KOŠICE (SZĽH) – Jeden z najuniverzálnejších hokejistov svojich čias. S kompletným korčuliarskym vybavením i schopnosťami, v obrane či v útoku, v práci s hokejkou i v zakončení. Legendárny sovietsky trénerský mág Viktor Tichonov, kouč „nezdolateľnej“ zbornej a moskovského CSKA práve v časoch žiarivého hokejového rozkvetu Igora Libu, raz zahlásil, že ak by si z bývalých československých reprezentantov mal vybrať do tímu jediného, vzal by Libu. Od stredy 4. novembra čerstvého šesťdesiatnika, ktorého osemdesiate roky minulého storočia vyniesli na piedestál hokejovej slávy.
Igor Liba bol samouk. Už v čase ranného detstva vynikal na prešovských uliciach športovou súťaživosťou. Bol agilný, na športovisku rozvážny. Ako 10-ročný, v roku 1970, zavítal na nábor mladých hokejových talentov v Prešove, kde si začal cibriť nesporný hokejový talent. Prešiel prirodzeným kategorizovaným vývojom i československými mládežníckymi reprezentáciami. Zocelený všetkým, čo bolo hokejovému tínedžerovi vo vtedajšom spoločnom štáte dostupné, zavítal krátko pred devätnástimi narodeninami do košického mužstva vo vrcholnej česko-slovenskej hokejovej súťaži, ľudovo povedané federálnej lige.
Igor Liba už vtedy vykazoval znaky hokejovej univerzálnosti. Ako sa k nej dopracoval? „Aj vďaka ulici, na ktorej nestáli žiadni špecializovaní tréneri a neučili ma, ako čo robiť. Všetky ťahy som si cibril v lete na ulici, v zime na zamrznutých potokoch. V kluboch sme dostávali viac tvorivej voľnosti v porovnaní s dnešnou dobou. Keď má človek voľnosť, dovolí si niečo kreatívne, pretože sa nebojí, že mu niekto bude nadávať, ak to nevyjde. Dnes sú deti odmalička vystresované. Ak niečo pokazia, sú pod tlakom, lebo podvedome tušia, že niekto ich môže skritizovať. My sme mali hokejovú slobodu, nikto našej tvorivosti nebránil. Vyrastali sme v detskom kolektíve plnom detských hier. Rodičov sme potrebovali len vtedy, keď sme boli hladní. Mami, daj mi chleba - a zasa von. Bohužiaľ, dnes je iná doba a aj táto, rovnako ako každá iná, má svoje pre aj proti,“ vraví Igor Liba pre hockeyslovakia.sk na margo mužských začiatkov, ktoré vyvrcholili v sezóne 1981/82 fenomenálnym výkonom.
Hoci skončili košické VSŽ v konečnej tabuľke federálnej ligy na ôsmej priečke, 21-ročný Liba sa s 35 gólmi stal najlepším strelcom ročníka. Nasledovali majstrovstvá sveta vo Fínsku, na ktoré jediný raz v kariére zavítal aj Wayne Gretzky po 212-bodovej sezóne v Edmontone. Titulu svetového šampióna sa nedočkal. Uspokojiť sa musel s bronzovou medailou, keďže striebro brali československí reprezentanti. „V jednom tíme som bol vtedy s Pouzarom či Novým. To boli hráči, na ktorých som sa len pár rokov dozadu hral na ulici,“ spomínal Liba. „Pamätám si, že prvý zápas na šampionáte sme hrali s Nemcami a prehrali sme. Doteraz neviem, ako som odohral prvú tretinu. Mohol som mať už nejaké zápasy v reprezentácii z prípravných turnajov za sebou, ale darmo. Majstrovstvá sveta sú majstrovstvá sveta, bola to veľká udalosť,“ pokračoval v rozprávaní vtedy šikovný slovenský mladíček s rešpektom v očiach.
Práve počas fínskeho šampionátu 1982 sa odohrala udalosť, ktorá zmenila kariérny život Igora Libu. Do krajiny tisícich jazier vycestoval s národným tímom aj ďalší Slovák Peter Ihnačák napriek tomu, že štátne úrady žiadali vtedajšieho trénera Luděka Bukača, aby ho z nominácie vyškrtol. Predkovia Ihnačáka totiž v medzivojnových rokoch 20. storočia vycestovali do Spojených štátov, kam neskôr po prevzatí moci komunistami utiekli i jeho rodinní príslušníci – brat, obe sestry a teta. Kádrový profil mal Peter, v tom čase elitný útočník pražskej Sparty, natoľko dokrčený, že bol pravidelne pod drobnohľadom ŠtB. Lenže tréner Bukač si dupol a „Iha“, ako znela prezývka niekdajšieho centra, na šampionát vzal.. Z New Yorku mu prišiel pomôcť utiecť brat Ján, emigrujúci v roku 1968.
