BRATISLAVA (SZĽH) – Patrí k najspoľahlivejším obrancom slovenskej hokejovej histórie a jeho život medzi mantinelmi ukrýva niekoľko unikátnych záznamov. Odchovanec trenčianskeho hokeja Ľubomír Sekeráš bol jedným z pilierov reprezentácie aj v jej samotných začiatkoch. Inak tomu nebolo ani na pamätných majstrovstvách sveta B-kategórie v roku 1995, ktoré sa konali presne pred 25 rokmi. Slovensko vedené trénerom Júliusom Šuplerom vtedy suverénne a bez straty bodu ovládlo domáci šampionát a postúpilo do elitnej kategórie majstrovstiev sveta. Odvtedy je národný tím súčasťou hokejovej špičky. „Až teraz som si uvedomil, že od postupu prešlo už toľko rokov. Reprezentácia zažila v „áčku“ lepšie aj horšie časy. No byť tam tak dlho je určite dobrou vizitkou pre náš hokej,“ uviedol Sekeráš.
Trenčiansky rodák mal v čase konania MS B-kategórie 26 rokov a za sebou zisk majstrovského titulu s Duklou vo federálnej lige (1992) aj slovenskej (1994). Za československú reprezentáciu nastúpil v 15 dueloch a napriek nízkemu veku patril k ostrieľaným bekom. „Na MS B-kategórie sme postavili na nohy celý národ a chceli sme čo najskôr dostať Slovensko do áčka,“ spomína obranca, ktorý patril dlhé roky k rekordérom v počte reprezentačných štartov za Slovensko. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa hlavnými súpermi v „céčku“ a aj B-kategórii stali silné tímy Kazachstanu, Bieloruska, Ukrajiny a najmä Lotyšska. „Mali sme jedinú šancu predrať sa z nižších poschodí. Vďaka preto patrí aj funkcionárom, ktorým sa podarilo dostať turnaj v roku 1995 na Slovensko,“ hovorí hráč, ktorý nosil na drese číslo 77. Celý šampionát sa niesol v duchu podpory od celého národa, hokejisti boli pod drobnohľadom verejnosti a všetci vedeli, že rozhodujúci bude štvrtý zápas na turnaji proti Lotyšsku. Skončil sa triumfom Slovenska 4:3. „No aj proti papierovo slabším súperom sme nemohli nič podceniť. No faktom je, že po Lotyšsku už sme boli v postupovej eufórii a vedeli sme, že sa nám už nemôže nič stať,“ skonštatoval. Vo zvyšných troch dueloch Slováci postupne s prehľadom zdolali Dánsko (6:2), Holandsko (13:4) a Rumunsko (11:0). Sekeráš bol najproduktívnejším slovenským obrancom na turnaji – v siedmich zápasoch strelil tri góly a na ďalšie štyri prihral.
Šampionát B-kategórie bol pre Sekeráša na dlhé roky aj rozlúčkou so slovenským ľadom. Po ňom totiž opustil Duklu Trenčín a podpísal zmluvu s HC Železárny Třinec. „Ale nebolo to kvôli výkonom na majstrovstvách sveta. Tréner Alojz Hadamczik ma mál na muške už dlhšiu dobu a som rád, že sa môj prestup podarilo realizovať,“ vysvetľuje. V Třinci pôsobil do sezóny 1999/2000 ktoré vyvrcholila ziskom striebra na majstrovstvách sveta v Petrohrade. Sekeráš mal už 31 rokov a aj vďaka úspešnému šampionátu sa mu otvorili brány NHL. Stal sa hráčom nového tímu v zámorskej profilige Minnesota Wild. Pritom v tom čase už bolo raritou, že sa šance v najprestížnejšej súťaži sveta dočká cudzinec v pokročilom hokejovom veku. „Ja už som ani vôbec nedúfal v tom, že si niekedy zahrám NHL. Ale keď to už prišlo, tak som si veril. Bol som podkutý federálnou ligou, slovenskou aj českou a niekoľkými účasťami na MS. Nemal som čo stratiť.“ A v zámorí sa dokázal presadiť. Hneď v prvej sezóne bol najproduktívnejším obrancom tímu a tretí spomedzi všetkých hráčov za útočníkmi Scottom Pellerinom a Mariánom Gáboríkom. V NHL napokon strávil vyše tri sezóny a dokopy nastúpil na 228 zápasov. V kariére následne pokračoval v Rusku, Švédsku, Nemecku a už ako štyridsiatnik sa s ňou lúčil doma – v drese Dukly Trenčín.
Po zavesení korčúľ na klinec sa nevydal cestou ako väčšina jeho spoluhráčov z národného tímu. Nestal sa trénerom, ani športovým manažérom niektorého z klubov. Venoval sa biznisu s realitami no úplne hokej neopustil. Stal sa jedným zo zakladajúcich členov Európskej univerzitnej hokejovej ligy – v súťaži dodnes pôsobí ako jej viceprezident. Ako sám hovorí, napriek vlastneniu trénerskej B licencie ho to na lavičku neláka. „Ale ak sa niekto na mňa obráti s prosbou o pomoc tak veľmi rád s čímkoľvek poradím,“ dopĺňa Sekeráš. Niekoľko rokov v spolupráci s Branislavom Okuliarom organizoval pre mládež hokejové kempy, no v súčasnosti je pri hokeji už len v úlohu viceprezidenta EUHL. Napriek aktuálne náročnej situácii v súvislosti s koronavírusom prežíva bývalý dlhoročný reprezentant v súkromí radostné obdobie. Pred mesiacom sa stal dedom a keďže má vnuka s rodičmi v Trenčíne pod jednou strechou užíva si a teší sa z nových „dedkovských“ povinností.
