BRATISLAVA (SZĽH) – V polovici marca 2017 odohrali nórske mužstvá Storhamar a Sarpsborg najdlhší zápas v hokejovej histórii. Trval takmer 218 minút čistého času. V Nemecku po roku 2008 raz hrali 169 minút, v Bielorusku 166, vo Fínsku 135. Všade išlo o play-off stretnutia, ktoré podľa pravidiel nemohli rozhodnúť samostatné nájazdy, ale takzvaný „zlatý“ gól. Inak povedané, hralo sa dovtedy, kým ho nestrelil niektorý hráč na jednej či druhej strane. Hokejisti vďaka pokročilej dobe v oblasti výživových a energetických doplnkov napriek úmornému vyčerpaniu tieto duely zvládli. Čo však tí z roku 1987 v Spojených štátoch? Nemali ani energetické tyčinky, ani špeciálne doplnky stravy, ktoré by pomáhali telu zvládať nadmerné zápasové preťaženie. A predsa to zvládli. Pripomeňte si s nami divokú veľkonočnú jazdu hokejistov Washingtonu Capitals a New Yorku Islanders z apríla 1987.
Washington viedol v sérii 1. kola play-off 1986/87 nad „ostrovanmi“ 3:1 na zápasy. Štrnásteho apríla však doma nevyužili prvú príležitosť na postup, a keďže o dva dni premárnil v Nassau Coliseum aj druhú, 18. apríla vítal v Capital Centre newyorských protivníkov v rozhodujúcej siedmej bitke. A že to teda bola riadna bitka! Vyrovnaná, dramatická, nekonečná. Začala sa na Bielu sobotu večer, skončila na Veľkonočnú nedeľu skoro ráno. Trvala takmer 129 minút čistého času, dokopy šesť hodín a osemnásť minút. Možno si poviete – čo to je, veď v Nórsku hrali v roku 2017 až 218 minút. Nie, tieto dva duely nemožno porovnávať. Nemožno porovnávať ani možnosti, ani výživové doplnky, ani výdrž a fyzickú kondíciu dnešných hokejistov s tými spred vyše tridsiatich rokov. Dnešný hokej je oveľa rýchlejší. Vyžaduje lepšiu fyzickú pripravenosť, omnoho viac tréningu a odriekania. Preto výkon borcov z Veľkej noci 1987 možno označiť za nadľudský rovnako ako spomínané predstavenia v Nórsku, Nemecku, Bielorusku či Fínsku.
Náš veľkonočný príbeh zahŕňa tri tretiny, tri celé 20-minútové predĺženia a vyše osem minút zo štvrtého nadstavenia. Dovedna takmer 129 minút čistého času. Keď hráči Islanders rozhodli, boli dve hodiny nadránom. Začínala sa Veľkonočná nedeľa. Radosť z postupu do ďalšieho kola? Nebol na ňu čas.
Ale poďme pekne po poriadku. Po dvoch tretinách siedmej bitky viedol Washington 2:1. Vyrovnávajúci gól inkasoval päť a pol minúty pred koncom tretieho dejstva. Bryan Trottier vyrovnal strelou bekhendom po ľade. Brankár Washingtonu Bob Mason si aj po 25 rokoch pamätal na tento moment. Zároveň prišiel prvýkrát so zaujímavou informáciou. „Vie o tom iba málo ľudí,“ začal spomínať pre thehockeynews.com dnes 58-ročný tréner brankárov v Minnesote Wild. „V čase vyrovnania sa mi zlomila korčuľa. Trottier sa predral stredom, stiahol si puk doprava na bekhend a zakončil na moju pravú nohu. Vtedy som zvykol používať veľmi staré korčule, ktoré boli v oblasti päty zošité niťou. Ibaže niť sa pretrhla, môj pravý členok povolil, puk sa odrazil o dva chrániče a skončil v bránke. Náš výstrojový chlapík Doug Shearer to cez prestávku zoskrutkoval. Do konca tretej tretiny som však chytal len s jednou dobrou korčuľou. Nemohli sme poslať do hry náhradníka Peteho Peetersa, bol to dôležitý zápas, išlo o postup a dlho sedel v chlade nerozcvičený. Ktovie, čo by sa dialo, ak by sa mi nezlomila korčuľa. Možno by súper nevyrovnal a my by sme nemuseli postúpiť celú tu cestu v predĺženiach,“ vravel Bob Mason.
