PÚCHOV (SZĽH) – Mal iba pätnásť, keď ho prvá veľká hokejová výzva odlúčila od rodiny. Od púchovského pohodlia, priateľov a známych. Simon Jellúš už štvrtý rok úspešne napreduje vo Švédsku. A robí pokroky. Predčasne ukončenú sezónu 2019/20 zakončil ako najproduktívnejší hráč svojho tímu v elitnej juniorskej súťaži. Devätnásťročný center má dnes pred sebou viaceré výzvy. Do podskupiny krátkodobých radí maturitu či účasť na decembrovom juniorskom šampionáte, na zozname dlhodobých netají ambíciu podobať sa hokejovými zručnosťami Žigmundovi Pálffymu.
Aj Simonovi Jellúšovi ukončil dobrú sezónu rýchlo šíriaci sa koronavírus. Zároveň ho prinútil bez čakania realizovať operáciu návratu do vlasti. Pôvodne mal priletieť až v pondelok 30. marca, absolvovať písomnú maturitnú skúšku a 2. apríla odletieť nazad do Švédska. Po oznámení o zrušení hokejového ročníka sa rozhodol priletieť oveľa skôr a na podstatne dlhší čas. V nedeľu 15. marca odletel z Luley do Štokoholmu, odtiaľ do Mníchova a následne do Viedne. „Na letisko po mňa prišiel ocino, takže po návrate domov sme obaja šli do karantény. Zdržiavali sme sa v chate, kde sme mali pohodový režim. Mamina so sestrami zostali doma. Mal som aspoň dostatok času dohnať školské povinnosti,“ priznal Simon Jellúš, študent púchovského gymnázia.
Vďaka tenisu si vylepšujem hokejový švih, ale tiež koordináciu rôznych pohybov, napríklad zvyšujem akceleráciu krátkeho šprintu.
Vo Švédsku fungoval na individuálnom študijnom pláne. „Učivo som riešil s každým učiteľom samostatne a elektronicky. Keď som sa vrátil na Slovensko, napríklad počas reprezentačných termínov alebo pred Vianocami, veľa som musel dorábať. Najmä testy, tie sa nedali realizovať cez internet. Avšak na písomnú maturitu, ktorá sa napokon neuskutočnila v riadnom termíne, som bol dobre pripravený. Škoda. Uvidíme, ako na ústnych skúškach – ak sa teda budú konať,“ vravel mladý legionár.
Simon Jellúš začal s hokejom v Púchove. Nečudo, že ako štvorročný našiel cestu na zimný štadión. Býva len pár desiatok metrov od neho. „Lenže po roku som tam prestal chodiť. Tuším sa mi zmenil tréner, hokej ma prestal baviť. Vrátil som sa k nemu ako prvák v škole. Robili nábor a môj veľmi dobrý kamarát chcel ísť. Dodnes neľutujem, že som išiel s ním,“ spomína si 19-ročný hokejový útočník a vášnivý tenisový fanúšik. Keď má doma trochu času, schytí raketu a udiera švihom do lietajúcej loptičky. Údery mu vracia tenisová stena. „Vďaka tenisu si vylepšujem hokejový švih, ale tiež koordináciu rôznych pohybov, napríklad zvyšujem akceleráciu krátkeho šprintu. A keďže som vysoký, táto činnosť mi veľmi pomáha. Počas tréningu o stenu si zámerne v rýchlosti smerujem loptičku raz doprava, raz doľava, nech akcelerujem,“ zdôveril sa 186 centimetrov vysoký mladík. Nad výmenou hokejky za raketu za účelom rozbehnutia tenisovej kariéry však nikdy neuvažoval.
Do Švédska zamieril Simon Jellúš ako pätnásťročný. Po štyroch rokoch na severe Európy priznáva, že v deň prvého odlúčenia od rodiny mal veľký strach, čo ho v škandinávskom kráľovstve čaká. Nemal však na výber. V púchovskom doraste strávil dva roky a bolo na čase posunúť sa vyššie. Agent vybavil miesto v bezmála 50-tisícovom meste Lulea na severe Švédska, iba niekoľko desiatok kilometrov pod polárnym kruhom. „A keďže sa nám podarilo vybaviť aj rodinu, v ktorej budem bývať, bolo pre rodičov ľahšie pustiť ma. Bol to rozhodujúci aspekt. Dodnes som rád, že som to vyskúšal a odišiel, hoci Lulea sa nachádza v klimatickej oblasti, kde panuje zima takmer trištvrte roka vkuse. Prituhnúť dokáže aj na mínus tridsať. Ale aspoň pravidelne vídam sneh, ktorý je v posledných rokoch na Slovensku skôr raritou,“ priznáva Simon Jellúš.
