Radivojevič skoro ako Lemieux, opantala ho falošná forma

TRENČÍN - Dvadsiateho marca kýval Branko Radivojevič so slzami v očiach trenčianskym fanúšikom. Na rozlúčku. Po štvrťfinálovom vypadnutí Dukly s Nitrou v play-off uplynulej tipsportligovej sezóny oznámil koniec kariéry. Bilancoval, hodnotil, spomínal. Nečakal, že o 224 dní neskôr pridá minimálne ešte jeden súťažný štart. Ba čo viac, strelí v ňom 261. gól kariéry v mužskom hokeji.

Z dôvodu vysokého počtu zranených hráčov sa asistent na trenčianskej striedačke a tiež športový riaditeľ klubu rozhodol vrátiť do súťažného diania. V stredajšom ligovom dueli proti Novým Zámkom dopomohol zverencom k vysokej výhre 9:2. „Návrat som nemal v pláne. Keď nám však mladý Nicolas Ferenyi ráno pred zápasom oznámil, že má zdravotné problémy a rozšíri zoznam maródov, rozhodol som sa oprášiť výstroj. Na ľade som sa necítil zle, ale situáciu nepreceňujem. Opantala ma falošná forma. Jeden zápas bez tréningu sa ešte dal zvládnuť, no po ňom ma skolila poriadna bolesť celého tela. A tá mi veru nechýbala,“ líčil pocity po stretnutí i o deň neskôr 124-násobný niekdajší slovenský reprezentant. Ako uňho napriek bolesti býva zvykom – s úsmevom na tvári.

Tentoraz mal naň Branko Radivojeviča ideálny dôvod. Nielenže sa vrátil na súťažný ľad po 224 dňoch od oficiálneho konca kariéry. V druhom striedaní efektným príklepom strelil otvárací gól stretnutia a naštartoval zraneniami zdecimovanú domácu Duklu, v zostave so štyrmi juniormi a tromi dorastencami, k trojbodovému pokrmu po štvorzápasovej odmlke. Za plný počet Trenčania naposledy zvíťazili 13. októbra 4:2 v Miškovci. „Zavrel som oči a vystrelil, jednoduchý recept,“ uviedol na margo gólového momentu 38-ročný krídelník.

Do stredajšieho zápasu mal Radivojevič na sebe výstroj vraj len dvakrát. Prvý raz počas sobotňajšej exhibície v Košiciach medzi slovenskými a švédskymi veteránmi, druhý v deň stretnutia s Novými Zámkami. Prehodnotenie rozhodnutia o konci kariéry prišlo z minúty na minúty. Dopoludnia si Radivojevič ako obvykle pred duelom sadol s trénerom Jánom Pardavým a ďalším asistentom Petrom Frühaufom do trénerskej kutice na trenčianskom štadióne. Písali na tabuľu zostavu na Zámky. „A keďže som nevidel svoje meno na trénerskej tabuli, spýtal som sa Jána Pardavého, či mám nastúpiť. Povedal mi, že rozhodnutie nechá na mne. Pätnásť minút dopoludnia som sa rozkorčuľoval a išiel do hry,“ ozrejmil Radivojevič.

V úvode ho aj vďaka gólu na ľade bolo vidieť. Ak by mal bývalý trenčiansky kapitán viac šťastia, mohol pridať aj ďalšie dva výstavné kusy. V druhej tretine a predovšetkým v záverečných pasážach už viditeľne minimalizoval pohyb v striedaniach. Niektoré z dôvodu polročného tréningového deficitu aj vynechal. Po zápase si však vyslúžil hlasitý obdiv i potlesk miestneho publika.

Keďže situácia so zranenými hráčmi v Trenčíne je naďalej hrozivá – aktuálny počet tréner Ján Pardavý vyčíslil na deväť zdravotne indisponovaných členov kabíny – žiadalo sa Branka Radivojeviča opýtať, či na seba neuplietol bič. Bude sa naňho omladená trenčianska kabína spoliehať aj v piatok v Liptovskom Mikuláši? „Keďže bolesť na druhý deň po zápase bola obrovská, nemyslím si, že budem spôsobilý nastúpiť. V mojom prípade nikdy nič nie je vylúčené, predovšetkým pri pohľade na naše zranenia. Náhradu už nemáme odkiaľ čerpať. Verím však, že chlapci sa postupne budú vracať do zostavy,“ zaželal si asistent i športový riaditeľ klubu.

Príbeh Branka Radivojeviča možno prirovnať k jednému z velikánov svetového hokeja. Aj Mario Lemieux, mimochodom Radivojevič proti nemu v sedemročnej profiligovej kariére so 430 štartmi v NHL niekoľkokrát nastúpil, sa v roku 2000 vrátil do diania po oficiálnom konci kariéry. Na súťažný ľad vykorčuľovaľ po 44 mesiacoch od rozhodnutia. Štyri dni pred koncom roka v zápase Pittsburghu, ktorého sa medzičasom zmocnil, proti Torontu. V prvom striedaní asistoval na gól Jaromírovi Jágrovi. V druhej tretine ďalší pridal. Na víťazstve 5:0 sa podieľal tromi bodmi. Od návratu po definitívny hráčsky koniec v roku 2006 ešte reprezentoval Kanadu na zimných olympijských hrách v Salt Lake City i na Svetovom pohári 2004. Žeby inšpirácia pre Branka Radivojeviča?