Po šesťdesiatich minútach svietilo na ukazovateli 2:2. Nasledovalo predĺženie. Vtedy nikto netušil, že potrebných bude ďalších vyše 68 minút, kým padne víťazný gól. Hráčom situáciu komplikovali aj rozhodcovia, a síce iba jeden. Hlavný bol Andy Van Hellemond. Nezvykol vo veľkom zasahovať do hry. „Jeho štýl bol nechať hráčov rozhodnúť o postupe na ľade v rovnocennom boji. Ak vylučoval, tak väčšinou vzájomne, vždy po jednom hráčovi z oboch strán. Nechcel príliš vstupovať do zápasu,“ vravel Gord Dineen, obranca Islanders.
Arbitra Van Hellemonda nemali radi tréneri. Nepáčil sa im jeho vlastný výklad pravidla mať rovnaký meter na obe strany, a teda protežovať politiku vzájomného vylučovania, nech je čo najviac času na ľade rovnovážny počet hráčov. V siedmom finále, toho 18. apríla 1987, musel zaňho tíšiť emócie náhradný rozhodca Kerry Fraser. „Počas druhej prestávky som mal výmenu názorov s trénerom Capitals Bryanom Murraym. Oslovil ma: ‚Hej, Kerry, dovoľ mi položiť jednu otázku – bude sa dnes, k...a, normálne trestať?‘ Odpovedal som: ‚Bryan, môžem ťa uistiť, že nie, pokiaľ nedôjde k nejakej vražde.‘ Murray pokrčil plecami a odkráčal. Mohol som si dovoliť vysloviť také presvedčenie, keďže som poznal Van Hellemonda,“ vravel náhradný rozhodca Kerry Fraser.
Andy Van Hellemond nezostal nič dlžný svojej povesti. K siedmim vzájomným vylúčeniam pridal len tri menšie jednotlivo. Dve presilovky ponúkol Washingtonu, jednu Newyorčanom. Za takmer 129 minút hracieho času len tri presilovky!
V predĺžení zasahoval Van Hellemond do hry minimálne. „Áno, prvé a druhé predĺženie boli rýchlejšie ako prvá a druhá tretina v riadnom hracom čase. Rozhodcovia nás nechali hrať. Ak aj zaznela píšťalka, všetci hráči sa oddelili a korčuľovali na striedačku. Nikto z nás nemal v úmysle o niečom komunikovať s rozhodcami. Nechceli sme dostať zbytočný trest, ktorý by mohol ukončiť celú sériu,“ vravel krídelník Washingtonu Lou Franceschetti. Hráči nielenže nekomunikovali s rozhodcami, dokonca prestali hrať tvrdo. Možno aj preto, aby šetrili sily. Prioritne však z dôvodu obavy z trestu, ktorý by dal súperovi – aj napriek Van Hellemondovému metru – výhodu presilovky. Hralo sa príliš opatrne. Gólových šancí bolo málo. Ak sa aj nejaká vyskytla, vyriešili ju výborne chytajúci brankári. Hrací čas z tohto dôvodu pribúdal. Rozhodnutie bolo v nedohľadne.
Niekto objednal aspoň pizzu, takže počas prestávok som zjedol kúsok alebo dva. Pamätám si však, že s pribúdajúcimi pauzami viacerí z nás počas nich dostávali závraty. GORD DINEEN, obranca NY Islanders
Vtedajší hokejisti nemali k dispozícii dnešné výživové doplnky. Žiadne proteínové tyčinky, iontové či energetické nápoje. „Ešte neboli vybavení týmito vecami. Niekto objednal aspoň pizzu, takže počas prestávok som zjedol kúsok alebo dva. Pamätám si však, že s pribúdajúcimi pauzami viacerí z nás počas nich dostávali závraty. Sedeli sme v šatni, rozprávali sa o bežnej hre. Bola to divná atmosféra. Taká, akú možno len ťažko zopakovať,“ konštatoval obranca Islanders Gord Dineen.
Moderné výživové doplnky nahrádzal iba ovocný cukor. „Mali sme v šatni toľko veľa pomarančov, ako sa len dalo zohnať. Zásobení sme boli aj nápojmi. Medzi tretinami a časťami predĺženia nebolo veľa času na výraznú konverzáciu. U nás bolo ticho. Každý z nás chcel dostať puk do siete. Ľad v Capitals Centre už nebol ideálny, mohlo sa stať hocičo,“ pokračoval Lou Franceschetti.
