BRATISLAVA (SZĽH) – Že sedemdesiat! Len nedávno som mal osemnásť – položartom konštatoval Július Šupler na margo gratulácie k okrúhlym sedemdesiatinám. Úspešný a dnes zrejme už i bývalý tréner – keďže sám priznal, že do „veľkého“ hokeja sa už nehrnie – má neodškriepiteľnú zásluhu na úspešnom štarte epochy samostatnej slovenskej hokejovej reprezentácie. Zo suterénu svetovej hokejovej skupiny ju po oddelení od federálneho brata v najkratšom možnom čase zaradil medzi elitu, kam patrí dodnes. V bohatej trénerskej kariére, trvajúcej 41 rokov, toho Július Šupler povyhrával i „povyvádzal“ mnoho. Zaspomínajte si s nami na všetky míľniky trénerského veterána, ktorému nechýbala poctivosť, ambicióznosť, vytrvalosť, usilovnosť, súťaživosť ani žoviálnosť.
Pán tréner, na úvod prijmite v mene celého Slovenského zväzu ľadového hokeja srdečnú gratuláciu k dnešnej sedemdesiatke. Naďalej sa pohybujete v hokeji, vyzeráte vitálne. Čo vám pomáha udržiavať sa vo forme?
„Ďakujem. Starám sa o seba, snažím sa žiť aktívne. Každý druhý-tretí deň, v závislosti od atmosféry či počasia, odkráčam päť až osem kilometrov. Sledujem, čo sa deje, v hokeji aj v spoločenskom živote. Dodržiavam aj zásady racionálnej stravy, keďže vek už nemám najnižší.“
Ako zvyknete oslavovať narodeniny a akú slávu chytáte pri príležitosti jubilea?
„Nič veľké sa neudeje. Platí zákaz vychádzania, zhromažďovania sa. Budem prijímať zrejme len telefonické gratulácie. A keď bude vhodnejšia doba, zorganizujem rodinnú oslavu. Musím povedať, že 70 rokov prešlo veľmi rýchlo. Naďalej však mám veľa energie a sily.“
V minulej sezóne ste sa aktívne angažovali v klubovom hokeji ako konzultant v lotyšskej Liepaji. Plánujete pokračovať v trénerstve?
„Á, už asi nie. Veľký hokej nechcem robiť, nemám ani žiadnu ponuku. Nehovorím, že na to nemám fyzicky, cítim sa vitálne, mám svoj názor na veci i fungovanie, hoci často ho radšej neprezentujem. Ak by ale nejaký klub mal záujem o konzultačné služby, premýšľal by som.“
.jpg)
Koľko z dnešných sedemdesiatich rokov ste zasvätili hokeju od prvého kontaktu s ním až dodnes?
„Vyše šesťdesiatpäť. Od piatich rokov som vyrastal dvesto metrov od zimného štadióna. Neďaleko tiekol potok, kde sme v zime mali prírodný ľad. Hrali sme uličné a školské turnaje. Talenty rástli prirodzenou cestou. Do 18 rokov som prešiel sitom žiackych súťaží v Poprade, presadil som sa aj v áčku. Neskôr si ma všimol Janko Starší a vzal ma do Slovana Bratislava. Všetko išlo veľmi rýchlo. V 29 rokoch som začal asistovať trénerovi Šindelářovi v Poprade. Bol to akčný človek, veľa som sa od neho priučil. Okrem neho som mal šťastie na ľudí, s ktorými som spolupracoval. Vďačím pánovi Nitkovi, Milanovi Skokanovi či Jindrovi Lidickému. Po čase som sa stal hlavným trénerom. Prešiel som do Mikuláša, do Trenčína, Košíc a do reprezentácie. Nasledovali Spojené štáty a Memorial Cup. Návrat do Sparty, Trenčín, Slovan, Rusko a vrcholné kluby v KHL. Získal som veľa priateľov, stretol som sa s mnohými ľuďmi, ktorí chceli v hokeji niečo dotiahnuť.“
Lokomotíva Vagónka, neskôr Lokomotíva Vagónka Stavbár Poprad, bratislavský Slovan, košické VSŽ, opäť TJ PS Poprad, Partizán Liptovský Mikuláš a na záver zasa Poprad. To sú zastávky vašej hráčskej kariéry. Aký najsilnejší zážitok ste si uchovali z týchto čias?
