LEVICE (SZĽH) – Premiéru v drese HK Levice zažije útočník Samir Saliji. Mladší brat Garipa si to pred štyrmi rokmi namieril za hranice do Srbska. Tamojší ľudia mu ponúkali aj miesto v národnom tíme, no zasiahla vyššia moc a v marci tohto roka unikal pred koronavírusom.
Samir, stačili štyri roky mimo Slovenska?
„Presne tak. Bolo toho až moc.“
Vo vašom životopise svieti zaujímavý klub z Belehradu. Pamätáte si, ako ste sa tam dostali?
„Áno. Dostal som ponuku od jedného manažéra. Prvotný plán bol taký, že sa rozhodovalo, v ktorej súťaži sa bude hrať. Najprv pomýšľali na MOL ligu, neskôr sa uvažovalo o EBEL. Okrem toho chceli, aby som sa časom stal členom srbskej reprezentácie. Reprezentovať som už nestihol, pretože mužstvo po roku zaniklo.“
Pravdupovediac ste vychytali dobu, kedy bol srbský celok pre viacerých neznámy, no z pohľadu financií lákavý. Bolo to tak?
„Podmienky boli na úrovni. Žil som v krásnom meste a stále som tam mal čo robiť.“
Aký bol bežný život a čo dokáže Srbsko ponúknuť?
„Nebolo tam cítiť rozdiel, aký je deň. Vždy to žilo. Obyvatelia mesta milujú zábavu a rôzne činnosti, pri ktorých sa nenudia. Belehrad je rozdelený na dve časti, avšak obe sa mi páčili. Či už stará, alebo nová.“
Sú Srbi zapálení pre hokej?
„Čo sa týkalo nášho klubu, tak vôbec nie. Kabína bola postavená z hokejistov Partizanu a Crvenej Zvezdy, teda najväčších rivalov. Nemali sme ani vyslovenú fanúšikovskú podporu. Na stretnutia sa skôr chodili pozerať rodinní príslušníci. Celkovo platí, že v Srbsku dávajú ľudia prednosť futbalu a basketbalu.“
Odporučili by ste iným slovenským hokejistom, aby si tam išli zahrať, ak by obnovila činnosť subjektu? Belehradský dres ste si obliekali spoločne s krajanom Dávidom Árvayom.
„Teraz tam nie je nič. Pokiaľ si dobre spomínam, došlo k fúzii so Slovincami. Pred štyrmi to však bolo o inom. A či by som niekomu odporučil ísť hrať do Srbska? Momentálne sa k tomu neviem vyjadriť.“
Slováci, ktorí okúsili Kazachstan, sťažovali sa na únavné cestovanie vlakom. Akým spôsobom ste sa presúvali za súpermi v nadnárodnej Erste lige?
„Doprava bola klasická. Na zápasy sme cestovali autobusom. Chodili sme do Maďarska na pár dní, kde sme zohrali dva súboje. O niečo horšie bola cesta do Rumunska, ktorá trvala aj desať hodín, ale nebolo to nič hrozné a dalo sa to vydržať.“
Na domácej scéne ste stihli absolvovať iba pár stretnutí v play-off. Príčina?
„Ani sme neboli nasadení do základnej časti. Rovno sme putovali do vyraďovacej fázy. Aj tak sa to hralo v skrátenom formáte, keďže sme nehrali štvrťfinále. Semifinále i finále sa hralo na dva víťazné zápasy a stali sme sa majstrom krajiny.“
Po úrovňovej stránke bolo všetko s kostolným poriadkom?
„Na medzinárodnom poli to bolo najskôr ťažké, pretože hráči boli zvyknutí hrať doma a potrebovali si zvyknúť na vyšší stupeň. Následne boli na nich badateľné výsledky a ku koncu ligy sme dokonca prehovorili v boji o play-off.“
Z Francúzska vás vyhnal dennodenne omieľaný koronavírus?
„Bol som spokojný. Jediné negatívum bolo, že som nemal pri sebe rodinu. Avšak je pravda, že keď prepukla pandémia, čo najskôr som utekal domov a pripadalo mi to ako scéna z akčného filmu. Onedlho som si povedal dosť a už neplánujem opustiť Slovensko.“
Niekoľko dní je známe, že vaša kariéra bude pokračovať v Leviciach. Ako sa pozeráte na tento angažmán?
„Sám som zvedavý, aké to bude. Asi najzaujímavejšou vecou je fakt, že mojím trénerom bude Jožo Kováčik, s ktorým som pred pár rokmi bojoval za Nitru. Teším sa aj na zvyšok partie, pretože sú tam známe tváre. A myslím si, žeby som mal byť jedným z najstarších hokejistov v kabíne.“
Druhú najvyššiu súťaž poznáte z dresu Bardejova, ktorý v súčasnosti účinkuje až v tretej lige. Myslíte si, že to bude náročnejšia sezóna ako predtým?
„Ani v tejto lige sa nehrá ľahko. Ak si niekto myslí, že si tam príde zahrať „hurá“ hokej, je na omyle. Informácie mi podal Marcel Ozimák a podľa jeho rozprávania to vyzerá, že to bude zaujímavé, no zároveň ťažké.“
V roku 2016 sa stala Nitra premiérovo slovenským šampiónom. V jej kádri ste boli len dva mesiace. Do akej miery vás mrzí, že výstup na majstrovský piedestál sa konal bez vašej prítomnosti?
„Vtedy sa vyskytli nejaké okolnosti, ktoré nebudem bližšie rozoberať. Nitru som ihneď vypustil z hlavy a sústredil som sa na Piešťany. Samozrejme, bola škoda, že som nebol pri takomto veľkom okamihu. Koniec-koncov, aj v Piešťanoch bolo o čo hrať, len z odlišného pohľadu, lebo sme zachráňovali extraligu. S odstupom času to nevnímam tragicky, že som nevyhral titul. Kariéra pokračuje a stať sa môže všeličo.“