Peter Ihnačák oznámil spoluhráčom vo Fínsku, že si odbehne len niečo kúpiť do neďalekých potravín. K mužstvu sa už nevrátil. Nasledujúcu noc zanechal telefonický odkaz, že sa plaví do Toronta, ktorého ho krátko nato draftovalo. Potrebné veci - nový pas a tisíc dolárov v hotovosti na útek - mal celý čas podšité vo svojich hokejových nohaviciach.
Pre mnohých mohol byť Ihnačákov útek vzorom. Ďalší hokejista po bratoch Šťastných dokázal zdrhnúť komunistickým neprajníkom. Igorovi Libovi však, s dávkou nadhľadu povedané, otvoril cestu za spokojnejším a úspešnejším hokejovým životopisom. Tréner Bukač totiž po Ihnačákovej emigrácii spojil mladého košického útočníka do formácie s Vincentom Lukáčom a Dáriusom Rusnákom. Šou notoricky známeho tria sa mohla začať...
„Nepotrebovali sme trénovať špeciálne systémy ani taktiku. Stačilo nám pozrieť sa na seba a každý vedel, čo má robiť. Či ja ako ľavé krídlo, Daro ako center, či Vinco ako zakončovateľ. Spájala nás silná chémia. Pán Bukač ju perfektne vystihol. Klobúk dole, že taký útok utvoril. Chémia na ľade medzi nami bola enormná. Nemuseli sme spolu ani trénovať. Prišli sme na zápas a každý vedel, čo má hrať,“ hovorí Igor Liba.
Našli sa aj takí, ktorí rýdzo slovenský útok LRL prirovnávali k slávnemu sovietskemu triu KLM – Vladimír Krutov, Igor Larionov, Sergej Makarov. Nečudo. Funkčnosť slovenskej trojice nebola porušená niekoľko nasledujúcich rokov. Československo doviedla k strieborným medailám na ZOH v Sarajeve 1984 a napokon aj k zlatému vrcholu na domácich MS 1985. V oboch prípadoch čelila vo finálovej skupine Sovietskemu zväzu. Kým v Sarajeve mu podľahla 0:2, v Prahe si víťazstvom 2:1 otvorila cestu k zlatým medailám. „V Sarajeve mal náš útok s Darom a Vincom najlepšiu formu, boli sme nezastaviteľní. Rusi vo finále boli z nás hotoví. Tlačili sme ich, nevedeli, čo robiť. Ale dali náhodný prvý gól. Koževnikov nastrelil puk od červenej čiary, pretože chcel ísť striedať. Do nohy trafil nášho Arnolda Kadleca a padol gól. Sovieti sa uvoľnili a už to išlo. Dali poisťujúci gól a vyhrali 2:0. Našťastie sme si to vynahradili o rok neskôr na majstrovstvách sveta. To bolo veľké zadosťučinenie. Záver základnej skupiny sme pritom nemali ideálny,“ poukázal Igor Liba na prehry 1:3 so Spojenými štátmi, 1:5 so Sovietmi či remízu 4:4 s Kanaďanmi a pokračoval: „Tuším aj všetky prípravné zápasy pred majstrovstvami sveta sme prehrali. Ale finálová skupina bola výborná. Sovietov sme zdolali 2:1. Konečne na veľkom podujatí. Namále mali už v Sarajeve. Po ňom sme išli na Švédsky pohár, kde sme im naložili 7:2. Na šampionáte sa nám to podarilo znova. A vyhrať vtedy nad Sovietmi, to každý človek v Československu vedel, že je obrovská vec.“
Dodnes je Igor Liba veľký parťák s legendárnymi spoluhráčmi. Dárius Rusnák oslávil šesťdesiatku koncom minulého roka, Vincent Lukáč ešte v roku 2014. „Vždy sa rád s chlapcami stretnem, pospomíname, podebatujeme, hoci je to vyše tridsať rokov. V poslednom období sa nám, bohužiaľ, nedarí urobiť väčšiu spoločnú akciu. Už tri-štyri roky sme sa ako starí páni nestretli na ľade a nezahrali si proti Čechom či Rusom. Ale spomienky sú večné a nádherné,“ dodá Liba s nostalgiou v hlase.