„Azda prestup do Slovana Bratislava. Keby mal dnes tréner Šupler zhodnotiť hráča Šuplera, povedal by, že bol talentovaný, rýchly, usilovný a ambiciózny, ale na väčší prienik vo federálnej lige či reprezentácii v tých časoch a v tej konkurencii nemohol pomýšľať. Hráčske roky boli pekné, ale nič mimoriadne, zapísané zlatými písmenami, som v nich nedosiahol. Aj preto sa trénerskými očami hodnotím kriticky. Ale usilovnosťou a zanietením som sa v Poprade napokon vypracoval k angažmánu v Slovane Bratislava, ktorý bol československý špičkový klub. A prestup doň vtedy nebola každodenná záležitosť.“
Mali ste len 29 rokov, keď vás v materskom klube tréner Šindelář oslovil s ponukou robiť mu asistenta. Ako sa formovala vaša trénerská osobnosť v úvodných rokoch na novej pozícii?
„Prechod z hráčskej kariéry na trénerskú bol úžasný. Začal som pracovať s hokejistami, s ktorými sme ešte deň predtým boli spoluhráči. V tejto fáze bolo potrebné nadobudnúť skúsenosti, či už pedagogické alebo psychologické. Veľa som študoval, hľadal nové veci a prístupy. Bolo to jednoduchšie aj preto, že som mal vedľa seba výborných kolegov, hlavných trénerov. Vďaka nim som nadobudol bohaté základy, ktoré predurčili úspešný smer mojej ďalšej kariéry.“
Posuňme sa do roku 1992 k zisku federálneho titulu s Duklou Trenčín. V bránke Murín a Hiadlovský, v obrane Holaň, Sekeráš, Modrý, Bokroš či Švehla, v útoku Gregor, Jánoš, Kolník, Kontšek, Petrovický, Pardavý či najlepší strelec ročníka Pálffy, prezývaný barón. Bol práve on najväčším motorom vtedajšieho úspechu?
„Viete... Ja som mal možno veľké šťastie. Toto bol fantastický kolektív, ktorý hral hokej s radosťou. Chlapci sa ním bavili, smiali sa, Oni sa tešili z každého gólu, z každej prihrávky. Bola radosť dívať sa na nich. Do Dukly prichádzalo každý rok desať-dvanásť nových hráčov z celého Československa a za dva roky sa z mnohých stali reprezentanti či hráči NHL. A barón Pálffy? Keď som ho zo Skalice doniesol prvýkrát na tréning, nemal poriadny výstroj. Kolega Fero Hossa sa ma spýtal, koho som to, preboha, doniesol. A ja som povedal, aby počkal dva-tri týždne, kým sa mladý adaptuje. A Žigo zrazu začal ukazovať tie svoje parádne finesy, bavil sa hokejom. Celý jeho útok s Petrovickým a Jánošom bol azda najlepší vo federálnej lige. Z týchto chlapcov v tíme jednoducho každý chcel. Pracovali na sebe nielen na ľade, ale aj mimo neho. Mali sme individuálne tréningy, pričom na ne chodili aj deti trénerov a hráčov. Medzi nimi obaja Hossovci, Marcel i Marián, mali špunti. Chodili si cibriť techniku dvakrát do týždňa. Bolo to niečo výnimočné.“
Po rozdelení federácie ste sa stali historicky prvým trénerom Slovenska, ktoré sa muselo prebíjať zo suterénu C-kategórie MS medzi elitu. Zvládli ste to v najkratšom možnom čase. Kľúčové boli triumfy 2:1 nad Bieloruskom na domácom C-šampionáte 1994 a 4:3 nad Lotyšskom o rok neskôr na B-šampionáte v Bratislave. Aké spomienky vo vás vyvolávajú tieto súboje?
