Štyridsiatnik Karol Križan: Oslavu vymením za dobrú túru na bicykli

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (SZĽH) – Odchytal vyše 500 zápasov v slovenskej extralige, cez 200 v najvyššej švédskej súťaži. Vyskúšal si elitné ligy vo Švajčiarsku, Taliansku či Nórsku. V slovenskej reprezentácii zaznamenal 42 štartov, trinásť z nich na majstrovstvách sveta a dva na zimných olympijských hrách. Ešte stále aktívny brankár a vášnivý cyklista Karol Križan má štyridsať!

Karol, na úvod dovoľte zablahoželať vám k 40-tke, popriať veľa zdravia i úspechov do ďalšieho života. Vaša brankárska kariéra je stále aktívna v druholigovej Rimavskej Sobote. Plánujete naďalej pokračovať?

„Chuť stále mám. A keďže z Rimavskej Soboty prichádzajú pre mňa pozitívne informácie, mali by sme pokračovať ďalej.“

Návrat k profesionálnu hokeju nechystáte?

„Och, veď už mám štyridsať. To už by nebolo príliš reálne.“

Ako plánujete oslavovať jubileum?

„Priznám sa, veľmi decentne. V piatok oslava nebude, keďže sa celodenne venujem malej dcérke. Navyše, na oslavy priveľmi nie som. Strávim čas s rodinou. S kamarátmi možno posedíme v sobotu, ale až popoludní, keďže dopoludnia som na ľade, kde pomáham Jánovi Plevovi s brankármi. Dlhé vysedávanie u mňa nehrozí, už vôbec nie popíjanie či podobné záležitosti. Už dlhší čas sa snažím dodržiavať životosprávu. Aj z toho dôvodu pravdepodobne vymením väčšiu oslavu za dobrú túru na bicykli.“

Cyklistika je nielen môj veľký koníček, ale aj relax. Na ceste si vo vetre vždy vyvetrám hlavu.

Nevravte... Odkedy je cyklistika vaše hobby? 

„Je trošku zvláštne, že počas kariéry som bicykel príliš neobľuboval. Stačilo mi trénovanie na stacionári. Ale pred piatimi rokmi sa všetko zmenilo. Posadil som sa na bicykel a odvtedy ma baví čoraz viac. Vždy, keď mi čas dovolí, idem šliapať na cesty.“

Ovplyvnila aj vás takzvaná Saganománia, ktorú spôsobili fantastické výsledky fenomenálneho cyklistu Petra Sagana?

„Jednoznačne! Bol som osobne na Tour de France aj na Giro d’Italia. Počas týchto podujatí sa rád posadím pred televízor a sledujem hoc aj celé etapy. Cyklistika je nielen môj veľký koníček, ale aj relax. Na ceste si vo vetre vždy vyvetrám hlavu. Je to drina, ale cítim, že potrebujem robiť niečo pre seba a bicykel ma baví.“     

Prvých štyridsať rokov ste obetovali hokeju. Čomu sa plánujete venovať v nasledujúcich štyridsiatich?

„Dobrá otázka. Prvoradé sú deti. Syn má pätnásť rokov, hráva hokej. Hoci je útočník, môžem mu veľa vecí poradiť. Od septembra nastupuje do strednej školy a keďže vzdelanie je dôležité, chcem mu byť nápomocný. Dcérka ma tri roky, trávim s ňou veľmi veľa času. Ak sa teda pýtate, čomu sa plánujem venovať najbližších štyridsať rokov, tak v prvom rade rodine, potom práci, bicyklu a tak ďalej.“

Poďme k vašej kariére. Profesionálne ste ju ukončili tam, kde naštartovali, teda v Liptovskom Mikuláši. Bolo pre vás dôležité zachytať si na záver v klube, ktorý vás vyslal do profesionálneho hokeja?

