Keby sme chceli pomenovať to, čo chceme vidieť v našom hokeji, skúsme sa odraziť od týchto troch slov. Nie, nechcem sa púšťať do hĺbkových analýz, čo všetko nám v hokejovom hnutí chýba, čo robíme zle, na čom treba pracovať a v čom zaostávame oproti špičke. Tri slová. Radosť. Rešpekt. Dôvera.
Mám to šťastie, že som bol pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá vyrastala na ulici. V zmysle voľnočasových aktivít jednoduchý scenár. Po škole letela taška do kúta, vonku už sa zbiehala partia a hrali sme všetky športy / nešporty od výmyslu sveta. Hokejbal, hokej, futbal, bejzbal, tenis, vybíjaná, naháňačky, schovávačky, preliezačky. Nebudem sentimentálny, ale bolo to skvelé. Tí šťastnejší vedia, o čom rozprávam, dnešná generácia už menej. No a čo! Iné to nebude! Nikdy sa nevrátime naspäť v rámci technologického pokroku, v rámci všadeprítomného „smart“, v rámci všetkých možností, ktoré dnešná mládež má a ktorá ich prirodzene nenúti objavovať to, čo je vonku, na ulici. Vyrovnajme sa s tým a už neblúznime o tom, čo všetko našim deťom berú smartfóny, tablety, počítače, herné konzoly. Naopak, motivujme ich k reálnemu pohybu prostredníctvom týchto doplnkov. Prispôsobme sa dobe a vyžeňme ich súperiť medzi sebou v zručnostiach, sídliskových športoch a zápoleniach, pričom budú využívať technológie dneška. Nech každá generácia zažíva radosť.
Jednou z najťažších vecí v živote malého hokejistu, dospievajúceho hokejistu a mnohokrát aj hokejistuprofesionála je schopnosť naučiť sa prehrávať. Naučiť sa pracovať s emóciami po tom, čo všetka energia, ktorú hráč investuje do toho, aby bol úspešný v danom zápase, nestačí. Uvedomiť si, že súper bol predsa len o trochu lepší, akceptovať trpkú skúsenosť, že aj šťastie je vrtkavé a aj rozhodca sa môže pomýliť. Rešpektovať hru a pracovať ešte tvrdšie na tom, aby v ďalšom zápase pocit radosti a zadosťučinenia mal aj víťaznú príchuť. Nehľadať príčiny neúspechu všade navôkol, ale pustiť k sebe alter ego, sebareflexiu a nastaviť si zrkadlo. Je jedna krásna veta, ktorá to vystihuje – Win or learn. Rešpektujme silu súpera, rešpektujme svoje chyby a poučme sa z nich, rešpektujme chyby spoluhráčov, rozhodcov, trénerov, rodičov a nechajme im priestor na sebareflexiu.
Nespočetne veľa ráz som sa stretol počas svojho života profesionálneho hokejistu, alebo aj teraz, v pozícii funkcionára, s reakciami typu: „To sa nedá, u nás niečo také nemôže fungovať, my nemáme takú mentalitu, my nemáme také podmienky“ a pod. No a kto tvorí tú našu mentalitu? Kto vytvára prostredie, ktoré vytvára podmienky? Kto je zodpovedný za to, čo u nás je alebo nie je reálne?
My. Nik iný, iba my. Chcem byť ten „naivný rojko“, ktorý uverí tomu, že sa dokážeme posunúť ako spoločnosť ďalej, že v rámci hokejového hnutia posunieme hranicu dôvery medzi ľuďmi navzájom zo súčasných cca. 20 percent (eurobarometer, 2018) čo najbližšie ku krajinám, ktoré sú momentálne našimi hokejovými vzormi. Fínsko – dôvera medzi ľuďmi navzájom – cca 80 percent.
Prajem si, nech je hokejové prostredie inšpiráciou pre spoločnosť ako takú, pre nás všetkých.
Autor je bývalý profesionálny hráč našej najvyššej súťaže a dnes sekretár súťažného oddeleniea SZĽH.
