SHL: Trénoval v mrazoch, hral zadarmo a čaká na kariérnu šancu

TRNAVA (SZĽH) – Napriek mladému veku patrí k najvyťažovanejším brankárom Slovenskej hokejovej ligy. Pravidelne naňho smeruje vyše tridsaťšesť striel za zápas. Dvadsaťdvaročný Anton Ivanovič je druhý rokom jasnou jednotkou bránkoviska Trnavy. Napriek poslednému miestu tímu v tabuľke a nepriaznivej situácii si drží úctyhodnú percentuálnu úspešnosť a patrí k oporám „gladiátorov“.

Hoci Trnava disponuje najhoršou ligovou defenzívou, mladý brankár si prednedávnom vypýtal miesto v našej Zostave týždňa SHL. Anton Ivanovič je hokejovej verejnosti menej známy, za sebou však má zaujímavý príbeh. A to má stále iba dvadsaťdva rokov...

Nebýva zvykom, že hokejista si oblečie reprezentačný dres  počas pôsobenia v nižšej súťaži. Vzrastom nižšiemu brankárovi sa to podarilo počas úspešných juniorských čias. „Vtedy sa do reprezentácie dostalo viacero chalanov z Trnavy. Najskôr som dostal šancu na klubovej úrovni od Igora Tótha v bratislavskom Ružinove. Vždy dával šancu mladým hráčom, ktorí hrali prvú ligu a boli menej známi. Spravili sme dobrú sezónu, darilo sa nám, vďaka čomu si ma všimol tím okolo trénera Hrnčára z reprezentácie do sedemnásť rokov,“ spomína si na svoje prvé účinkovanie v mládežníckom národnom tíme spred piatich rokov.

Rovnaký ročník bol pre Ivanoviča špeciálny aj z iného dôvodu. Trnavská osemnástka vyhrala súťaž a postúpila medzi ročníkovú elitu. „Bolo to azda najkrajšie obdobie, postup s Trnavou bol čerešničkou na torte po celej sezóne. Vytvorili sme dobrú partiu, dopĺňali sa. Ak funguje kolektív, spojí sa fajn partia a ešte sa k tomu získa výsledok, je to nezabudnuteľné,“ hovorí rodák zo západného Slovenska.

Škandinávska náklonnosť

Po prvých úspechoch prichádza zväčša ďalšia chuť posúvať sa vpred z osobného hľadiska. Inak to nebolo ani v prípade Ivanoviča, ktorý už od úplných začiatkov obľuboval severský hokejový štýl. „Vždy ma lákala Škandinávia, dokonca som bol na try-oute v Jokerite, kde to žiaľ nevyšlo. Ako malý som chodil na kempy do Fínska. Páči sa mi krajina i smerovanie tamojšieho hokeja.“

Prvý raz sa na sever Európy dostal po spomínanej reprezentačnej skúsenosti. Nová kariérna kapitola nabrala smer Švédsko. „V reprezentácii do sedemnásť rokov som sa zoznámil s Matúšom Jurigom. Ozval sa mi, či by som nechcel pôsobiť vo Švédsku, kde jeho tím hľadá brankára, navyše tam vtedy trénoval Slovák Róbert Döme. Pozvali si ma na skúšku a ja som uspel,“ vysvetľuje Ivanovič. Po príchode do štokholmského klubu Wings HC okamžite odchytal zápas, následne dostal priestor adaptovať sa v tíme. „Časom som sa stal jednotkou, avšak nepodarilo sa nám postúpiť vyššie. Samozrejme, mohol som zotrvať dlhšie, no mal som zdravotné i školské problémy – nechcel som prerušiť štúdium na strednej škole. Prišla ponuka predĺžiť si sezónu s Trnavou, ktorá sa dostala do play-off, a tak som sa vrátil domov.“

Návrat do rodnej vlasti sa časom ukázal ako dočasný. Po play-off s Trnavou si ho na nadchádzajúce dve sezóny vyhliadli zástupcovia banskobystrickej, respektíve žilinskej juniorky. Potom prišla ďalšia výzva. Fínsko a klub HPK Hämeenlinna. „Dostať sa do Fínska mi pomohol môj krstný, vtedy pôsobil aj ako hokejový agent. Mal tam kontakty, opäť si ma zavolali a na skúške som uspel. V tom čase tam mali reprezentanta do dvadsať rokov, preto bolo náročné prebojovať sa medzi tri žŕdky. Nechcel som behať hore-dole, preto som zotrval. Nemám prečo ľutovať,“ načrtá tému chudobnej porcie štrnástich súťažných štartov behom celého ročníka. Aj napriek menšiemu počtu zápasov stihol získať výraznejší úspech. „Dostal som priestor a tímu som pomohol dokráčať až do finále druhej najvyššej juniorskej súťaže. Ak sa niekto pozrie na počet odchytaných zápasov v danej sezóne, povie si, že ten tam veľa nespravil. Ja to však beriem ako veľkú skúsenosť – rozprával som sa s odborníkmi, trénoval s A-tímom,“ pokračuje Ivanovič.  

