POPRAD - Svojimi fanúšikmi milovaný, súperovými nenávidený. Aj tak by sa dala v skratke označiť kariéra brankára Miroslava Šimonoviča. Od jeho posledného súťažného duelu ubehlo už osem rokov. A hoci sa k hokeju dvakrát vrátil v pozícii trénera gólmanov v Poprade a v Liptovskom Mikuláši, ako sám priznáva, na ľad ho to už príliš neťahá. Ako sa mu darí, čím sa živí a čo vraví na angažovanie sa niekdajších spoluhráčov v slovenskom hokeji?
Majster sveta z roku 2002 sa ešte na sklonku svojej kariéry pustil do podnikania. „Spolu so svojimi spoločníkmi, bývalými hokejistami Radom Suchým a Ivanom Saloňom riešime menší projekt v Spišskej Sobote, kde predávame pozemky a staviame domy. Koncom minulého roka sa nám podarilo vyhrať súťaž, kúpili sme bývalé kasárne v Poprade a máme tam dosť veľký projekt. Takže sa venujem aj tomu, práce mám dosť. Tento rok som nebol na dovolenke a ani neplánujem ísť. Asi to ani nemá význam, neriešim to,“ rozhovoril sa pre hockeyslovakia.sk Šimonovič. Jeho kolega z podnikania Radoslav Suchý sa hokeja ešte úplne nevzdal. „Rado ešte trénuje v juniorke Popradu, o mňa nebol záujem, tak sa venujem iným veciam.“
Na to, čo ho bude čakať po profesionálnej derniére, sa už pripravoval dlhšie. „Robíme to už niekoľko rokov, začal som s tým ešte počas aktívnej kariéry. Už vtedy sme kúpili administratívnu budovu v centre Popradu, kde je obchod a prenajímame kancelárske priestory. Tam sídli aj naša firma,“ ozrejmuje dnes už 46-ročný podnikateľ. „Mám vyštudovanú stavebnú priemyslovku, takže som sa prakticky vrátil späť do mladých čias. Hoci sa doba zmenila, obnovujem si veci, snažím sa prispôsobiť.“
Aktuálna pandemická situácia na určitý čas ochromila celý svet. Ako však hovorí popradský rodák, vo svojej firme to príliš nepocítili. „Zatiaľ to nejako nevnímame. Je pravda, že sme trochu pozmenili projekt, inak však ideme podľa plánu. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Neviem, ako sa budú správať klienti, ako budú pokračovať hypotéky a podobne. Veríme, že to pôjde nejakým spôsobom ďalej. Život nemôže zastať,“ pokračuje držiteľ slovenského titulu z roku 1999.
Čo by poradil súčasným hokejistom, ktorí majú často problém zaradiť sa po skončení kariéry do nehokejového sveta? „Nie je to jednoduché. Na Slovensku hokejista nezarobí také peniaze, aby potom mohol bez problémov odfukovať. Hráčom by som odporučil, aby sa už počas kariéry po niečom obhliadli. Môžu študovať, alebo niečo rozbehnúť. Keď skončíte s hokejom, vypadnete zo všetkého, prakticky ničomu nerozumiete, je ťažké zaradiť sa do normálneho života. Preto treba myslieť na budúcnosť, na to, čo bude zajtra. Človek potrebuje aj šťastie, v živote sa môže stať hocičo,“ vraví účastník troch svetových šampionátov a olympiády v Nagane.
"Pre fanúšikov som bol niečo ako Rišo Šechný, tí naši ma mali radi, súperovi si na mňa radi zakričali."
Odchovanec kamzíkov bol známy svojim neortodoxným štýlom, ale aj legendárnou prilbou. Tá jediná mu zostala dodnes, ostatných brankárskych vecí sa postupne zbavil. „Výstroj už nemám. Jediné, čo mi zostalo, je prilba. Tú mám ešte v garáži. Do bránky ma to už neťahá,“ odhaľuje svoje pocity Šimonovič. „Ísť si zahrať s partiou, to veru nie je pre mňa, nebaví ma to. Ale minulý rok som bol na majstrovstvách Slovenska veteránov chytať za Dubnicu. Výstroj som si musel požičať. Potom som mal dva dni problémy chodiť. Keď z toho človek vypadne, ťažko sa mu vracia na ľad. Snažím sa venovať športu, hokej však ide už mimo mňa,“ tvrdí bývalý brankár Popradu, Košíc, Žiliny, Zvolena a Banskej Bystrice.