„Bolo. Mnohí z nás, hokejistov, chcú ukončiť kariéru tam, kde ju začali. K téme Liptovský Mikuláš by som sa však príliš nechcel vracať. Nedopadlo to slávne. Koniec som si predstavoval inak, bohužiaľ, bolo za ním veľa nepublikovaných vecí. Ony raz vyjdú na povrch a verejnosť sa o nich možno dozvie. Ale teraz ešte nie.“ 

Viac ako 500 zápasov ste odchytali v slovenskej extralige, 202 vo Švédsku za MODO. Najvyššie súťaže ste si vyskúšali aj vo Švajčiarsku, Taliansku či Nórsku, čo výrazne obohacuje váš hokejový životopis. Ako ste s ním spokojný? 

„Mám za sebou kariéru, s ktorou som spokojný. Uvedomujem si však, že niektoré veci som mohol urobiť inak. Dodnes ma viaceré z nich škrú. Som veľmi rád, že v šestnástich rokoch som okúsil mužský hokej, a to vďaka ľuďom, ktorí mi verili. V ďalších fázach kariéry som chcel zakaždým napredovať, posúvať sa vyššie, ísť chytať do lepších súťaží. V tej dobe však nejestvovali špeciálne brankárske tréningy. Neboli ani tréneri brankárov, ktorí sú dnes populárni. Bola iná doba a my sme sa v nej učili chytať sami. Napriek tomu som postupne robil pozitívne kroky. Dostal som sa do Zvolena, kde ma mrzí azda len to, že z troch pokusov sme ani raz nedokázali vyhrať titul. Pokračoval som vo Švédsku, kde som zažil najkrajšie životné i kariérne obdobie. Tu sa mi, našťastie, podarilo získať titul. Po ňom mi dnes už nebohý Peter Ševela starší – pán, ktorého som si vážil, pretože mi veľmi pomohol – zavolal a prvý mi pogratuloval. Dodal, že konečne sa mi podarilo vyhrať titul, navyše švédsky, ktorý je azda ešte cennejší ako slovenský. Tiež ho veľmi hnevalo, že vo Zvolene nám viackrát ušiel medzi prsty. Po švédskej ceste sa už moja kariéra neuberala vzostupným smerom. Do diania sa priplietli rôzne rodinné či osobné dôvody, a hoci som naďalej pokračoval, už som príliš nenapredoval. Teší ma, čo som dosiahol. Dalo sa dokázať aj viac – vždy sa dá – ale som rád za to, čo som s hokejom prežil.“ 

Veru, vo Švédsku sa vám mimoriadne darilo. Okrem titulu ste patrili k štatisticky najlepším brankárom ligy v sezóne pred titulom aj po ňom. Čím vám škandinávska krajina tak sadla?

„Ani neviem... Už ako žiak som bol s výberom Popradu na turnaji v okolí Malmö, kde sme obsadili druhé miesto a mňa za najlepšieho brankára podujatia. Švédsko mi jednoducho sedí. Krajina, ľudia, hokej. Všetko. Začiatky neboli ľahké, vo Švédsku je iná klíma, iné jedlo. Ťažšie som si zvykal. Ale potom... Všetko bolo razom na jednotku s hviezdičkou. Možno aj preto, že Švédi sú skvelí ľudia.“

V rokoch 2004 až 2008 ste sa výraznejšie presadili aj v mužskej reprezentácii. Dres s dvojkrížom ste obliekali na piatich majstrovstvách sveta a jedných zimných olympijských hrách. V Turíne 2006 ste odchytali dva duely s parádnou úspešnosťou cez 97 percent. Bola možnosť zachytať si za národný tím pod piatimi kruhmi vašim reprezentačným vrcholom?

