BRATISLAVA (SZĽH) – V súbojoch na ľade majú naši českí bratia navrch. Zo 65 vzájomných duelov od rozdelenia federácie vyhrali 44, čo však neznamená, že Slováci nedosiahli vo vzájomných bitkách veľké víťazstvá. Spomedzi našich triumfov sme zostavili rebríček piatich, ktoré nenechajú dušu každého správneho slovenského hokejového fanúšika chladnou a podnietia ho dokázať našim bratom, že aj napriek hendikepu v počte obyvateľov sme väčší hokejový národ!
Zdalo sa, že spanilá jazda oboch tímov na šampionáte v Helsinkách 2003 sa skončí po vzore Petrohradu 2000 až vo finále. Napokon sa bratské hokejové národy stretli v súboji o bronz. Na Slovensku vládol neuveriteľný ošiaľ. Veľkoplošné obrazovky začali inštalovať aj v dedinách, hokejové stretnutia sa po udelení výnimky dokonca vysielali aj vo väzniciach. Nikto nechcel prísť o veľký derby zápas. Ani Žigmund Pálffy, ktorý nastúpil aj s pomliaždenými rebrami. Ten zápas sme mali v rukách. Boli sme lepší, odhodlanejší, chtivejší. A keď si Paľo Demitra po prihrávke Mira Šatana vychutnal Vokouna blafákom pomedzi betóny, bolo jasné, že v ôsmom vzájomnom vystúpení na majstrovstvách sveta prvýkrát v histórii na šampionáte zdoláme Čechov. Vyhrali sme 4:2, oslavy nemali konca-kraja. „Budú trvať minimálne týždeň,“ jasal mladučký Branko Radivojevič. Po šestnástich rokoch priznal, že trvali azda aj tri týždne. Veľkolepá spomienka.
Pomaly, potichu, nenápadne prekĺzli slovenskí zverenci českého trénera Vladimíra Vůjteka až do finále fínsko-švédskeho šampionátu 2012. Vo štvrťfinále zázračne eliminovali kanadského hviezdy NHL a vstúpili do boja o medaily. Slovenské súťaže v iných športoch – okrem futbalu – menili program. Najôležitejší v krajine bol hokej. Pred semifinále sa v médiách i na verejnosti spustila tradičná kampaň, sprevádzajúca azda každý náš veľký zápas s Čechmi, ohľadom slovenského komplexu zo skúsenejšieho a úspešnejšieho súpera. Omyl. V máji 2012 museli všetci „kampanisti“ stíchnuť. S otvorenými očami sledovali výborný výkon Slovákov. Najmä nestarnúceho Mira Šatana, ktorý dvomi gólmi dokonale zaskočil Čechov. Najmä druhým v oslabení. V 37 rokoch vyvinul nedostihnuteľnú rýchlosť a únik zakončil brilantným blafákom. „Ešte mám kdesi schovanú rýchlostnú páčku a keď treba, zaradím vyšší stupeň,“ žartoval najlepší hráč zápasu. Tretíkrát v histórii otvoril našim cestu do finále majstrovstiev sveta. A hoci sme v ňom neuspeli, nečakaná strieborná medaila mala pre národ i celé mužstvo charakter zlata.
V Nitre, v apríli 2005 počas prípravy na MS v Rakúsku, naša reprezentácia pod trénerským vedením Františka Hossu zdolala rivalov prvýkrát na nulu. Pred narvaným štadiónom triumfovala 5:0 vďaka gradujúcemu ofenzívnemu predstaveniu, zavŕšenému dvomi gólmi Petra Puchera a úspešnými zásahmi Juraja Štefanku, Martina Štrbáka a Žigmunda Pálffyho. Cenné čisté konto vychytal Rastislav Staňa. „Prvýkrát sme zdolali Čechov na nulu. Veľmi si vážim tento skalp nad viacnásobnými majstrami sveta,“ konštatoval po stretnutí slovenský brankár. Sebavedomie mu dvihol aj tréner Hossa: „Iba vďaka Rasťovi sme zvíťazili 5:0, keďže kvalitný súper si vypracoval niekoľko dobrých príležitostí.“ Vysoký triumf je dnes ešte cennejší. Všeobecne úspešnejšieho protivníka sme o päť a viac gólov nikdy viac nezdolali.
Na zimnom štadióne v Martine sa tlačilo 4000 divákov. Aj napriek prehre 1:3 v prvom z dvojice prípravných dueloch s Čechmi. Majstrov sveta chcel vidieť každý. A v odvete proti nim sa vytiahli aj zverenci trénera Jána Filca. Predviedli korčuliarske ofenzívne predstavenie, ktorému Česi prekvapivo nestíhali. Fantasticky zahral Róbert Petrovický, autor dvoch gólov a jednej asistencie. Naši zaslúžene triumfovali 8:4. Aj vďaka nepresvedčivému výkonu Hudáčka v českej bránke. Nesedí vám to? Hudáček v českej bránke a ešte k tomu v roku 2001? Nie, nebol to Julo. Ale jeho menovec, Čech Vladimír Hudáček. „Zápas dopadol ako dopadol. Slováci boli jednoznačne lepší. My sme zaostali v prístupe,“ hodnotil český kouč Josef Augusta. Škoda, že podobný triumf sa nám nepodarilo zopakovať aj o mesiac neskôr. Vo štvrťfinále šampionátu 2001 v Nemecku sme prehrali 0:2. Česi postúpili až do finále a zavŕšili zisk zlatého hetriku.
Apríl 2009 bol plodný. Čechov sme zdolali dvakrát za sebou. Tretieho apríla 4:1, o deň neskôr dokonca 5:1. Kto by to bol býval povedal. V oboch zápasoch mali naši lepší pohyb. Vďaka nemu sa k nim s väčším šťastím odrážali puky. Je pravda, že Česi mali v tejto fáze prípravy na MS vo Švajčiarsku európsko-extraligový káder, ale to aj Slováci. Mladučký Tomáš Tatar napríklad brázdil trenčiansky ľad v súboji proti Čechom vo štvrtej formácii s Michalom Machom a Milanom Bartovičom. A odvádzal dobrú robotu. Naši vyhrali prvú tretinu nad Čechmi 4:0! To bol skutočne málo vídaný počin. Zverenci Jána Filca sa hokejom bavili až do konca stretnutia, čo môžeme tvrdiť o máloktorom zo vzájomných dueloch s Čechmi. „Zdolať Čechov dvakrát za sebou a ešte takýmto spôsobom? To je obrovská motivácia do ďalšej práce,“ hlásil Ľuboš Bartečko. Opäť však musíme povedať - škoda... Na MS 2009 vo Švajčiarsku nám Česi v nadstavbovej skupine dve hladké výhry z prípravy spočítali a vrátili v mrzutej prehre 0:8, mimochodom najvyššej v histórii našich vzájomných súbojov.