Apropo – ešte k téme emigrácie. Okrem bratov Šťastných či Petra Ihnačáka a neskôr i jeho brata Miroslava zvolilo útek za lepším životom do zámoria aj viacero ďalších renomovaných československých hokejových mien vrátane Václava Nedomanského či Františka Musila. Igor Liba priznáva, že hoci mal mnoho príležitostí, z racionálnych dôvodov nikdy neemigroval:
„Na každom jednom sústredení v zahraničí, na každých majstrovstvách sveta chodili za mnou zámorskí skauti. Lanárili ma. Hocikedy som mohol zdrhnúť. To však človek musí mať v povahe. Ja som bol doma spokojný. Osemdesiate roky boli perfektné, pretkané úspechmi. Aj preto ma emigrácia nelákala. Ďalším dôvodom bol fakt, že informácie z NHL k nám vtedy nepresakovali. Bolo ich málo. Takmer žiadne. Vedeli sme, že NHL existuje, ale to bolo všetko. Zato dnešné deti? Majú desať a už počúvajú, aké budú hviezdy NHL. To sa nám stať nemohlo.“
V časoch rozprávkovej reprezentačnej slávy žiaril košický hokejový univerzál aj na klubovej úrovni. V rokoch 1982 až 1984 absolvoval základnú vojenskú službu. Nie však v kasárňach neďaleko zimného štadióna na Sihoti, keďže trenčianska Dukla nemala z hokejového hľadiska v tom čase zďaleka takú hokejovú povesť ako jihlavská. „Mesiac-dva som bol v prijímači v Liberci, potom sme sa presunuli do Jihlavy, kde sme mali rodinný dom. Asi pol kilometra od kasární. Tam sme sa hrali na vojakov. Mali sme svojho kuchára, strážili sme sa akurát tak navzájom,“ žoviálne podotkne Igor Liba a zamieri k hokejovým spomienkam na Jihlavu: „Venovali sme sa len hokeju. Od rána do večera sme trénovali a nosili uniformy. V Dukle to boli perfektné dva roky. Aj tu sa zišiel dobrý útok - ja, pravé krídlo Ondřej Weismann a center Rosťo Vlach z vtedajšieho Gottwaldova. Mali sme reprezentačnú formu,“ pripomína čerstvý šesťdesiatnik. Bohužiaľ pre Vlacha s Weismannom, v tom čase už patrilo ich ľavé krídlo v národnom mužstve do iného zoskupenia.
Nevšednú hokejovú silu a kvalitu podčiarkla jihlavská Dukla počas Libovej armádnej služby ziskom dvoch federálnych titulov v rokoch 1983 a 1984. Po návrate do Košíc Slovák vhodne zapadol do ďalšieho trojzáprahu. Tréner Bedřich Brunclík mu našiel pľac na ľavom krídle útoku s Miroslavom Ihnačákom a Janom Vodilom. Vznikla mašina na body. Sezóna 1984/85 to podčiarkla - Ihnačák 66-bodový, Vodila 63-bodový, Liba 54-bodový. Valec podobný bratom Šťastným spred niekoľkých rokov v Slovane... V nasledujúcom ročníku Miroslav Ihnačák, doma perzekvovaný pre skorší útek brata Petra, emigroval za ním do Toronta. Útok skazy sa rozpadol. Ihnačákove miesto neskôr zastali Viliam Belas a Vladimír Svitek.
V 85-tom ešte rozbehnuté VSŽ nestačili na jihlavského federálneho hokejového kráľa. O rok neskôr ho už pokorili vo finálovej sérii 3:2 na zápasy rozhodujúcim triumfom doma 4:3 po nájazdoch. O dva roky neskôr, v 88-tom, nepustila Jihlavu do finále Sparta Praha, ktorá v úvodnom finálovom dvojzápase na košickom ľade zaknihovala cenný triumf 2:0. Za stavu 1:1 v sérii sa tešila ukončiť sezónu doma v Holešoviciach. Zlatá nebola od roku 1954, po federálnom titule prahla ako hladný lev po nevinnej koristi. Pravdivosť podobenstva zosilňoval výrok pražského brankára Jaromíra Šindela, ktorý v Košiciach Libovcom odkázal, že do Prahy ani nemusia chodiť...
