"Súboje proti Rosolovi či Gudasovi? Nič som im nedaroval," spomína jubilant Jánoš

TRENČÍN - Na svojom konte má štyri tituly s Duklou Trenčín i bronz z majstrovstiev sveta do 20 rokov. Slovenskej reprezentácií pomohol prepracovať sa zo suterénu medzi elitu. Nebyť nižšieho vzrastu, mohol byť ďalším z plejády slovenských hráčov NHL. Dnes Branislav Jánoš oslavuje 50. narodeniny. 

 

Vaše začiatky neboli jednoduché. Vraj vás tréner nechcel pustiť na ľad? 

Bolo to na konci štvrtého ročníka na základnej škole. Nebol som na tréningu veľmi žiadaný až do momentu, kedy som vybehol na ľad. (smiech)

Celé to bolo o povolení. Keď ma však tréner Bohunický uvidel na ľade, všetko bolo v poriadku. Narýchlo mi klub vybavil registračku a už o dva dni som hral prvý zápas. Myslím si, že to bolo v Skalici. 

Pána Bohunického som zažil iba krátko. Od piateho ročníka som nastúpil do hokejovej triedy. Triednym učiteľom mi bol známy Paľo Bratranec. 

 

Aj ste zažili jeho pamätné „orechy“ po hlave? 

Samozrejme. Tie sa stali legendárne. Bol nám ako druhý otec. Takí tréneri dnes chýbajú. Doba sa zmenila. Čo sa stalo v triede alebo na ľade, tam aj zostalo. Rodičia neboli ničím zaťažovaní. Nakoniec to bolo aj dobre, lebo keby doma o všetkom vedeli, bolo by to horšie. 

 

V roku 1991 ste reprezentovali Česko-Slovensko na majstrovstvách svete do 20 rokov v Saskatoone. V pamätnom stretnutí proti Kanade ste získali dva kanadské body a pričinili sa k výhre 6:5 Spomínate si ešte na tento zápas? 

Je to už dávno. Na duel proti Kanade sa dá iba ťažko zabudnúť. Prehrávali sme o tri góly. Na štadióne bolo 18 000 divákov. Ak by zámorskí hokejisti vyhrali, oslavovali by už titul majstra sveta. Nakoniec im chlapci z malej krajiny v strede Európy „vytreli kocúra“. Niesli to ťažko. Potrebovali následne zdolať Sovietsky zväz. Pre nás bol bronz fantastický. 

 

18 000 divákov v našich podmienkach nebolo bežné. Neroztriasli sa vám kolená? 

Väčšina chlapcov hrávala federálnu ligu. Návštevy na Sparte atakovali 10 000. Samozrejme, také vysoké počty sme nezažívali, ale nepadli sme na zadky, ani sme sa nezložili. 

 

Na turnaji ste získali osem kanadských bodov. V kabíne bolo viacero hráčov, ktorí neskôr hrali v NHL. O vás nebol záujem? 

Niečo sa rozprávalo, ale reči sa hovoria a chlieb sa je. Bolo mi jasné, že veľkú šancu nemám. Výšku som nemal 185 centimetrov, ani potrebné kilogramy. O takých hráčov bol vtedy záujem. 

Ale pre chlapcov mojej generácie nebola NHL takou modlou ako je v súčasnosti. Mali sme iné ciele. Samozrejme, vedeli sme, že v nej sú Peter Bondra alebo Peter Šťastný. Nejaké útržky sa dostali do športových správ v televízii a do novín. 

Slávny útok Dukly Trenčín - Žigmund Pálffy, Róbert Petrovický, Branislav Jánoš. Zdroj: SZĽH/Ján Súkup

Čo teda bolo pre vás osobne najvyšším cieľom? 

Jednoznačne sa prepracovať do kádra Dukly Trenčín. Zahrať si federálnu ligu. Na konci tunela svietila príležitosť zahrať si vo federálnom drese. Vtedy sa ešte nevedelo, či príde k rozdeleniu republiky. 

 

Dukla Trenčín v roku 1992 oslávila posledný federálny titul. Vy ste boli jeho súčasťou. Aké spomienky vám zostali? 

