Slovenský hokej má za sebou veľmi zaujímavú hokejovú históriu v ére samostatnosti. Po príjemných a pozitívne šokujúcich výkonoch, ktoré naši reprezentanti predviedli na hokejovom turnaji v rámci ZOH 1994 v Lillehammeri, prišli ďalšie – už očakávateľnejšie – prekvapenia pri historickom postupe do MS A-kategórie o rok neskôr. V roku 1996 vo Viedni sa začalo netrpezlivé čakanie fanúšikov na úspech, už medzi svetovou elitou. Napriek počiatočnej miernej skepse vyvolanej nepresvedčivými výsledkami a umiestnením v rokoch 1996 a 1997, si hokejisti v ďalších rokoch získali srdcia všetkých hokejových fanúšikov. Poďme sa pozrieť, ako sa rodila cesta k nášmu prvému medailovému úspechu.
Prvé očakávanie prišlo prirodzene pri premiére tímu na MS 1996 vo Viedni. Slovenskí hokejisti mali vtedy v hale prakticky domáce prostredie, a s tým sa spájali aj určité nádeje. Všeobecne by sa dalo povedať, že sme nemali veľké oči. Hráči mohli len prekvapiť.
Tím vedený Júliusom Šuplerom vtedy prekvapil už v úvodnom zápase s Kanadou. V tíme javorových listov bolo niekoľko zvučných mien, v bránke bol napríklad legendárny Martin Brodeur. Naši hráči dokázali favorita v istých fázach zaskočiť, viedli 2:0, zápas sa však napokon skončil prijateľnou remízou 3:3. Tento výsledok prirodzene nabudil slovenských fanúšikov, ktorí očakávali podobné výborné výsledky aj s ďalšími favoritmi.
Pri našej prvej účasti na elitných MS nám však ešte nebolo súdené výraznejšie preraziť. Prekvapila najmä nečakaná prehra s Rakúskom, ktorá v konečnom dôsledku znamenala, že slovenský tím neprešiel do štvrťfinále. Slovensko napokon skončilo na 10. mieste, ale hráči získali veľmi cenné skúsenosti z najvyššej úrovne svetového hokeja.
O rok neskôr sa Majstrovstvá sveta hrali vo Fínsku. Na slovenskej lavičke bol nový realizačný tím a naši hráči opäť na úvod turnaja prekvapili, tentoraz proti výrazne favorizovanému Rusku. V tomto smere sa ukázalo, že slovenský tím má výborné začiatky turnajov. S Ruskom sme vtedy remizovali 2:2, čo bolo v médiách prezentované ako „zlatý bod“. Nasledovala „očakávaná“ výhra proti Francúzsku, naši hokejisti mohli reálne pomýšľať na štvrťfinále, ak by zvládli aspoň jeden z dôležitých zápasov proti favoritom.
V rámci postupového kľúča došlo k zmene, do štvrťfinále už nepostupovali štyri, ale iba tri tímy z každej skupiny. V tomto zmysle to naši hráči mali náročnejšie, a v nasledujúcich troch zápasoch už žiaľ nezískali ani bod. Najviac mrzela zrejme prehra s Českom, hoci výsledok 1:3 bol vtedy prijateľný. Z pohľadu fanúšikov však bola nepochopiteľná predovšetkým záverečná prehra 0:1 s Nemeckom po veľmi vlažnom výkone. Tento zápas síce na postupovej matematike už nič nezmenil, prípadná výhra by však ukázala náš potenciál a vliala fanúšikom pozitívnu energiu.
V konečnom dôsledku však platí, že sme skončili na štvrtej priečke v skupine, čo by ešte rok predtým znamenalo postup do štvrťfinále. Tentoraz sme zostali tesne pred jeho bránami.
V nasledujúcom roku predstavila IIHF úplne nový herný formát, ktorý pozostával zo štyroch základných skupín a štvrťfinálovej nadstavby. V tomto prípade platilo, že naši hokejisti mali k dispozícii iba tri zápasy v základnej skupine, a museli sa umiestniť aspoň na druhej priečke, aby sa dostali ďalej. Tento turnaj ukázal výrazný vzostup slovenského hokeja. Naši hráči už nielenže nezaváhali s papierovo slabšími tímami, ale dokázali vybojovať aj veľmi cennú remízu s Kanadou, s ktorou postúpili do medzi najlepšiu osmičku.
