ZVOLEN (SZĽH) – Keby Radovan Puliš neveril, že s materským klubom HKM Zvolen môže v nasledujúcej tipsportligovej sezóne získať majstrovský titul, ponuku jeho vedenia na návrat do notoricky známych končín by zrejme neprijal. Ešte v marci nemal v úmysle sťahovať sa z Bratislavy. V hlavnom meste bol hokejovo i rodinne spokojný. Aj v jeho prípade však platilo staré známe človek mieni, osud mení. Nejasnosti ohľadom budúcnosti Slovana a korektná ponuka spod Pustého hradu boli v prípade 28-ročného útočníka osudom, ktorý zmenil jeho zámery spred troch mesiacov.
Do Zvolena sa vraciate po dvoch rokoch rozdelených medzi Detvu a bratislavský Slovan. Zvábilo vás volanie domova?
„Keďže situácia v Slovane je taká, aká je a momentálne nie je jasné, čo bude, po oslovení zo Zvolena som neváhal. Pán Mráz so mnou rokoval korektne ako vždy. Nad jeho ponukou som nemusel dlho premýšľať. Prijal som ju a som späť vo Zvolene.“
V marci ste tvrdili, že po sezóne by ste nerád menili klub, ak to nebude nutné. Išlo teda o vynútenú zmenu?
„Určite áno. V marci prišiel koronavírus, ktorý nikto nečakal. Navyše nie je tajomstvom, že v Slovane sú momentálne na programe iné záležitosti súvisiace s odpredajom klubu. Nechcel som z Bratislavy odísť, keďže s rodinou sme si tu zvykli, zohnali si byt. Dcérka chodila do dobrej škôlky, v meste sa nám páčilo. Situácia sa však zmenila príchodom ponuky zo Zvolena. Uvedomil som si, že v minulosti mi po náročnejších zraneniach dal viacero šancí na reštart. Nastal čas, aby som to klubu splatil a pomohol mu.“
Oslovil vás aj Slovan s ponukou na spoluprácu?
„Oslovil, ale pre vyššie spomínané dôvody a korektné rokovanie s pánom Mrázom som sa rozhodol pre Zvolen.“
Ročník 2019/20 ste mali so Slovanom výborne rozohraný. Výsledky prevýšili predsezónne očakávania vedenia klubu. Brúsili ste si zuby na Pohár Vladimíra Dzurillu?
„Nevyhlasovali sme, že chceme titul, no s malými dušičkami sme dúfali, že ho môžeme získať. Slovan je ambiciózny klub. Hoci pred sezónou vedenie nehovorilo o titule, ukázalo sa, že poskladalo kvalitný káder, ktorý naň mal. A v kabíne sme mali jasný cieľ. Robili sme všetko pre víťazstvo v lige. Škoda, že koronakríza ukončila sezónu. Bitka o majstra mohla byť zaujímavá.“
297 bodov za 132 gólov a 165 asistencií nazbieral Radovan Puliš v 408 extraligových stretnutiach. V minulej sezóne odohral za Slovan Bratislava 46 duelov s bilanciou 16+19.
Spomínate si ešte, ako ste trávili prvé dni po predčasnom konci ročníka?
„V januári, zhodou okolností v zápase vo Zvolene, som dostal pukom do členka a náraz mi odlúpil kúsok z kosti. Aby som mohol ďalej hrať, užíval som tabletky, no v bežnom živote som ledva chodil. Aj preto sme sa s trénermi dohodli, že sa budem šetriť, aby som bol k dispozícii na play-off. Posledné dva či tri zápasy v nadstavbe som nehral. Keď prišla informácia, že sezóna je predčasne na konci, snažil som dostať čím skôr na operáciu. Žiaľ, nemocnice boli v núdzovom režime, operácie sa odkladali. Preto sme sa s rodinou už v prvých dňoch pandémie na Slovensku začali venovať šitiu rúšok. Zhotovovali sme ich nonstop asi dva-tri týždne.“
Koľko ste ich napokon ušili?
„Pri dvoch tisíckach sme prestali počítať. Dôležité však bolo, že sme v čase krízy mohli pomôcť ľuďom, ktorí to potrebovali.“
Šijete naďalej?
„Už nie. Ešte pred vypuknutím krízy chcela manželka rozbehnúť produkciu vlastnej značky oblečenia. Pre koronu túto ideu odložila. Spolu sme sa začali venovať rúškam aj s maminou, ktorá ich šila doma v Hliníku nad Hronom. Inšpirovala sa na internete. Keď sme následne spolu volali cez FaceTime, dospeli sme k názoru, že pomôžeme spoločne aj my. Dnes už rúška nešijeme, keďže z pôvodne nedostatkového tovaru sa stal prebytočný. Je ich mnoho, ľudia majú na výber. Rúško je v súčasnosti skôr módny doplnok, nie nevyhnutnosť.“
Rúška ste dobročinne rozdávali tým, ktorí ich potrebovali. Komu putovali?