„Spomienky na enormnú psychickú záťaž. Hráči mali ohromnú motiváciu i disciplínu, chceli dokázať, že patríme do áčka. Nikto sa nepýtal, koľko dostane za víťazstvo a koľko za postup. Všetci hrdo reprezentovali a nadšenie prenášali aj do celospoločenského diania. Ľudia pobehovali s vlajočkami v rukách, na autách. Mnohí sa ma doteraz pýtajú, čo v tých rokoch rozhodovalo... Asi aj to, že s hráčmi som vedel pracovať, hoci nie vždy bolo všetko ideálne. Oni však dreli, dodržiavali hernú aj osobnú disciplínu. A zvládli to. “
Opomenúť nemôžeme ani výborne rozbehnutú olympijskú cestu v Lillehammeri 1994. Žiarivé trio Šatan, Šťastný, Pálffy, triumf v mimoriadne silnej skupine v konkurencii Kanady, Švédska či USA. Dlho vás bolela nešťastná štvrťfinálová prehra s Rusmi 2:3 po predĺžení, ktorá zamedzila cestu k medaile?
„Určite áno. Nerád by som v tejto súvislosti zabudol na kvalifikáciu o olympiádu v septembri 1993 v Sheffielde a manažérske kroky vtedajších funkcionárov hokejového zväzu na čele s Mitošinkom, Pašekom, Okoličánym, Mackom a tak ďalej. Odviedli ohromnú diplomatickú prácu. Samotný Sheffield bol prvý schodík k neskoršiemu úspechu v Lillehammeri. Išli sme skvele. Dodnes ma máta, že sme prehrali s Rusmi. Mňa to veľmi bolelo. Skončili sme až šiesti, z čoho sme boli frustrovaní, hoci dlho bolo toto umiestnenie zo zimných olympiád neprekonané. Teší ma však, že vtedajšie výsledky boli výborné a že dodnes stretávam ľudí, ktorí si ich vážia.“
V rokoch 1996 až 1998 ste si vyskúšali aj zámorský chlebík. Ako asistent trénera Portlandu v juniorskej WHL ste spolu so slovenskými mladíkmi Andrejom Podkonickým a od druhého roku aj s Mariánom Hossom získali Memorial Cup. Nelákalo vás vytrvať v zámorí dlhší čas?
„Možno som mal osobné ciele zotrvať aj dlhšie, ale v závere sezóny sa prišli na mňa pozrieť funkcionári Sparty. A mali sa na čo, pretože dva roky v Portlande boli veľmi výživné. V prvej sezóne sme vyhrali svoju divíziu, v druhom Memorial Cup. Obaja naši chlapci, Andrej aj Maroš, patrili ku kľúčovým osobnostiam v tíme a výraznou mierou prispeli k úspechu. Na letisko nás s pohárom prišli vítať tisíce ľudí, na ďalší deň bola počas osláv plná hala. Ale áno, dodnes trochu ľutujem, že som nezostal v zámorí dlhšie.“
V roku 2004 ste si premiérovo vyskúšali angažmán v Lotyšsku, kde ste strávili dovedna päť trénerských sezón, z toho tri v KHL. Čím si vás pobaltská krajina získala?
„Rok predtým som bol v Slovane a na Slovensku hrával Norik (Normunds) Sejejs, ktorý poznal moju prácu. Bol rozhodujúci faktor môjho presunu do Lotyšska. Dva roky po sebe sme boli majstri, potom som sa vrátil do KHL, kde sme trikrát za sebou postúpili do play-off. Z tejto etapy zarezonoval najmä postup cez SKA Petrohrad v 1. kole play-off napriek tomu, že my sme mali 5-miliónový rozpočet v amerických dolároch, oni 120. Lotyšsko ma nadobudnutými skúsenosťami ohromne posunulo vpred. Dokonca pri príležitosti narodenín som dostal ocenenie Rižan roka, ktoré unisono odhlasoval parlament. Bol som prvý zahraničný laureát tejto ceny, čo si veľmi vážim.“
Z rižskej etapy dozaista zaujala vaša jazda mestom na bielom koni v auguste 2010. Splnili ste tým povinnosť po prehratej stávke, ktorú kabína vyhrala po senzačnom postupe cez Petrohrad. Aká bola jazda po Rige?