Počas dlhoročnej kariéry odchytal v slovenskej extralige viac ako 550 zápasov. „Nesťažujem sa, ale mohlo by to byť aj lepšie,“ stručne a jasne opísal svoj pohľad späť: „Mrzí ma, že som sa nepresadil v zahraničí. Mal som niekoľko možností, ale buď som bol pod zmluvou, alebo to nevyšlo. Síce som sa dostal do Plzne, no tam mi to vôbec nesadlo. Potom som už zostal len na Slovensku. Aj v tomto musí mať človek aj trochu šťastia, mne to nevyšlo. Už s tým teraz nič nenarobím, je neskoro nad tým plakať.“
Fanúšikovia si pri mene Miroslav Šimonovič určite vybavia bitku s útočníkom Slovana Michalom Hudecom z finále play off 2002/2003. A kamaráti si ho za to zvyknú doberať dodnes. „Samozrejme, ale zvyknú na mňa vytiahnuť aj iné veci. Vždy sa na tom schuti zasmejeme, bol som veľký bitkár,“ hovorí s úsmevom na perách najlepší slovenský brankár roka 1998. S Hudecom sa na sklonku kariéry stretol v jednom tíme, hrávali spolu za Banskú Bystricu. „Niekoľkokrát sme sa o tom bavili, rozoberali sme to. Michal je super chlapec a robil to, čo mal. Bolo to prospešné pre tím. Je to v poriadku.“ No nielen spomínaná šarvátka zostala ľuďom v pamäti. Šimonovič ich rád provokoval a od súperových fanúšikov si musel neraz vypočuť svoje. „Dá sa to tak povedať. Pre fanúšikov som bol niečo ako Rišo Šechný, tí naši ma mali radi, súperovi si na mňa radi zakričali.“
Prvý a posledný zápas extraligovej legendy delí dlhých osemnásť rokov. Za ten čas sa stretol v kluboch s mnohými hokejistami. S viacerými z nich je v kontakte dodnes. „S niektorými bývalými spoluhráčmi si napíšeme a zavoláme. Každý z nás už rieši niečo iné. Niekto sa venuje hokeju, niekto niečomu inému. Vždy sa však radi stretneme a porozprávame. Naposledy som hovoril s Martinom Kuľhom, ktorý ešte stále hrá aktívne vo Francúzsku. Je to vždy príjemné spomínanie.“
"Ako poznám Mira Šatana, je to jeden solídny chlap. Čítal som nejaké jeho vyjadrenia a určite vie veľmi dobre, čo robí."
Ako bolo spomenuté, k hokeju to už bývalého reprezentanta neťahá. No v posledných dňoch mu v televízii venuje o niečo viac času. „Viac-menej to už nesledujem. V play off NHL však začal chytať Jaro Halák, a to ma zaujalo. Veľmi mu držím palce, aby sa mu darilo a aby dotiahol Boston čo najďalej. Je šikovný, dúfam, že mu to pôjde dobre aj naďalej,“ praje nášmu jedinému gólmanovi v profilige Šimonovič.
Do bojov na ľade síce v roku 2002 nezasiahol, právom sa však hrdí titulom majstra sveta. Viacero hráčov z vtedajšej partie sa aktuálne snaží pomôcť slovenskému hokeju. Kapitán Miroslav Šatan dokonca zasadol na stoličku prezidenta SZĽH. „Ako poznám Mira, je to jeden solídny chlap. Čítal som nejaké jeho vyjadrenia a určite vie veľmi dobre, čo robí,“ hodnotí Šimonovič, ktorý sa následne vyjadril aj k ďalším ex-spoluhráčom, ktorí pracujú v reprezentačných či klubových štruktúrach. „Je to veľmi dobré. Chalani majú obrovské skúsenosti, môžu veľmi pomôcť slovenskému hokeju. Kto iný by to mal robiť, ak nie oni? Vidím to ako veľké plus.“
Po ukončení aktívnej športovej činnosti si vyskúšal úlohu trénera brankárov, jeden rok pôsobil v Poprade, druhý v Liptovskom Mikuláši. V súčasnosti však niečo podobné nehrozí. „Ako som spomínal, nebol záujem z Popradu a ani zo zväzu. A popravde, ani si to momentálne dosť dobre neviem predstaviť. Hokeju sa treba venovať naplno a ja na to teraz nemám čas. Možno by ma lákalo trénovať deti, no obliekať sa do výstroja, to už určite nie,“ dodal na záver Miroslav Šimonovič.