Lenže oni nebojácne šli a vrátili sa ako federálni majstri. Prvý duel vyhrali 6:3, druhý za stavu 5:5 dospel do predĺženia. V ňom po Libovej periférnej prihrávke utíšil holešovickú halu Jan Vodila. „Išli sme tam vyhrať aspoň jeden zápas, vrátiť sa domov a až tam to ukončiť. Lenže v Prahe nám vyšli oba zápasy. Na oboch bol plný štadión, 15-tisíc ľudí, perfektná atmosféra. Sparta bola vládny klub. Po dlhom čase mala na dosah titul a bola si istá, že ho získa. Bola na všetko dokonale pripravená, všetko robila pre úspech. Na zápasoch nechýbali ani vysokí štátni predstavitelia vrátane predsedu vlády Štrougala a ďalších. Prišli oslavovať. Ale bohužiaľ. Oslavy patrili nám,“ zaspomínal si autor majstrovskej asistencie.
Meno Liba neobišlo ani draftové zoznamy NHL. V roku 1983, keď po Slovákovi siahlo v 5. kole z 91. miesta Calgary, nejestvoval okrem emigrácie prakticky iný spôsob, ako sa do zámoria dostať. A keďže elitný ľavý krídelník bol spokojný s renomé i hráčskym postavením v československom hokeji, priveľmi sa o zaoceánsky svet nezaujímal. Dlhý čas dokonca netušil, že ho Calgary vôbec draftovalo. Z NHL sa do socialistického Československa oficiálnou cestou správy nešírili.
V roku 1988 režim napokon uvoľnil Igora Libu do zámoria bez potreby emigrácie. Predovšetkým za zásluhy a dosiahnuté úspechy. V rovnakom roku a z rovnakého dôvodu mohla odcestovať aj opora bratislavského Slovana Dušan Pašek starší. Spolu odleteli do Minnesoty, kam medzičasom Calgary vymenilo práva na Libu. Kým Pašek si za legendárne North Stars aj zahral, Liba nie. „Ešte v kempe mi povedali, aby som sa šiel rozohrať na farmu. Ja? Na farmu? Mal som 29 rokov, zažil som v hokeji všetko možné a mal som ísť na farmu? To bola úplne iná skúsenosť, nebol som na také niečo zvyknutý. Od sedemdesiateho deviateho, keď som prišiel do Košíc, som začal hrať a vkuse som hral. Od prvého zápasu som nevynechal ani jeden nasledujúci. Pravidelne som hral aj v reprezentácii. A keď ma poslali rozohrať sa na farmu, bol som šokovaný. Tak som im povedal, že máte smolu, tam ja nepôjdem,“ loví jubilant z pamäte spomienku na sériu dialógov spred 32 rokov. Igor Liba bol vždy priamočiary. Veci vravel na rovinu tak, ako mu ležali na srdci. Nech stál oproti nemu ktokoľvek...
Profiligovú premiéru napokon absolvoval v drese New Yorku Rangers, odkiaľ si ho vyhliadol vtedajší generálny manažér „jazdcov“ Phil Esposito. Ledva sa na Manhattane stihol zabývať, už mu letelo lietadlo do Kalifornie. „Jeden zápas odohráte perfektne, ďalší deň sedíte. Aj to sa mi stalo. Po jednom dueli v New Yorku za mnou prišli a len mi oznámili, že zajtra hrám za Los Angeles. Koniec. Nikto sa so mnou viac nebavil, nič som mnou neriešil. Toto boli pre mňa nové veci. Ale bral som ich, ak mali zaručiť, že budem hrať. Pretože do zámoria som prišiel hrať hokej a nie sedieť,“ zakončuje kolobeh myšlienok Igor Liba s iskrou v hlase.