„Máte dobré informácie (smiech). Ale pozor, to nebolo iba tak, že som si sadol na kobylu a cválal. Poctivo som sa pripravoval. Sedemkrát som absolvoval štvorhodinový tréning s trénerkou. Keďže som mal jazdiť na najvyššej kobyle v Lotyšsku, možno i v celej Európe, ktorá mala cez dva metre, potreboval som sa s ňou zžiť. Celá stávka vznikla z drobnej provokácie s vtedajším kapitánom nášho mužstva Sandisom Ozolinšom. Stavili sme sa, že keď postúpime cez Petrohrad, budem jazdiť na koni. Pôvodne v oblečení Napoleona, ale vzhľadom na historické okolnosti a skúsenosti Ruska s Napoleonom som nikoho nechcel dráždiť alebo niečo pripomínať. Aj preto som šiel v klasickom elegantnom výstroji – jazdecké nohavice, čižmy, kabátik, prilba. Prešiel som asi osem kilometrov, pričom na konečnej na parkovisku ma čakalo asi päťtisíc ľudí. Musel som im ukázať, že kobylu viem ovládať. A to nie je sranda. Ona sa pri takom dave pokojne mohla splašiť. Aj preto ma viedla trénerka, no do strán som už navigoval ja. Chlapci uznali, že stávka bola splnená.“
A stávky evidentne patrili k vašim obľúbeným motivačným faktorom, keďže v roku 2001 ste mladému tímu Dukly sľúbili, že ak postúpi do finále, necháte sa tetovať. Máte tetovanie dodnes?
„Môj vtedajší asistent Juraj Boldiš mal na lopatke vytetovaného červeného draka. Podpichoval ma, že kto nemá tetovačku, nie je in. Odmietal som ju prijať, že už mám svoje roky. On ale zahlásil, že ak by sme postúpili do finále, tak by som sa hádam dal tetovať. Vedel som, že máme pred sebou Slovan a všetkým bolo jasné, že asi nepostúpime. Tak som súhlasil. Lenže čo sa nestalo... Neviem, či chlapci boli takí motivovaní, aby som mal tetovanie, ale v piatom rozhodujúcom zápase na Slovane za stavu 2:2 v sérii sme po asi minúte predĺženia dali gól, postúpili a ja som prehral. Musel som sa nechať tetovať. Malo ísť o vzory na plecia vo veľkosti dlane. Chlapci ma posadili do auta a musel som ísť, pretože odmietali hrať. Tak sme šli do tetovacieho štúdia do Piešťan. Na pravú stranu som si vybral slniečko s tvárou dievčaťa, na druhú moje znamenie škorpióna. Tetovanie trvalo tri hodiny, dvakrát mi počas neho prišlo zle. Vtedy nebola tetovacia technika vyspelá, aj to bolelo. A bolo z toho haló. Bol som na prvých stránkach novín. Dnes už by som to neurobil, ale vtedy... čo by človek neurobil pre víťazstvo? Viete, v Trenčíne sme často šli jednotne. Chlapci si zvykli farbiť aj vlasy, tak som raz išiel do toho s nimi. Stavil som sa, že si nafarbím vlasy načierno. A čo sa odohralo? Kaderníčka mi dala farbu na hlavu, vlasy do stroja, všetko išlo pekne hladko. Ibaže konci som bol žltý ako veľkonočné kurča. Dala mi farbu ešte raz, ale tentoraz chytila na zeleno-hnedo. Až doma ma dcéra premaľovala šampónom na tmavo-čierno. Bolo veru veselo. Prečo sme to robili? Pretože sme cítili obrovskú jednotu. Keď jeden, tak všetci. Neviem, či to dnes už takto funguje. Ale vtedy to bolo výborné. Napätie sa takýmito činmi odľahčí, nastúpi dobrá nálada, dobrá atmosféra a prídu aj výsledky. A čím mám tetovania dodnes? Samozrejme.“
Inak – raz ste vyhlásili, že v hre je stávka zoskoku padákom. Podarilo sa?