Štvrťfinále sa vtedy hralo skupinovým systémom. V prvých dvoch zápasoch nadstavby však prišli prehry s dvomi favoritmi. Zaúradoval vtedy ešte tradičný „český komplex“ pri prehre 0:1 s Českom a potom prišla šesťgólová nádielka od Rusov. V záverečnom zápase sme remizovali 1:1 s domácim Švajčiarskom, ktorého sa od tohto roku postupne etablovalo medzi elitou. Švajčiari vtedy senzačne postúpili do semifinále, za čo vďačili predovšetkým výborným výkonom mladého brankára Davida Aebischera. Mimochodom, v tomto roku aj Rusko zostalo pred bránami bojov o medaily práve kvôli tomu, že senzačne stratilo body práve so Švajčiarskom.
Tri predošlé turnaje síce neboli vyslovene neúspešné, ale fanúšikovia už prirodzene očakávali viac. Slovensko bolo už stabilnou súčasťou elitnej kategórie, a každý rok bola nová príležitosť spojená s novou nádejou. Aj v základnej skupine turnaja MS 1999 v Nórsku sme potvrdili, že dokážeme porážať tímy umiestnené v renkingu pod nami. Turnaj sme síce otvorili tesnou prehrou s Kanadou 2:3. Talianov sme však porazili 7:4, Nórov dokonca 8:2 a postup do štvrťfinálovej nadstavby bol realitou.
Proti jednoznačným favoritom zo silnej šestky sme však opäť zaváhali. Získali sme jediný bod s Ruskom po remíze 2:2, vďaka čomu sme do semifinále posunuli Čechov. Tí mohli vďaka tejto súhre okolností zabojovať o majstrovský titul, ktorý napokon aj získali. Bol to prvý z trojitej spanilej jazdy českého tímu, ktorý získal zlato z MS 1999, MS 2000 i MS 2001.
V závere nášho rozprávania sa dostávame k roku 2000, kedy sa už naše prirodzené ambície a očakávania konečne naplnili. Pred turnajom síce hráči aj fanúšikovia boli pri zemi, ale stále sa rozrastajúca enkláva slovenských hokejistov v NHL naznačovala, že môžeme mať na medzinárodnom fóre smelé ambície. Vďaka tomu mal nový reprezentačný tréner Ján Filc k dispozícii veľmi dravý a kvalitou nabitý tím, ktorý sa postaral o najväčšie prekvapenie v dovtedajšom účinkovaní slovenského tímu v elitnej kategórii.
Slovenské ambície sa ukázali už v základnej skupine, ktorú sme vyhrali. Ani tentoraz sme nezaváhali so slabšími súpermi – začali sme výhrou nad Rakúskom 2:0 a Taliansko sme zdolali jednoznačne 6:2. Potom prišiel zápas proti Fínsku, v ktorom sme remizovali 2:2 a postúpili sme s piatimi bodmi do nadstavby. V nej sme deklasovali Nórsko 9:1, čo nám zabezpečilo už istý postup do štvrťfinále. V ňom sme senzačne zdolali tím USA 4:1, a v semifinále sme opäť prekvapili Fínov po výhre 3:1. Zvyšok príbehu je už dobre známy. Vo finále síce prišla prehra s Českom 3:4, ale spolu s tým aj radosť z historicky prvej medaily, ktorá mala strieborný lesk.
Ako sa ukázalo, slovenskí reprezentanti dokázali už pri piatej účasti medzi elitou získať cenný kov. Roky predtým im účasť vo vyraďovacích bojoch tesne unikala, ale keď už do nej prenikli, vedeli favoritov nielen potrápiť, ale aj zaslúžene zdolať. Po roku 2000 získali fanúšikovia dôvod na optimizmus a hráči potvrdili jednoznačnú príslušnosť k svetovej hokejovej špičke.