„Kade-tade. Niektoré išli fanúšikom Slovana, ktorí ma sledovali na Instagrame. Neskôr nás kontaktovala organizácia pre ľudí bez domova, pomohli sme aj tam. Dostali sme sa do médií, a potom sme pomáhali, komu sa dalo. Sestričkám, detským domovom, policajtom, hasičom... Minimálne sto kusov sme posielali všade, kam sme mohli. Veľmi ma teší, že sme sa spoločnou rodinnou aktivitou mohli zapojiť do boja proti koronavírusu a pomôcť ľuďom, ktorí pomoc potrebovali.“
Boli ste niekedy počas krízy nervózny, čo s hokejovou budúcnosťou? Predsa len, prvotné odhady o počte nakazených boli horibilné, zdalo sa, že sezóna 2020/21 sa neuskutoční, navyše vy ste čakali na operáciu...
„Nehľadel som príliš do budúcnosti. Bolo mi jasné, že si musím dať do poriadku členok. V prvom rade som však myslel na to, aby boli všetci okolo mňa zdraví. Práca bola vedľajšia.“
Mnohí ľudia vravia, že vďaka pandémii si začali viac vážiť veci, ktoré majú. Dospeli ste k podobnému zisteniu?
„Nebolo treba. Veci sme vážili aj pred koronou. Niektorí ľudia sa do vypuknutia krízy možno riadili inými hodnotami. Počas nej pochopili, že rodina, jej zdravie a šťastie sú najdôležitejšie. Verím, že mnohí sa aj vďaka kríze zblížili.“
Späť k Zvolenu, ktorý mal v posledných troch sezónach majstrovské ambície. Pred dvomi rokmi ho z boja o titul vyradil Trenčín, vlani Nitra, teraz koronavírus. Evidovali ste snahu materského klubu dostať na vrchol?
„Samozrejme. Poznám pána Mráza aj všetkých, ktorí klub riadia. Zvolen mal vždy najvyššie ambície, nepoľavoval z nich ani v časoch, keď som v klube pôsobil. Vysoké ambície boli tiež jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodol vrátiť sa domov. Verím, že nasledujúca sezóna bude pre mňa i klub prelomová a titul získame. Keby som neveril, že sa nám to môže podariť, zmluvu by som nepodpísal. Chceme ísť čo najvyššie.“
Máte dvojročný kontrakt, ktorý je vzhľadom na dnešné pomery v extralige skôr raritou. Znamená pre vás väčšiu istotu?
„Dohodli sme si podmienky na 24 mesiacov, za čo som rád. V týchto časoch nikto nevie, čo bude. Aj preto je dvojročná zmluva dozaista väčšou zárukou. Keď som v marci povedal, že nerád by som menil klub, po podpise vo Zvolene to platí dvojnásobne. Kvôli malej som nechcel zasa o rok cestovať niekam inam. Preto mi dvojročná zmluva vyhovuje.“
Účasť na šampionáte najvyšší sen, ktorý snívam. Mám ho stále pred sebou.
Za Slovensko ste odohral 18 zápasov na prípravných turnajoch, štart na veľkom podujatí vám zatiaľ chýba. Je účasť na majstrovstvách sveta jednou z mét, ktorú by ste v kariére ešte túžili dosiahnuť?
„Rozhodne. Účasť na šampionáte najvyšší sen, ktorý snívam. Mám ho stále pred sebou. V nasledujúcej sezóne urobím všetko, aby som si ho splnil.“
Veru, šanca môže prísť o rok v Bielorusku, kde nás v minskej základnej skupine čakajú Rusi, Švédi, Česi, Švajčiari, Dáni, domáci a Briti. Povestná skupina smrti?
„Bodaj by tá šanca prišla... Čo sa týka zloženia skupiny, je náročná. Ak sa mi však podarí dostať sa do záverečnej nominácie, budem robiť maximum, aby sme sa prebojovali do vytúženého štvrťfinále. Ak nie, rozhodne budem chlapcom držať palce, aby to konečne zvládli. A postúpili nielen do štvrťfinále, ale aby išli čo najďalej.“
Budúcoročné majstrovstvá sveta sú ďaleko. Budú však vrcholom ročníka, na ktorý ste sa začali chystať. Čo máte v pláne v rámci letnej prípravy?
„Momentálne trénujem v Bratislave. Keďže o dva-tri týždne nás čaká sťahovanie do Zvolena, v príprave budem pokračovať v blízkosti domova u Romana Švantnera.“
A čo dovolenka? Risknete zahraničie alebo zostanete na Slovensku?
„Nebolo by múdre cestovať do zahraničia, keďže máme trojročnú dcérku. Navyše iba preto, aby sme si mohli povedať, že sme boli pri mori. Slovensko je krásna krajina, verím, že doma absolvujeme nejaké výlety. Keďže stále sme v Bratislave, chodíme sa často prechádzať do prírody. Či už na Kolibu, Železnú studienku alebo na rôzne cyklotúry. Prírode zostaneme verní a navštívime napríklad Tatry. Určite pôjdeme aj na chatu k ujovi, kde budeme tráviť mnoho času.“