„To už nie. Vo vyššom veku som začal byť opatrnejší, už som si nemohol dovoliť také somariny. V minulosti som však ako motivačný faktor ponúkal všeličo. Bol som ochotný ísť aj do akrobatického lietadla so skúseným pilotom, ale na takúto stávku už neprišlo. Vždy som chcel byť pilot, hádam by som to vydržal. Dokonca som mal sen raz si sadnúť do stíhačky a letieť. Nevyšlo to. A azda už ani nevyjde, keďže dnešné normy sú veľmi prísne. Vo svojom veku si už zrejme nezalietam.“
V roku 2018 ste sa vrátili trénovať Donbass Doneck do vojnou zasiahnutej Ukrajiny. Hoci ste pôsobili v meste Družkovka, ktorá bola súčasťou demilitarizovanej zóny, začuli ste občas z diaľky rinčanie zbraní?
„Ani nie, v čase môjho návratu na Ukrajinu už panoval kľud. Ale domorodci vraveli, že niekedy bolo kadečo počuť. Boli sme od Donecka 60 kilometrov, čo zasa nie je až tak ďaleko od vojenskej zóny. Aj som sa trochu obával, pretože večer sa všade vypínali všetky svetlá. Nebolo to moc príjemné, ale chvalabohu, nič sa neudialo. Akurát raz sa z balkóna odlomila jedna jeho časť pri silnom vetre a spadla len pár metrov od nás, keď sme s kolegom po tréningu kráčali na obed. Bola to veru divočina.“
Dnes, už ako čerstvý sedemdesiatnik, môžete bilancovať. Trénerskému remeslu ste zasvätili takmer dve tretiny života. K čomu by ste ich prirovnali?
„Bol som taký zanietený pre trénerskú prácu, že to utieklo ako voda. Ale mal som šťastie na ľudí v okolí aj v realizačných tímoch. Moji hráči boli väčšinou náchylní na obrovskú motiváciu a kráčali po víťazných cestičkách. Úspechov bolo dosť, pekne sa na ne spomína. Môj trénerský život bol krásny. Robil som, čo nadovšetko milujem. Moje povolanie bolo moje hobby. Napriek tomu som sa neustále vzdelával a študoval. Vedel som, čo urobiť v situácii, keď nám niečo nešlo. Veľa som čítal. Každý rok som sa zúčastňoval na trénerských sympóziách počas majstrovstiev sveta, ktoré som si platil sám. Chcel som vedieť, kam sa uberá svetový hokej. A keď prišli počítate či internet, prispôsobil som sa a začal som ich používať pri práci. Ako jeden z prvých už v deväťdesiatych rokoch v Trenčíne v spolupráci s nebohým doktorom Olšákom. V Rusku som mal zasa za plexisklom veľký monitor, na ktorom si hráči mohli odčítať tepovú frekvenciu a na jej základe vedeli efektívne pracovať na svojom raste. Chlapci týmto metódam verili. Boli aj takí s opačným názorom, ale nechal som ich v tom. Po čase sa aj neveriaci Tomášovia prišli ospravedlniť, že pravda bola na mojej strane.“
Rukami vám prešli desiatky slovenských hokejových talentov. Ktorý z nich bol najvýraznejší?
„Výnimočný bol Žigo Pálffy. Jeho schopnosti a technické zručnosti boli úžasné. Taktiež Marián Hossa, či už v začiatkoch v Trenčíne, keď s nami začal individuálne trénovať ako 13-ročný chlapec, či keď sme sa stretli v Portlande v juniorskej WHL. Bol sklamaný, že Ottawa ho poslala do juniorky, ale vypracoval sa a s Andrejom Podkonickým tvorili partiu, ktorá vyhrala Memorial Cup v úžasnej atmosfére. Ďalej Robo Švehla, ktorého som ho vytiahol z Topoľčian. Bol veľmi usilovný, individuálne trénoval streľbu. Taktiež Peter Bondra, Marián Gáborík, ktorý k nám takisto prišiel z juniorky Dukly do A-mužstva. A, samozrejme, Paľo Demitra. Stal sa svetovým hráčom. Takto by som mohol menovať ďalej. Cením si, že som mal možnosť pracovať s takými velikánmi.“
Slovenský hokej prežíva dlhodobo krušné a turbulentné časy. Veríte v jeho svetlejšiu budúcnosť?
