NITRA (SZĽH) – Dvanásteho marca 1998 sa v Ufe narodil čerstvý člen širšieho kádra slovenskej reprezentácie Daniil Fominych. Korčule spočiatku nenávidel, hokejku s pukom tým dupľom. Ešteže ho otec na prahu tretieho tisícročia naučil, čo je dobré. Nasledovalo celorodinné sťahovanie pod Zobor, vybavovanie občianstva a napokon neoficiálna premiéra s dvojkrížom na drese. Ako ide doterajšia kariéra? „Podľa predstáv,“ hlási Daniil Fominych, držiteľ slovenského pasu od konca minulého roka.
Čo dnes robí náš hokejový spolubojovník? „Sedí doma s frajerkou a pozerá televízor. Občas si zatrénuje, za rohom si zastrieľa na bránku s hokejkou a loptičkou,“ vraví 22-ročný útočník. Doma myslí v Nitre. Keďže hokejová komunita v meste si ho pred rokmi vzala pod ochranné krídla, nedá naň dopustiť. „Nezabudnem na deň, keď mi manažér Tomáš Chrenko zavolal a povedal, že by ma najradšej videl späť v Nitre,“ konštatuje Daniil Fominych, poukazujúc na fakt, že okrem nitrianskeho dorastu skúšal aj dubnický či ružinovský. „A neľutujem, že som sa vrátil. V Nitre som našiel dobrú partiu, veľa priateľov, ktorí mi pomohli s adaptáciou, vrátane jazykovej. Niektorí dokonca vedeli po rusky, čo bolo ľahšie. Aj Samo Buček sa snažil so mnou komunikovať v ruštine. Keď to nešlo, pomohli sme si angličtinou. Popri chlapcoch som sa rýchlo naučil po slovensky. V Nitre som spokojný, bola to dobrá voľba a verím, že bude aj v nasledujúcej sezóne, keďže mám s klubom platný kontrakt.“
Dnes je úsmevné, že som hokejista, hoci korčule som najskôr neznášal.
Pri spomienke na štartovaciu čiaru by sa dnes Fominychovci dozaista pousmiali. Ibaže Daniilovmu otcovi nebolo do smiechu, keď syna vzal prvýkrát na štadión. „Tato ma postavil na korčule už ako trojročného. To boli útrapy. Ja som nechcel korčule ani vidieť. Časom som zmäkol a začal som korčuľovať. Potom chcel otec pridať hokejku. Zasa som nechcel, bavilo ma iba korčuľovanie. Ale nechal som si dohovoriť. Dnes je úsmevné, že som hokejista, hoci korčule som najskôr neznášal,“ vraví spravidla dobre naladený mladík.
Kariéru mohol rozbehnúť aj na zelených trávnikoch. „Asi dva roky som sa venoval futbalu. Dokonca ma zavolali do klubu, ale už som hral hokej. Futbalová ponuka prišla neskoro.“
V čase Daniilovho nástupu k hokeju dohasínala v zámorí kedysi žiarivá hviezda legendárneho ruského útočníka Pavla Bureho. Fantastické pravé krídlo v mnohom spočiatku inšpirovalo rodáka z Ufy. Avšak iba do času, kým sa na scéne objavil pokračovateľ Bureho hokejovej geniality. Artemij Panarin. Šikovný hráčik. Rýchlostný typ s precíznou rozohrávkou, citom pre vhodné vyhodnotenie situácie a presné zakončenie. Presne ako Bure. Aj legendárna „ruská raketa“ sa neraz pre zámorské médiá vyjadrila, že Panarin mu pripomína ťahy z mladosti. Nebude náhoda, že Daniil Fominych obdivuje typologicky podobných hokejistov. Azda preto, že sa im chce podobať. „Snažím sa podobať najmä Artemimu. Ako mi to ide? Neviem povedať, ťažká otázka,“ pokračoval mladík.
V Ufe hral do dvanástich. Presunul sa do Metallurgu Magnitogorsk, po dva a pol roku na ďalších pár mesiacov do Moskvy a následne do Nitry. Prsty v príchode Fominycha pod Tatry mal Marcel Ozimák, v tom čase tréner Možajska v rezervnej mládežníckej ruskej súťaži MHL-B. „Pán Ozimák mi poradil, že ak chcem, môžem sa ísť zdokonaľovať na Slovensko. Spomenul Nitru, že je to dobrý klub, v ktorom môžem dostať šancu. Bola to zaujímavá výzva,“ prezradil Daniil.
Napokon som sa rozhodol vzdať ruského a prijať slovenské. Rodina i priateľka ma presvedčili, aby som do toho šiel.
