Na ľade vedel pritvrdiť, ale aj výborne pracovať s pukom. Dával góly, vymýšľal kombinácie, aj keď hral v obrane. Za úspech svojho tímu by vypľul aj dušu. Milan Kužela bol v 60. a 70. rokoch jeden z najlepších československých obrancov. Člen Siene slávy slovenského hokeja, majster sveta 1972 dnes oslavuje 75. narodeniny.
Tvrdý, neústupčivý, žulový obranca bol autoritou v kabíne i na ľade. Keďže vyrastal neďaleko športovísk na bratislavskom Tehelnom poli, v detstve hral hokej i futbal. V jedenástich rokoch sa definitívne rozhodol pre šport na ľade.
„Hrali sme futbal a lopta ma trafila do rozkroku. Povedal som si, že futbal je tvrdý šport a išiel som hrať hokej,“ spomínal si v dokumente Tipsport pre legendy Milan Kužela. Od hokeja ho neodradil ani fakt, že nemal modernú výstroj. V minulosti nastupovali deti a mládež v starom, často aj potrhanom výstroji. „Niekedy mal aj desať rokov. Boli sme radi, že sme ho dostali, nezaujímalo nás, či bol alebo nebol roztrhaný. Mama časti výstroja doma často plátala. Aj hokejky boli relatívne drahé, keď sme našli nejakú zlomenú, otec ju sklincoval a hral som s ňou na dvore ďalej.“
Jeho talent neušiel pozornému oku Michala Polóniho. Na legendárneho Miška Báčiho spomínajú desiatky úspešných odchovancov Slovana, nasmeroval ich na hviezdu dráhu. Kužela nebol výnimkou. Ako mládežník hral predovšetkým v útoku, prechod do obrany bol viac-menej náhoda. Na turnaji vo Švajčiarsku sa mládežníckej reprezentácii Československa zranil obranca a Kužela sa prihlásil, že ho nahradí. Do Bratislavy sa vrátil s odporúčaním hrať v defenzíve.
Od prvej polovice 60. rokov bol prakticky až do konca kariéry súčasťou prvého mužstva Slovana. „Hral som na všetkých postoch okrem brankárskeho. Nastupoval som aj ako stredný útočník, proti Jihlave som oklepával Jardu Holíka, proti Brnu hral osobku na Černého. Mal som za úlohu hlavne obsadzovať rýchlych hráčov, motať sa im medzi nohami,“ spomínal si v rámci projektu Tipsport pre legendy.
Vo federálnej lige si odkrútil šestnásť sezón, odohral v nej 532 stretnutí, strelil v nich 62 gólov. Ako kapitán priviedol Slovan v sezóne 1978/79 k historickému federálnemu titulu. Začiatkom 80. rokov ho klub poslal napriek jeho nevôli do Zvolena, o rok sa síce do belasých farieb vrátil, aby im pomohol k triumfu v I. SNHL.
Kuželove výkony v Slovane nemohli zostať nepovšimnuté ani u zostavovateľov reprezentačných tímov. V roku 1972 sa síce nedostal do nominácie na zimné olympijské hry do Sappora, na svetovom šampionáte v Prahe však už nechýbal a oslavoval titul majstrov sveta. Na ďalších dvoch majstrovstvách sveta získal s tímom bronz a striebro. Po šampionáte 1974 sa o ňom začalo špekulovať, že by chcel emigrovať. Keď republiku opustil jeho spoluhráč Václav Nedomanský, dostal zákaz aj on. Cestou na zápas do Nemecka ho vysadili z autobusu.
Zámienkou bol článok Vlada Malec v Športe. „Napísal, že kanadský skaut sa vyjadril, že by zobral mňa, Bublu a Nedomanského. S Bublom ma z hraníc poslali domov, keďže si mysleli, že chceme utiecť. Za Bublu sa však jeho klub zaručil, mohol cestovať ďalej. Za mňa však Slovan nie, štyri roky som nemohol vycestovať,“ priznal v dokumente Tipsport pre legendy.
Do reprezentácie sa vrátil po federálnom titule so Slovanom a na majstrovstvách sveta v roku 1979 v Moskve získal striebornú medailu. Dobrý dojem z vystúpenia mu pokazila len prehra 1:11 so ZSSR. V reprezentačnom drese ČSSR odohral 86 zápasov, strelil v nich 5 gólov.
Kužela je otvorený človek, nemá rad podrazy, neznášal ani poriadky bývalého režimu. Jeho podrezaný jazyk znervózňoval mocných. Problémy ho sprevádzali už od malička. „Učiteľka ma počas jednej veľkej školskej slávnosti upozornila, že mám špinavé topánky. Vtedy ešte neboli papierové vreckovky, nemal som nič vhodné, dal som si teda dole pioniersku šatku, utrel ňou topánky a zaviazal si ju späť. Dostal som dvojku zo správania za hanobenie červenej šatky,“ priznal.