„Verím. Ale zásadnejšie sú asi otázky, prečo je to tak. Je niekoľko faktorov. Medzi nimi zmena spoločenských pomerov, odstrihnutie toku financií do športu a hokeja zvlášť. Do hokeja sa dostali chlapci, ktorých finančne podporovali najmä rodičia. Mnohí však nemali taký talent, aby z nich vyrástli svetoví hokejisti. Na druhej strane tí, ktorí talent mali, sa do hokeja nedostali. A bez talentu je ťažké skvalitňovať tréningový proces, ktorého úroveň z hľadiska intenzity a náročnosti v mládeži opadla. V posledných desiatich rokoch sledujeme úpadok v počte našich draftovaných hráčov. Dlho sme nehrali štvrťfinále na majstrovstvách sveta, dvadsiatka prerazila iba ojedinele, osemnástka vypadla. Dnešní mladí chlapci majú, bohužiaľ, iné záujmy. Po tréningu prídu do šatne, ešte sú vo výstroji, no už pracujú na iPhone. Zaujíma ich, kto je na nete, či je kamarátka tam, kde mala byť a tak ďalej. Motivačná štruktúra je jednoducho iná a aj na tomto je potrebné pracovať. Zmena je v rukách trénerov a funkcionárov. Verím, že k nej dôjde.“
Slovenský zväz ľadového hokeja sa touto cestou pripája ku gratulantom a legendárnemu trénerovi Júliusovi Šuplerovi ešte raz srdečne praje len to najlepšie k okrúhlym sedemdesiatinám, predovšetkým veľa zdravia, ktoré je v dnešných pandemických časoch mimoriadne dôležité. Živio!
Narodený: 27. októbra 1950 v Poprade
Hráčska kariéra: Lokomotíva Vagónka, neskôr Lokomotíva Vagónka Stavbár Poprad, HC Slovan Bratislava, VSŽ Košice, Partizán Liptovský Mikuláš, TJ PS Poprad.
Trénerská kariéra:
1979 – 1985 asistent trénera v TJ PS Poprad
1985 – 1987 hlavný tréner TJ PS Poprad
1988 – 1989 hlavný tréner Partizána Liptovský Mikuláš
1989 – 1992 hlavný tréner Dukly Trenčín vo federálnej lige
1992 – 1993 hlavný tréner HC Košice vo federálnej lige
1996 – 1998 asistent tréner Portlandu Winter Hawks v kanadskej juniorskej WHL
1998 – 1999 hlavný tréner Sparty Praha
1999 – 2002 hlavný tréner Dukly Trenčín
2002 – 2003 hlavný tréner Slovana Bratislava
2003 – 2004 hlvný tréner Lokomotivu Jaroslavľ v ruskej Superlige
2004 hlavný tréner Dinama Minsk v bieloruskej lige
2004 – 2006 hlavný tréner HK Riga 2000 v lotyšskej i bieloruskej lige
2008 – 2011 hlavný tréner Dinama Riga v KHL
2011 – 2012 hlavný tréner CSKA Moskva v KHL
2012 – 2013 hlavný tréner Donbassu Doneck v KHL
2013 – 2014 hlavný tréner HKM Zvolen
2015 – 2016 hlavný tréner dorastencov Popradu
2018 – 2019 hlavný tréner Donbassu Doneck v ukrajinskej lige
2019 – 2020 konzultant Liepaje v lotyšskej lige
1990 – 1992 hlavný tréner československej reprezentácie do 20 rokov
1993 – 1996 hlavný tréner slovenskej hokejovej reprezentácie (MS „C“ 1994, MS „B“ 1995, MS „A“ 1996, ZOH 1994 v Lillehammeri)
2001 – 2002 hlavný tréner slovenskej juniorskej reprezentácie
2006 – 2008 hlavný tréner slovenskej reprezentácie (MS 2007 a MS 2008)
2016 – 2017 konzultant slovenskej hokejovej reprezentácie pri hlavnom trénerovi Zdenovi Cígerovi