„So sťahovaním na Slovensku nikto z rodiny nemal problém. Mamina priletela spolu so mnou a frajerkou, ocino prišiel po roku za nami. Len brat s manželkou zostali v Rusku, kde žijú doteraz. A tiež babka, ktorá mi chýba. Raz ročne, vždy v lete počas hokejovej pauzy, sme zvykli odcestovať späť do rodnej krajiny pozrieť, ako sa im darí. Inak sme na Slovensku spokojní. Rodičia tu majú byt aj prácu, mňa tiež teší, že hrám v Nitre. Dobre je na Slovensku aj frajerke. S maminou mi varia ruské jedlá, najviac asi obľúbený boršč, čiže sa veľakrát cítim ako doma. Nič mi nechýba,“ priblížil genézu svojej adaptácie v meste pod Zoborom naturalizovaný Slovák.
V Nitre sa nenudí. „Je pravda, že Ufa to nie je,“ smeje sa na margo prirovnania bezmála 80-tisícového Pribinovho mesta k vyše miliónovej Ufe. „V Nitre je aspoň väčší pokoj. Rád si chodím zabehať popri rieke, občas s frajerkou zájdeme do kina. Vždy je čo robiť, nemôžem povedať, že by som sa nudil.“
Od roku 2017 sa Daniil Fominych pohrával so zaujímavou myšlienkou. Prijať či neprijať? Zamýšľal sa, či pre jeho hokejovú kariéru nebude lepšie vymeniť ruský pas za slovenský. „Ťažké rozhodnutie. Chcel som mať aj slovenské aj ruské občianstvo, ale to nešlo. Dva roky som sa rozhodoval, čo bude lepšie. Napokon som sa rozhodol vzdať ruského a prijať slovenské. Rodina i priateľka ma presvedčili, aby som do toho šiel. Všetci vieme, že na Slovensku môžem dostať viac príležitostí zahrať si na medzinárodnej scéne v porovnaní so zbornou,“ spomína Daniil na pomyselné hlasovanie rodinnej rady.
Jej predpoklady sa naplnili. „Jedného pekného zimného dňa som si otvoril mail s pozvánkou do slovenského olympijského výberu. Zostal som šokovaný. Bolo to riadne prekvapenie. Samozrejme, aj potešenie, ale tiež nervozita z toho, kam to vlastne idem. Napokon som bol hrdý, že som tak rýchlo dostal šancu.“
Prekvapeného Daniila si pamätá aj priateľka, sediaca v čase čítania mailu po jeho boku. „Bola na mňa veľmi hrdá. A rodičia? Šťastní-prešťastní,“ dodáva rusko-slovenský „maľčik“ na tému celorodinného vstrebania emočného návalu z nečakaného pozvania do národného tímu, hoc len olympijského. Aj preto nemá Fominych pri svojom mene zatiaľ žiadny oficiálny štart za slovenskú reprezentáciu. Na pozvánku vyššieho rangu si bude musieť počkať. Podstatné však je, že sa o ňu prihlásil zaujímavým výkonom z 13. decembra. Na Luciu sa nevedomky poddal rutinnej slovenskej zvyklosti a namiesto rohov v miestnostiach domu dvakrát efektne vymietol pavučiny z kútov bránky za našimi reprezentantmi do 20 rokov.
Výborný výkon, okorenený dvomi gólmi, korunoval Daniil asistenciou na ďalší presný zásah. Celkovo ich bolo sedem proti štyrom úspešným trefám juniorov. A to nerátame predĺženie, na ktorom sa obaja tréneri dodatočne dohodli. V extra čase prípravného stretnutia pridal Fominych aj tretí gól. „Áno, hralo sa mi dobre. Mal som formu, sadol som si aj so spoluhráčmi v útoku,“ poukázal rodený Rus na Jakuba Sukeľa s Romanom Žitným. Mimochodom, trojzáprah nazbieral osem kanadských bodov v riadnom hracom čase, respektíve desať, ak počítame aj dohodnuté predĺženie.
Okrem nervozity pred prvým štartom v slovenskom drese sužovala mladého Daniila ešte jedna skutočnosť. Tréner „olympionikov“ Peter Oremus mu pred zápasom oznámil, že bude hrať centra. On – vyučený hokejový krídelník. „Tak to bolo riadne prekvapenie. Prvýkrát ako center. Keď mi tréner oznámil, že budem hrať v strede, ostal som trošku vyoraný. Vôbec som nevedel, čo ako center budem robiť. Na ľade to išlo, našťastie, oveľa lepšie ako v predstavách pred ním. Škoda len, že som nevyhral ani jedno buly,“ chechtal sa čerstvý prírastok do širšieho reprezentačného kádra. „A veď napokon možno bude zo mňa jedného dňa dobrý center. Potrénujem, popracujem na buly a uvidíme.“