Dukla bola v tej dobe druhým vojenským klubom po Jihlave. Pravidlá výberu hráčov už neboli také kruté ako v minulosti. Hokejisti sa delili pomerom dva ku jednej. Už to nebolo iba o tom, že čo nechcela Jihlava, mohlo ísť do Trenčína. 

Základ tímu tvorili mladí a nádejní hráči doplnení o starších kmeňových chlapov armádneho klubu. Partia si sadla a postupne sme šli krok za krokom, až sme vybojovali titul. 

Na začiatku si nikto ani nepredstavil, že by sme mohli vystúpiť až na vrchol. Tréneri Julo Šupler a Fero Hossa z nás dostali maximum. Rástli sme od zápasu k zápasu. 

 

Nasledujúci ročník ste dosiahli úctyhodných 71 kanadských bodov a v roku 1993 prestúpili do švédskeho Brynäs. Sezónu ste však dohrali doma v Trenčíne. Prečo? 

Záujem od Švédov bol veľký. Šiel som vyskúšať zahraničie. Klub mi nesadol. Hral viac-menej defenzívny štýl, ktorý mi nevyhovoval. Potom začal robiť prieky ohľadom môjho odchodu na olympiádu do Lillehammeru. Rozviazali sme kontrakt. Olympijské hry boli pre mňa prioritou. 

 

Vnímali ste vtedajšiu reprezentáciu, že pomáhala budovať národné povedomie rodiaceho sa Slovenska? 

Lillehammer bol iba začiatkom eufórie. Niečo sme dosiahli, ale pravé šialenstvo prišlo potom na domácich majstrovstvách sveta v Poprade a Spišskej Novej Vsi. 

 

S reprezentáciou sa vám podarilo prejsť zo spodku až medzi elitu. Ktorý bol najemotívnejší zážitok? 

Céčkový aj béčkový titul boli skvelé zážitky. Cítili sme nespravodlivosť, že sme boli zaradený do najnižšej kategórie. Každý chcel Slovensko čo najrýchlejšie dostať hore. Tam, kam patrilo. 

U nás bolo veľa dobrých hráčov, ktorí boli v československej reprezentácií troška utláčaní. Motivácia ukázať svetu kvalitu bola veľká. 

Branislav Jánoš odohral v národnom drese 117 stretnutí a strelil v nich 37 gólov. Zdroj: SZĽH/Ján Súkup

Boli to časy, kedy sa reprezentácia neodmietala ani so zranením? 

Áno. Nestávalo sa, že by niekto neprišiel len pre to, že sa mu nechce. Tréneri mali z čoho vyberať. 

Napadne mi Ľubo Kolník a Oto Haščák, ktorí prišli iba na jeden zápas majstrovstiev sveta, hoci mali klubové povinnosti v zahraničí. Boli sme v náročnej situácií a oni veľmi chceli pomôcť. Bolo to veľké gesto. 

 

S Duklou ste zažili tri tituly. Stali sa v deväťdesiatych rokoch akýmsi klubovým štandardom? 

Je to tak. Na dobré si človek ľahko privykne. Netreba však zabúdať ani na prvenstvo zo sezóny 1992/93. Stali sme sa majstrami Slovenska v čase, kedy sa delila republika. Akoby sa ten štvrtý titul v povedomí verejnosti stratil.

 

Napriek nižšiemu vzrastu vás bol plný ľad a protihráčom ste nič nedarovali. Nebáli ste sa tvrdého KO? 

Nie. Nenechal som si brnkať po nose. Aký požičaj-taký vráť. Nemal som rád krivdu. Vyrastal som na dvore s oveľa staršími chalanmi. Keď som sa chcel dostať do partie, musel som sa vedieť presadiť. Dostal som bombu, tak som ju aj vrátil. 

V mladých časoch som povystrájal niektoré veci. Vyplývali z mojej povahy. Postupom času som sa menil, ale narobil som dosť somarín. A možno keby som nebol taký, tak nedosiahnem ani to málo, čo sa mi podarilo. (úsmev)

 

Čim ste súperov provokovali? 