Okrem hokejových rád sa musel v jednej z európskych hokejových kolísok popasovať aj so samostatnosťou. „Naučil som sa žiť sám. Dovtedy všetko riadili rodičia, zrazu som musel sám nakupovať, variť i finančne premýšľať,“ smeje sa Ivanovič. Vo Švédsku mu situáciu uľahčovalo početnejšie zastúpenie Čechov i Slovákov. Rovnaké šťastie už nemal vo Fínsku, kde ich bolo podstatne menej. „Bol tam so mnou Fiťo Krivošík a Ján Brejčák. Veľa času som trávil práve s Filipom a ešte jedným Maďarom, ale domáci hráči boli taktiež fajn. Tí si však človeka do života len tak nepustia, potrebujú čas.“ Zvyknúť si bolo potrebné aj na ďalšie mimo hokejové faktory - medzi nimi typické severské mrazy. „Vo Fínsku sa pohybovali teploty okolo -30°C, spoluhráči napriek tomu chodili bežne na rozcvičku okolo štadióna,“ s úsmevom sa ohliada za nedávnym kariérnym obdobím.

Všetky cesty vedú do Trnavy

Koniec fínskej anabázy, čas sa posunúť na vyšší level – medzi seniorov. A kam inam, než do rodného mesta. „Potreboval som aktívny prechod medzi seniorov, čo mi Trnava umožnila. Bol som rád za možnosť predstaviť sa po troch sezónach opäť doma. Hráč je vždy hrdý, keď môže obliekať dres mesta, v ktorom vyrastal,“ hovorí s absolútnym presvedčením ohľadom minuloročného predsezónneho obdobia. Úvodná etapa na seniorskej úrovni nebola jednoduchá – tím skončil na poslednom mieste. „Prvú sezónu sme boli amatérsky klub – väčšina chalanov hrala zadarmo, nemali sme profesionálne zmluvy. To sa tento ročník zmenilo. Prvý profesionálny kontrakt som získal v materskom klube.“

Do mesta zavítali noví sponzori i tréneri, konal sa draft, rástli ambície. Začalo svitať na lepšie časy. V polovici decembra sa mužstvo nachádzalo na popredných priečkach tabuľky. Prišla však katastrofálna séria zápasov bez výhry a všetko bolo inak. „Do vecí financovania klubu sa nestarám, je to práca vedenia. Žiaľ, či chceme, alebo nie, do kabíny sa to dostane,“ priznáva nepríjemné okolnosti, ktoré sú možnou príčinou herného úpadku. „Veľa chalanov k tomu pristúpilo tak, že je čas odísť do iných klubov, vďaka čomu atmosféra upadala. Mali sme jednu lajnu, ktorá to ťahala. Prišlo však zranenie Kohúta, zopár ďalších a chémia sa porušila, prestali sme dávať góly. Z môjho pohľadu sme hrali príliš útočný hokej. V obrane sme mali troch útočníkov, nevravím, že hrali zle, ale pre každého hráča je náročné zmeniť post počas sezóny. Keď sme už začali padať, tréneri chceli obmieňať mužstvo, kolektív sa úplne rozbil. Ak je tím nejak spravený, musí sa z neho vyťažiť maximum. Akonáhle sa to rozbije, celok prestane fungovať a môžu tam hrať aj hráči z NHL,“ úprimne sa vyjadruje na menej úsmevnú tému Anton Ivanovič.

Z pohľadu „gladiátorov“ nebude zvyšok ročníka jednoduchý, zmeniť sa bude musieť viacero aspektov. Hoci Ivanovič smeruje pozornosť ku konca ročníka, premýšľa aj nad budúcnosťou. „Je to náročné, pretože som mladý, ale chcel by som sa posunúť. Verím, že v budúcnosti sa mi podarí prebojovať minimálne do extraligy, kde momentálne dostávajú príležitosť starší a zahraniční brankári. Budem robiť všetko preto, aby som sa vrátil do Fínska, ku rozhovorom dôjde aj s Trnavou. Všetko je o šanci, aby si vás niekto všimol a dôveroval vám. Ja na sebe pracujem stále, preto si myslím, že sa prípadnej príležitosti chopím,“ vysiela signál jednotka bránkoviska HK Gladiators Trnava Anton Ivanovič.