„Pamätám si, ako som pil slanú vodu, jedol pomaranče a počul hlasitý plač. Pre niekoho bolo náročné zvládať takú fyzickú záťaž,“ pripája brankár Washingtonu Bob Mason. Za 129 minút naňho letelo 57 striel. „Možno mi to niekto neuverí, ale počas zápas som schudol asi šesť kíl. Adrenalín mi však nedovolil poľaviť, aj ja som chcel patriť k rozdielovým hráčom duelu.“
Ako sa zápas naťahoval, spozoroval Bill Clement, analytik televízie ESPN, ktorá duel vysielala naživo, zaujímavosť v hľadisku. Mimochodom, na zápase bolo vyše 18-tisíc divákov a z nich mnohí vytrvali až do konca. Ale späť ku Clementovej spomienke. Pamätá si údajne elegantne oblečený pár – chlapíka v obleku, ženu v spoločenských šatách – ktorí si pozreli si úvodnú časť zápasu. Potom odišli na pracovnú akciu a po nej sa vrátili. Zápas sa ešte hral.
Boli takmer dve hodiny ráno. Pat LaFontaine, budúci hrdina divokej veľkonočnej noci, sedel na striedačke: „Nikdy nezabudnem na jeden moment. Náš výstrojový chlapík Jim Pickard ma potľapkal po pleci a povedal: ‚Dáš gól, cítim, že to celé rozlúskneš.‘ Potom stlačil fľašu z vodou, aby mi oblial krk. V aréne akurát hrala hudba zo seriálu The Twilight Zone. Pozrel som sa do hľadiska, ľudia spali. Boli takmer dve hodiny ráno, v nohách sme mali sedem tretín, pomer striel bol 75:56. Vravel som si, či to, čo vidím, sa deje aj v skutočnosti. O tridsať sekúnd neskôr som cez mantinel skočil na ľad, Gordon Dineen išiel so mnou.“
Rozhodujúci moment sa blížil. Dineenova strela po obkorčuľovaní bránky bola zblokovaná. Puk sa odrazil na modrú čiaru k LaFontaineovi, ktorý si ho spracoval bekhendom, urobil 360-stupňovú otočku okolo vlastnej osi a napriahol. Príklep skončil v sieti. 3:2, Islanders dali víťazný gól v siedmom zápase série 1. kola play-off.
LaFontaine predviedol v klbku radujúcich sa spoluhráčov zopár výskokov neskonalej radosti a od únavy spadol na ľad. Evidentne vyčerpaný sa ťažko staval späť na nohy. Dráma však bola na konci. Úzkoprsý arbiter Andy Van Hellemond razantným gestom potvrdil, že gól platí.
„Čo som cítil, keď skórovali? Ten pocit by som prirovnal k leteniu teplovzdušným balónom bez teplého vzduchu. Bolo to demotivujúce. Zavládlo obrovské sklamanie. V šatni nebolo čo povedať. Počuť by bol aj pád špendlíka na podlahu. Nekonal sa ani večierok pri príležitosti konca sezóny. Na Veľkonočný pondelok sme sa stretli, vzali si veci, rozdali zopár autogramov a v tichosti odišli,“ opísal nasledujúce dianie krídelník Washingtonu Lou Franceschetti.
„Od tej noci som zápas videl veľakrát. A vždy mi je ťažko, keď vidím puk, ktorý po LaFontainovej strele končí v sieti,“ dodal brankár Capitals Bob Mason. Spomína si na ešte jeden silný moment. „Náhradný brankár Islanders Billy Smith bol známy tým, že po žiadnej sérii play-off si nepodával ruku s protihráčmi. Keď som po stretnutí pozrel na rad hráčov Islanders, ktorí čakali na podanie rúk, bol v ňom aj Billy. Schytil moju ruku a povedal mi: ‚Bol to najlepší brankársky súboj, aký som kedy v živote vedel.‘ Na tie slová nezabudnem.“
Víťazi boli šťastní, no príšerne unavení. Na Long Island dorazili na Veľkonočnú nedeľu o siedmej ráno. „O už siedmej večer v ten deň sme mali zraz pred Nassau Coliseum. Bol na pláne odchod autobusu na prvý zápas 2. kola play-off do Philadelphie, ktorý sa mal konať nasledujúci večer. Aj túto sériu sme doviedli do siedmeho zápasu, ale v ňom sme už nestačili na partiu okolo fenomenálneho brankára Rona Hextalla v skvelej forme. V tom roku získal Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off NHL. Už to nešlo. Nikdy však nezabudnem na to, ako sme s našimi chlapcami otočili sériu s Washingtonom z 1:3 na 4:3 v tom nezabudnuteľnom siedmom zápase,“ dodal LaFontaine, veľkonočný spasiteľ z 18. apríla 1987.
Ak sa počas Veľkej noci nudíte natoľko, žeby ste si radi pozreli celý divoký 7. zápas medzi Washingtonom a New Yorkom Islanders, nech sa páči...