Skryté fauly, odplácanie. Ak rozhodca nezapískal, pri najbližšej situácii som všetko vrátil. 

 

Na súboje proti ktorým protihráčom si spomínate? 

Federálna liga bola iná. Fauly sa tak veľmi nepískali. Jedným zo sokov mi bol litvínovský Peťo Rosol. Nič sme si nedarovali, ale po zápase sme boli kamaráti. Dali sme si pivo. Na ľade chcel vyhrať každý, ale po zápase bolo všetko v poriadku. Stretávali sme sa, dnes sa to z hokeja vytráca. 

No a potom Leo Gudas. Mal cez 190 centimetrov. „Dostal som sodu“, zdvihol som sa a snažil som sa to nejako odplatiť.  

 

Dnes ste súčasťou disciplinárnej komisie SZĽH. Je pre vás výhoda pri posudzovaní zákrokov, že ste podobné momenty zažili na ľade na vlastnej koži? 

Nie všetko dokážem na sto percent posúdiť. Výhodou to určite je. Disciplinárna komisia sa skladá z viacerých ľudí. Konečný rezultát je súčet viacerých názorov. Každý má právo na ten svoj. Zastávam pozíciu za hráčsku sekciu. 

 

Po titule v roku 1997 ste nabrali smer Česká republika. Bol už čas na zmenu? 

Chcel som okúsiť kvalitnejšiu súťaž. Zlín bol kúsok. Nebudem klamať, rolu zohrali aj finančné podmienky. Klubu sa však veľmi nedarilo, a tak som prestúpil do Třinca, kde som odohral tri sezóny. 

 

Bola česká liga v tých časoch výrazne pred našou? 

Po hokejovej stránke určite. Čo sa týka infraštruktúry, dobiehali ešte veci z bývalého Česko-Slovenska, takže boli zhruba rovnaké. Po finančnej stránke boli naši susedia lepšie zabezpečení. 

Tento mladík dnes oslavuje 50 rokov! Zdroj: SZĽH/Ján Súkup

V sezóne 2003/2004 ste posilnili bratislavský Slovan, čo je v Trenčíne veľkým hriechom. Odpustili vám už? 

Ešte predtým som šiel do Zvolena a nevrátil sa domov. V Dukle nebola taká ochota dohodnúť sa. Potom prišiel Slovan. Doteraz dostávam podpichovačné reči, že som slovanista. 

Nehanbím sa za to. Aj medzi kamarátmi otvorene poviem, že Slovan je pre mňa po Dukle druhým najobľúbenejším klubom. 

 

Vytratili ste sa z trénerských kruhov na najvyššej úrovni. Plánujete ešte návrat? 

Pôsobil som v Dukle aj Dubnici. Mám zamestnanie, kde som spokojný. Musela by prísť veľmi zaujímavá ponuka, ktorá by sa oplatila. Samozrejme, nebránim sa ničomu. 

Viem si predstaviť prácu pri mládeži. Momentálne sa venujem univerzitnému tímu Gladiators Trenčín. Čakáme, ako sa situácia vyvinie a či vôbec dohráme ročník. 

 

Pred pár dňami sa v Kanade skončil svetový šampionát do 20 rokov. Ako sa vám pozdávali výkony Slovákov? 

Defenzívne sme duely proti silnejším súperom zvládli. Potešili ma výkony oboch gólmanov, ktorí nás držali nad vodou. V ofenzíve sme boli sterilní. Príliš sme súperov nepritlačili. Nie, že by som bol sklamaný z útočnej hry, ale obranná prevyšovala. 

 

Ktorý tím vás zaujal? 

Fíni, ktorí sú počtom obyvateľstva podobní Slovensku. Od nich by sme si mali brať vzor. Dokážu vychovať kvalitných hráčov. V korčuľovaní a hernej činnosti jednotlivca boli ďaleko pred nami. 

 

Možno porovnať vašu reprezentáciu spred s tridsiatich rokov s tou súčasnou? 

Hokej sa posunul. Je rýchlejší, atletickejší a takticky prepracovanejší. V našej dobe boli hráči v poli viac zručnejší a kreatívnejší.