„Vždy som túžil ísť na olympiádu, zažiť pochod športovcov počas otváracieho ceremoniálu. Bohužiaľ, v Turíne som to nezažil, pretože hokejová výprava priletela až po slávnosti. Samotnú olympiádu nepovažujem za reprezentačný vrchol, ale splnenie dávneho detského sna. Doteraz som vďačný, že som si ho splnil. Bol som v mužstve hviezd, v skvelej partii, v starej ére chalanov. Skončili sme na piatom mieste po nešťastnej prehre s Čechmi, dovtedy sme všetko vyhrávali. To, že som si na turnaji zachytal, bol bonus navyše. A splnením sna boli aj účasti na majstrovstvách sveta. Na prípravných turnajoch počas sezóny som chytával vcelku pravidelne, ale svetové podujatia sú vždy o niečo inom. Na MS 2004 som odchytal jednu tretinu, o rok neskôr ani jednu. V Lotyšsku 2006 a Rusku 2007 som si zachytal, v Halifaxe 2008 bol trojka. Tieto roky, naviazané na zisk švédskeho titulu, boli najkrajším obdobím mojej kariéry. A vôbec mi nevadilo, že na niektorých šampionátoch som nechytal. Už len príležitosť zúčastniť sa na nich som si vždy veľmi cenil.“ 

Dovedna ste stáli v bránke Slovenska v 42 dueloch. Na ktorý štart dozaista nezabudnete?

„Nedávno išli v televízii opakovačky rôznych duelov z majstrovstiev sveta. Videl som sa v bránke v stretnutí s Čechmi – tuším to bolo v Moskve 2007. Legendárny bol aj duel so Švédmi na ZOH 2006 v Turíne. Ťažko vypichnúť jeden duel. Spomínam si na všetky štarty z veľkých podujatí. Bolo náročné dostať sa do nominácie pri vtedajšej konkurencii, preto som si zakaždým vážil skutočnosť, že som sa na majstrovstvách sveta či zimných olympijských hrách mohol zúčastniť. Možnosť zachytať si a pomôcť tímu bola čerešnička na torte.“

Karol Križan počas tréningu slovenskej reprezentácie na MS 2008 v Kanade. Zdroj: TASR

V súčasnosti je brankársky post slovenskej reprezentácii silne obsadený. Halák, Rybár, Godla, Čiliak, Košarišťan, Július Hudáček, Tomek tvoria kostru, spolu s nimi sa chcú presadiť aj mladšie ročníky Durný, Hrenák či Húska. Konkurencia je obrovská. Ako hodnotíte súčasnú kvalitu brankárskeho postu v národnom tíme?

„Dovolím si tvrdiť, že v čase môjho reprezentačného pôsobenia konkurencia dozaista bola, ale asi nie až taká veľká ako v súčasnosti. Je dobre, že máme mnoho kvalitných chalanov na brankárskom poste. Veľmi im pomáha, keď sa im niekto sústavne venuje, pracuje s brankármi celú sezónu. To je dôležité. Brankársky post je podstatný pre každé mužstvo. Ak chlapci majú za sebou brankára, ktorý ich dokáže podržať – samozrejme, musia mu aj oni pomáhať – tak dokážu dosiahnuť dobrý výsledok. A my takých momentálne v národnom tíme máme.“

Vaši bývalí brankárski kolegovia Ján Lašák, Rasťo Staňa či ďalší sa po profesionálnej hráčskej kariére rozhodli započať trénerskú. Vás neláka?

„Trénerom brankárom som bol v sezóne 2017/18 pri doraste a junioroch v Liptovskom Mikuláši. Ibaže skončila mi zmluva a post v klube zanikol. Dovtedy som chodil na mnohé semináre, snažil sa nasávať nové informácie. Licenciu stále mám, ambícia pokračovať na poste trénera brankárov mi nechýba. Vieme však, aký problém v súčasnosti zmieta nielen hokejový svet. A ideálne na tom nie je ani klub v Liptovskom Mikuláši, kde žijem. Ak by sa však budúcnosti naskytla príležitosť, viem si predstaviť fungovať ako tréner brankárov. Myslím, že najmä deťom a mládeži by som mal čo ponúknuť a odovzdať.“