BRATISLAVA (SZĽH) – Strastiplnou etapou kariéry si prešiel Šimon Bečár po premiérovej účasti na majstrovstvách sveta juniorov v Edmontone. Po napichnutí sa na hokejku protihráča v súboji základnej skupiny s Nemeckom ho začala limitovať nepríjemná bolesť spôsobená vnútorným krvácaním do dvanástnika, jednej z častí tenkého čreva. Po rizikovom lete domov a náročnom rekonvalescenčnom procese sa Šimon Bečár napokon vrátil do zápasového rytmu v projekte reprezentačnej osemnástky. Tento týždeň ho opäť čaká stretnutie so spoluhráčmi z edmontonského šampionátu na zraze dvadsiatky v Piešťanoch.
Mal to byť zážitok, na ktorý 17-ročný trenčiansky rodák nezabudne. Nielen v súvislosti so športovým zážitkom a skúsenosťami, ktoré vďaka dôvere trénerského štábu Róberta Petrovického nabral v náročných zápasoch základnej skupiny. Ale aj pre nepríjemné zranenie, spôsobené v treťom dueli hlavnej fázy s Nemeckom (3:4 pp). „S protihráčom sme sa napichli na hokejky. Mal som vnútorné krvácanie do steny dvanástníka,“ rozhovoril sa Šimon Bečár pre hockeyslovakia.sk.
Netypické zranenie, ktoré mierne zaskočilo aj kanadských lekárov. Šimona Bečára ešte pred štvrťfinálovým súbojom Slovenska proti USA hospitalizovali v edmontonskej nemocnici. „V ten deň bola so mnou v nemocnici pani, ktorá sa o mňa starala. Pustila mi živý prenos z nášho zápasu. V obrovských bolestiach som nakúkal do telefónu. Nedokázal som zápas sledovať plynulo. Ale všetko som si uvedomoval. Bol som v role fanúšika. Veľká škoda, že sa chlapcom nepodarilo vyrovnať na 3:3. Fandil som im, po zápase som bol aj smutný. Ale časom som už musel riešiť na iné záležitosti,“ pokračuje Šimon Bečár poukázaním na prehru 2:5 s neskoršími juniorskými šampiónmi z USA.
Nasledovalo mimoriadne náročné rozhodnutie. Umožniť alebo neumožniť slovenskému mladíkovi let domov spolu s tímom? Najskôr to nevyzeralo ružovo. Následne Bečár s výpravou predsa len odletel do Viedne, kde ho už čakalo RZP, ktorá ho previezla do jednej z bratislavských nemocníc. „S doktorom sme volali na Slovensku a pýtali sa, či je dobré letieť alebo nie. Konzultovali sme to s viacerými lekármi. Let bol napokon náročný. Na letisko som prišiel na vozíku, keďže som mal zavedenú hadičku cez nos až do žalúdka, kam nič neprechádzalo. V lietadle som dostával infúzie, aby som mal v tele živiny. Bolo to náročné. Našťastie som mal k dispozícii tri sedačky, takže mohol som ležať. Avšak nič príjemné. Našťastie tímový lekár s pánom manažérom Pšenkom dávali na mňa pozor,“ dodáva Šimon Bečár.
Vnútorné krvácanie do jednej z častí tenkého čreva ho absolútne vyšťavilo. Bečár nebol schopný prijímať potravu, aj preto stratil výraznú časť svojej hmotnosti: „Za týždeň a pol som schudol jedenásť kíl. Naberať som začal až po troch týždňoch v nemocnici. Keď som začal jesť, rapídne to išlo hore. Neskôr sa nárast hmotnosti spomalil. Ale už som sa dostal na úroveň spred zranenia. Pravdou však je, že keď ma pustili z nemocnice, ledva som chodil. Mal som zísť tri schody, no podlamovali sa mi nohy. Cítil som sa veľmi slabý. Ale všetko som dohnal a začiatkom marca som sa dostal do zápasového rytmu.“
Po návrate stihol odohrať Šimon Bečár tri zápasy za projekt osemnástky v Slovenskej hokejovej lige. Hoci o jeho služby mali záujem aj mužské kluby, profesionálnu zmluvu neodpísal. Ani nechcel. Sníva, že sa raz dostane na prestížnu zámorskú univerzitu, kde si popri hokeji bude môcť cibriť aj svoje vedomosti. „Tento sen stále trvá. Dúfam, že mi univerzita vyjde. Budúci rok by som mal ísť hrať za strednú školu do Severnej Ameriky. Keď tam budem, vyskúšal by som nejaké try-outy do USHL. Škola mi celkom ide a bolo by hlúpe zahodiť ju hlavu. Hokej je nevyspytateľný šport. Môže sa mi v budúcnosti prihodiť hocijaké zranenie – veď sami ste videli, čo sa stalo v Edmontone. Náhodou budem musieť ukončiť kariéru a čo potom? Takto by som mal za sebou štúdium na výbornej škole, ktoré by mi po kariére otváralo nové možnosti,“ dodáva Šimon Bečár.