Los Angeles Kings na konci osemdesiatych rokov? To bol nezastaviteľný Gretzky s ďalšími zberateľmi bodov po jeho boku Nichollsom či Robitailleom. Igor Liba sa vedľa legendárneho Wayna dlho neohrial. Avšak na tripoch s ním býval spoločne v izbe. „Každý vie, že som pivár. Pivo muselo byť v kabíne po zápase ako prvé. Ale Gretzky vôbec. On to nejako nemusel. Až raz... Podarilo sa mi ho vytiahnuť na pivo v čase, keď bolo finále Superbowlu. Vtedy celá Amerika sedí buď doma, alebo v krčmách a sleduje zápas. Spolu sme išli do podniku a sledovali. Dal si aj on trošku piva. Ale s ním bolo ťažko. Na každom kroku ho prenasledovali. Aj v kabíne. Všetci šli do autobusu spredu, on zozadu, aby sa fanúšikovia nebláznili. Aj sa stalo, že som ho zatajoval v izbe. Mal príliš organizovaný život. Ráno vstal, dostal papier, čo ho čaká a čo má robiť. Na jednej strane fajn život, na druhej príliš hektický. Vždy musel byť v permanencii, každý ho chcel fotiť, natáčať s ním reklamy. Náročné,“ hovoril Igor Liba. S kamarátom Waynom sa od odchodu zo zámoria nikdy viac osobne nestretol. Vždy však žoviálne tvrdil, že nie on hrával v jednom mužstve s Gretzkým, ale to Gretzky mal tú česť hrávať s Libom...
V zámorí sa v tých rokoch nehral kreatívny hokej. Bol založený predovšetkým na silnej fyzickej výdrži, tvrdosti a osobných súbojoch. „Prejdi červenú čiaru, nastreľ puk do pásma a korčuľuj za ním. A spolu s tebou všetci ako supi,“ tvrdí „Limby“. Keďže vtedajší svet sužovala studená vojna, západ bol pre krajiny východného bloku len akousi nesúrodou kapitalistickou opachou, nehodnou poznania pre prostý socialistický ľud. Aj preto v tímoch NHL hralo len veľmi málo korčuliarov zo starého kontinentu. A lige azda chýbal aj kúsok vyspelého európskeho hokejového umu. Po páde opony sa situácia zmenila.
To už však bol Igor Liba nazad v Európe. Z NHL ho vytrhlo príliš silné nemecké vábenie, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nie príliš výhodné. Liba dlho ľutoval, že vo vyspelej hokejovej zemi nepobudol dlhšie. „Asi to tak malo byť. Chcel som hrať hokej. Niekto si bude myslieť, že som mal zostať a zarábať peniaze. Ony vtedy síce boli, ale zďaleka sme nedostávali také odmeny ako teraz. Podpísal som zmluvu na 105-tisíc dolárov, Pragosport – agentúra, ktorá sprostredkovala angažmán v zámorí - mi vzala polovicu. NHL som hral za 50-tisíc ročne. V dnešnej dobe si niekto za tú sumu ani prilbu nedá na hlavu. Nebolo to bohviečo, človeku to ale stačilo na vyžitie. Vtedy to však nebolo o peniazoch, čo sa s dnešnou dobou nedá ani porovnať. Mesačná mzda mi vychádzala na 4100 dolárov a aký som bol hokejista?! Dnes je to bežný plat Američana. Ale neľutujem. Osemdesiate roky boli zlaté, pre mňa fantastické. Aj s tou skúsenosťou v NHL,“ zakončil Igor Liba.
S československou reprezentáciou sa niekdajší výnimočný hokejista rozlúčil bronzovou medailou zo ZOH 1992 v Albertville. Len on, Vladimír Dzurilla a Jozef Golonka spomedzi všetkých slovenských hokejistov získali viac ako jednu olympijskú medailu. Za spoločnú reprezentáciu odohral 212 zápasov – najviac z rodákov spod Tatier. „Vždy sa ma zmocní hrdosť, keď to číslo začujem. A to si vezmite, že na majstrovstvách sveta v tých rokoch hralo iba osem mužstiev. Teraz šestnásť, čiže duelov je zákonite viac. Napriek tomu som odohral veľa zápasov, na čo som nesmierne hrdý,“ vďačne konštatoval.
Z hráčskej kariéry Igora Libu vyčnieva ešte jeden výrazný míľnik, a síce titul slovenského šampióna vo veku 38 rokov s Košicami. Sezónu 1998/99 v podaní východniarov vtedy výrazne komplikovali finančné ťažkosti. Hráči hrali napriek chýbajúcim výplatám, no trpezlivosť dochádzala. „Čakali sme pridlho na tie mizerné platy, ktoré sme mali. Napriek tomu furt meškali. Každý mesiac nás odkladali o ďalší a ďalší. Klub jednoducho nemal peniaze,“ vraví Igor Liba.