Dodnes je člen rodiny, s ktorou býva od leta 2016. A nie iba ako obyčajný hosť. „Každý rok som mal príležitosť odísť bývať do podnájmu, ale k mojej švédskej rodine som si vytvoril skutočne blízky vzťah. Keďže deti mali staršie, mal som k dispozícii vlastnú izbu. Postupne prišli na návštevu na Slovensko, spolu sme si urobili výlet do Prahy a dokonca do New Yorku. Nemal som dôvod odchádzať od nich,“ vraví s presvedčením v hlase ilavský rodák, ktorý dnes okrem slovenčiny a angličtiny ovláda ďalší cudzí jazyk. Nevyspytateľnú švédčinu. „Posledný rok už komunikujem s rodinou, u ktorej bývam, iba švédsky. Keď som prišiel na sever, povedal som si, že miestny jazyk sa určite nebudem učiť. Bol poriadne krkolomný. Ale postupom času som sa osmelil. Hoci som mal k dispozícii knihy, najviac som sa naučil z rozprávania v rodine. Z angličtiny sme postupne prešli do švédčiny. A som rád, pretože nie každý má šancu naučiť sa tak rýchlo cudzí jazyk ako ja.“
Lulea patrí k elitným švédskym hokejovým organizáciám. Dozaista by to potvrdili Jaroslav Obšut (pôsobiaci v klube v rokoch 2004 až 2009), Ľuboš Bartečko (2005 až 2009), Vladimír Országh (2005/06) či členovia mladšej generácie Peter Cehlárik (2012 až 2016) a Christián Jaroš (2013 až 2017). V najvyššej švédskej súťaži, kedysi známej ako Elitserien, dnes už SHL, pôsobia červeno-žlto-čierni nepretržite od roku 1984.
Aj hokejová mládež Luley patrí k vychýreným, čo zasa môže potvrdiť Simon Jellúš, v predčasne ukončenej sezóne 2019/20 najproduktívnejší hráč juniorského tímu s 29 bodmi za sedem gólov a dvadsaťdva asistencií. Slovák nevynechal ani jedno súťažné stretnutie. Odohral všetkých 27 v prvej fáze, v ktorej je juniorská liga rozdelená na severnú a južnú divíziu, a tiež všetkých 16 súbojov v spojenom pokračovaní súťaží najlepších piatich tímov z oboch vetiev. „Tréneri a manažéri čakali odo mňa produktivitu. Ibaže v tejto sezóne sme mali skôr defenzívnejší tím, nedávali sme veľa gólov. A ja osobne nie som strelec. Skôr kreatívny center, ktorý dokáže v dôležitom okamihu vymyslieť šikovnú gólovú prihrávku. Ale som rád, že som skončil prvý v tímovej produktivite. Aj napriek tomu, že v úvodnej fáze sezóny sa mi príliš nedarilo. Ťahal som napríklad desaťzápasovú sériu bez bodu. Našťastie, druhá polovica ročníka bola podstatne lepšia,“ priznal Simon Jellúš.
V Švédsku, hoci sa mu v krajine mimoriadne páči, zažil, paradoxne, najväčšie sklamanie v doterajšej kariére. V apríli 2019 sa tešil na šampionát elitnej kategórie hráčov do 18 rokov. Konal sa v švédskych mestách Örnsköldsvik a Umea, južne od Luley. Ibaže slovenskí reprezentanti, bohužiaľ, vypadli z elitnej spoločnosti. „Po poslednom zápase, ktorý znamenal naše vypadnutie, sme všetci sedeli potichu v šatni. Nikto nevedel, čo povedať. Celý šampionát sa mi prehnal pred očami. Bola to nepríjemná situácia. Najhoršia skúsenosť v doterajšej kariére. Uvedomovali sme si, že sme to pokašľali,“ bez výhovoriek priznáva slovenský útočník.
Dnes už myslí pozitívnejšie. A oprávnene pomýšľa nad účasťou na ďalšom svetovom šampionáte. Tentoraz v juniorskej kategórii, na prelome decembra s januárom v Kanade.
Prečo hrám hokej? Pretože ma baví. Našiel som si vďaka nemu veľa priateľov.
Ktorému z hokejových majstrov sveta 2002 by som sa chcel podobať? Žigmundovi Pálffymu. Mal fantastické hokejové myslenie, rozdával skvelé prihrávky.
Ktorú zo súčasných hokejových hviezd by som raz chcel mať v tíme? Švéda Eliasa Pettersona. Má výbornú strelu, prehľad v hre..
Koľko hokejok som zlomil? Za všetky tie roky povedzme 60. V tejto sezóne asi iba šesť.
Ktorý predmet by som vyradil zo školských osnov? Asi... Chémiu. Nemyslím si, že je potrebná pre každého. Len pre tých, ktorí ju potrebujú k ďalšiemu štúdiu.
Čo mi v škole ide najlepšie? Matematika. Musím sa ale priznať, že išla, keďže posledné roky som ju nemal. Ale vždy som ju obľuboval.
Ako ma prezývajú? Nič extra, iba menom. Takže Simon.
Bez čoho/koho si neviem predstaviť všedný deň? Bez zdravého jedla. Asi by ste čakali aj odpoveď bez rodiny či bez kamarátov, ale to som si musel dokázať predstaviť, keďže už štyri roky som preč.
O čom sa mi najčastejšie sníva/o čom najčastejšie snívam? Dosť snívam o svojej budúcnosti. Aj o tom, ako by to mohlo raz vyzerať v mojom živote. Chcel by som si hokejom zarábať na živobytie.
