zostať natrvalo?
Som rodákom z Považskej Bystrice. Na strednú školu som prišiel do Trenčína, kde som sa vyučil za leteckého mechanika. Mesto som si zamiloval. Našiel si manželku Zuzanu, ktorá bývala neďaleko zimného štadióna. Máme spolu dve deti, Miu a Maxa. Obidve sa nám narodili v Guildforde. Dom máme ale postavený v Zamaroviach, takže tu sme doma, aj keď Guildford ostane vždy našim druhým domovom.
V drese Dukly Trenčín ste získali dva majstrovské tituly. Ako si spomínate na toto obdobie?
Vždy som mal v Dukle šťastie na dobrých trénerov ako Hossa, Uličný, Bokroš, Walter, Potsch, Faith, Gregor, Šupler, či Miklošovič. Od každého som sa niečo naučil. Boli to špičkoví kouči.
Po triumfe v roku 1997 sa Dukla predstavila v Európskej hokejovej lige. Domáci zápas proti Mannheimu však nevyzeral, že by mal niečo s hokejom spoločné. Bol až príliš tvrdý. Súhlasíte?
Spomínam si na ten duel veľmi dobre. Nemci ku nám prišli s myšlienkou, že nás porazia veľmi ľahko. Troška sme ich zaskočili. My sme ale neboli pripravení na fyzickú stránku vtedajšieho nemeckého hokeja. Po zápase niektorých spoluhráčov trápili menšie zranenia.
Celkovo pôsobenie v Európskej hokejovej lige bola pre nás veľkou skúsenosťou. Videli sme, že hokej sa hrá aj iným spôsobom ako u nás.
Zažili ste v kariére podobný priebeh?
V Anglicku. Tam sa to stávalo pravidelne, keďže väčšina tímov sa prezentuje severoamerickým štýlom. Veľa zápasov bolo prešpikovaných bitkami. Fanúšikovia ich očakávali. Radšej si pozreli víťazstvo 3:2 so štyrmi pästnými súbojmi ako hladké 7:1 bez vzruchu.
Nastali aj situácie, keď ste protihráčom nechceli podať ruku?
Hokejisti sú väčšinou takí, že počas zápasu si nič nedarujú. Po ňom emócie opadnú a život ide ďalej.
Druhý majstrovský titul v Dukle ste získali pod vedením Jaroslava Waltera. Aký bol?
Špičkový človek so špecifickým charakterom. Pod jeho vedením som zažil dobré obdobie. Mám na neho pozitívne spomienky. Vybudoval silné mužstvo, ktoré získalo titul.
Mali ste pri ňom priestor na diskusiu?
Po jeho príchode do Dukly nám ľudia, ktorí ho zažili na vlastnej koži, hovorili, že máme po chlebe. Očakávania sa rovnali ruskej báze. Vtedy sme mali v Dukle hráčov, s ktorými si našiel spoločnú reč a vedel s nimi vychádzať.
Ktorý z dvoch slovenských titulov vám chutil viac?
Oba si veľmi cením. Počas kariéry som sa naučil, že vyhrávať tituly nie je jednoduché. Nestačí byť len kvalitný hokejista, ale aj tímový hráč. Ten druhý bol viac prekvapivý, pretože Košice mali v tom čase nadštandardné podmienky. My sme titul vyhrali srdcom a tímovou prácou. Jano Pardavý, Braňo Jánoš a Robo Pukalovič boli vtedy lídri tímu.
Kto bol najzaujímavejším hokejistom, s ktorým ste hrali?
Zahral som si s Mariánom Gáboríkom. Dodnes sme dobrí kamaráti. Rovnako aj s Majom Hossom. Obaja boli odmalička mimoriadne talentovaní a cieľavedomí. Tvrdo na sebe pracovali, aby si dokázali splniť sny. S Bramborom a Martinom Opatovským sme v tom čase tvorili úderný útok. Čas na ľade sme si riadne užívali a dodnes máme krásne spomienky. Zahral som si aj s veľkou futbalovou legendou Petrom Čechom, pre ktorého je hokej srdcovka. Ako brankár Chelsea Londýn dokázal vyhrať Ligu majstrov
Pamätné boli oslavy obávaného útoku Melicherík-Opatovský-Gáborík.
Šou sme robili spontánne. Improvizovali sme. Strelecky sa nám darilo, vedeli sme si oslavy aj patrične užiť. Aj sme súperom liezli na nervy, no našim fanúšikom sa bláznenie páčilo.
Aký bol váš vzťah voči fanúšikom?
V Dukle som ho mal veľmi dobrý. V Guildforde som k tomu pridal ešte nadstavbu. Ľudia na tribúnach sú mimoriadne dôležitou súčasťou zápasov. Bez nich to nie je ono. To asi potvrdia aj súčasní hráči, ktorí hrajú pred prázdnymi tribúnami. Ak fanúšikovia na hokejistoch vidia, že dávajú do hry všetko, dokážu ich oceniť potleskom.