Aj preto Košičania počas Vianoc zorganizovali finálový turnaj Kontinentálneho pohára, na ktorý do metropoly východu pricestovali nemecký Düsseldorf, ruský Avangard Omsk a švajčiarsky HC Ambri-Piotta aj s asistentom trénera Rostislavom Čadom, ktorý s Košicami neskôr v rokoch 2010 a 2011 skompletizoval zlatý hetrik. Výťažok zo zisku za finálový turnaj putoval v roku 1999 na výplaty budúcich košických majstrov.
Áno, cez Liptovský Mikuláš a Skalicu postúpili „oceliari“ až do finále, kde ich čakal veľký favorit a suverén ročníka Slovan Bratislava. Košičanom medzičasom opäť chýbali výplaty. „Ja, Jerguš Bača a Miro Ihnačák sme sa postavili v kabíne a povedali, že ak by sme čelili vo finále inému mužstvu a nie Slovanu, tak sa na to vykašleme a nehráme. Ale Slovan bol Slovan a Slovanu to predsa nenecháme. Boli sme generácia, ktorá sa zhodovala, že Slovanu určite nikdy nič nedarujeme. Jediný z mužstva na to finále vtedy nenastúpil azda len Rybovič,“ hovorí Igor Liba. Štrnásteho apríla 1999, po rozhodujúcom víťazstve 3:0, zodvihol nad hlavu majstrovský titul s kapitánskym céčkom na drese...
Po kariére v roku 2003 sa Liba vydal na dráhu práce s mládežou. „Rok som bol bez práce. Tuším Vlado Šandrik ma následne zavolal pracovať s deťmi. Boli ešte maličké, mal som ich učiť korčuľovať. Zaujalo ma to. Následne sme postavili zimný štadión v Čani, pretože za našej éry platilo, že najväčšie talenty vyrastali na dedinách. Chcel som, aby to bolo príznačné. Začali sme budovať akadémiu, ktorá má dnes osem rokov. Vytvorili sme klub, ktorý hrá súťaže SZĽH. Akurát v dnešnej dobe to s jej fungovaním nie je vôbec ľahké,“ povzdychne si Igor Liba.
Dnes čerstvý šesťdesiatnik priznáva, že zlaté osemdesiate roky mu chýbajú. Hráčovi Libovi by z dnešnej trénerskej pozície vyčítal azda len to, že niekedy príliš špekuloval. „Mohol dať gól aj do prázdnej bránky, no stále hľadal prihrávkou niekoho iného,“ vraví.
Avšak o tom, aký bol Igor Liba vlastne hokejista, najlepšie vypovedá výrok legendárneho Viktora Tichonova – a to sme opäť na začiatku nášho príbehu. Ak by mal za zbornú či CSKA hrať iba jeden z československých reprezentantov podľa Tichonova, bol by to on. Jeho hokejová univerzálnosť a genialita imponovala aj slávnemu ruskému mágovi: „A to je pre mňa dodnes ohromná česť...“
Slovenský zväz ľadového hokeja touto cestou praje Igorovi Libovi k dnešným šesťdesiatym narodeninám najmä veľa zdravia i ďalších úspechov pri neľahkej a obetavej práci s hokejovou mládežou. Zároveň mu ďakuje za šírenie dobrého mena slovenského hokeja počas svojej bohatej a úspešnej hráčskej kariéry. Živió!
Narodený: 4. novembra 1960 v Prešove.
Draftovaný: v 5. kole z 91. miesta Calgary Flames v drafte 1983
Kluby: VSŽ Košice (1979 – 1982), ASD Dukla Jihlava (1982 – 1984), VSŽ Košice (1984 – 1988), New York Rangers a Los Angeles Kings (NHL - 1988/99), VSŽ Košice (1989 – 1991), EHC Biel-Bienne (Švaj. - 1991), Fiemme Cavalese (Tal. - 1991/92), Tuto Hockey (Fín. - 1992/93), EV Zeltweg (Rak. 2 a Rak. 1 1993 – 1996), Spišská Nová Ves (1996/97), HC Košice (1997 – 1999), EV Zeltweg (Rak. 2 – 1999/00), Prešov (SR 2 – 2000/01), Spišská Nová Ves (2002/03), Prešov (SR 2 – 2002/03).
