BRATISLAVA (SZĽH) - Rastík, dnes ich musíš vychytať. Nedať trénerovi žiadnu šancu vystriedať ťa. Vieš, čo povedal tatino? S deravou lapačkou ťa do repre nikdy nevyberú... Rastík, našťastie, deravú lapačku nemal. Stal sa majstrom sveta i Slovenska, vyskúšal si NHL, prestížnu švédsku ligu či KHL. Bol úspešný aj vďaka správnemu dávkovaniu rodičovskej podpory a zásadám, ktoré vyznával počas kariéry.
Rastislav Staňa sa stal jednou z tvárí kampane Nechajte nás hrať sa. Jej súčasťou sú okrem príručky s rovnomenným názvom aj dva krátke reklamné spoty. Oba poukazujú na časté chyby rodičov v procese športovej výchovy svojich detí. V jednom si zahral Rastislav Staňa, v druhom jeho spoluhráč zo zlatej partie Michal Handzuš. „Situácia s rodičmi nielen malých hokejistov je v dnešnej dobe problematickejšia. A keďže si myslím, že by mali byť vzdelávaní rovnako ako tréneri či hráči, bez váhania som sa stal súčasťou tejto kampane. Natáčanie klipu som si užil, keďže som hral s atraktívnou mamičkou,“ zavtipkoval Rastislav Staňa. Nuž, posúďte sami...
Ale späť k téme. Pri natáčaní spotu sa niekdajší brankár vrátil myšlienkami k hokejovým začiatkom, v ktorých sa mohol spoľahnúť podporu otca, kedysi športovca, obľúbenca zelených trávnikov. „Uvedomil som si, že dnešní rodičia majú na deti prehnané nároky. V útlom veku ich kŕmia frázami, že urobia všetko, aby sa dostali do zámoria, reprezentácie či popredných hokejových líg. Lepšie by bolo, ak by dieťa nechali, nech si užije detstvo a pobyt v kolektíve. Dieťa sa musí chcieť stať profesionálnym športovcom. Rodič by ho mal podporovať, pomôcť mu finančne, usmerňovať ho, ale nie sa zaňho rozhodovať,“ konštatuje Rastislav Staňa.
Košický rodák si v hokejovom detstve s rodičmi rozumel. Mamina mu veľmi fandila, ale do športovej stránky nezasahovala. Starala sa o chod domácnosti a všeobecnú výchovu. Otec, keďže športoval, zvykol usmerňovať syna vo všetkých etapách jeho kariéry. „Dávkovanie rád zvládol veľmi dobre. V útlom detstve bol benevolentnejší, počas puberty už prísnejší, najmä v otázkach životosprávy. Nechcel, aby som nabehol na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, bol aj môj druhý tréner. To má v sebe asi každý otec, ktorý chce mať zo syna hokejistu. Nikdy však neponižoval rolu mojich reálnych trénerov. Snažil sa mi skôr psychologicky pomôcť, keďže som si vybral špecifický post brankára,“ spomína si Rastislav Staňa.
V ére jeho hokejovej mladosti nebolo v móde „kecať“ trénerom do práce. Rýchlym vývojom slobodnej doby, predovšetkým po páde komunistického režimu v roku 1989, sa takýto prvok objavoval v hokejovom svete čoraz častejšie. Napokon sa stal z neho trend. Nie všetci tréneri sú dnes prirodzené autority. Mnohí rodičia znižujú ich odbornosť. Aj keď nehrali hokej, majú pocit, že vedia najlepšie, čo ich deti potrebujú. „Akoby voľnosť alebo sloboda, ktorú sme si vydobyli, nebola niektorými rodičmi malých športovcov pochopená správne. Dovoľujú si príliš veľa. Keď dieťa doma počúva nadávky na trénera, ponižovanie či urážanie, ako ho môže rešpektovať na ľade?“ pýta sa Rastislav Staňa. „Za mojich mládežníckych čias neprichádzalo k ponižovaniu trénerov. Samozrejme, ak nastali pochybnosti o kvalitách či odbornosti niektorého z nich, nasledovali stretnutia, rozhovory, aby sme si vysvetlili všetky nezrovnalosti. V konečnom dôsledku bol však tréner pre mňa vždy v prvom rade autorita, osobnosť, ktorú musím rešpektovať.“
Rastislav Staňa vyrastal v generácii, ktorú, ako sa hovorovo zvykne tradovať, vychovala ulica. Žiadne počítače, mobily či iné moderné technológie. Mnohí rodičia dnešných malých hokejistov považujú tvrdenia o výchove ulice za nezmyselné klišé. Lenže päť až desaťročné ratolesti nepotrebujú ultramoderné výdobytky, aby sa bavili. Potrebujú to, čo ulica ponúkala a ponúka dodnes. Naháňanie sa, zábavu, emócie, súťaživosť. „Ako deti ulice sme milovali veľa športov, navyše v našich mládežníckych časoch bola aj telesná výchova na vysokej úrovni. V základnej škole, v druhej alebo tretej triede, som napríklad nezvládol šplhanie po lane. Otec ma vzal na ulicu a na konštrukcii pre prášenie kobercov ma učil šplhať. Okrem hokeja sme hrali basketbal, futbal, vybíjanú, na ulici hokejbal, všetko možné. Vďaka týmto aktivitám sme naberali kondíciu, získavali všestranné schopnosti. Do hokejovej bránky som sa prvýkrát postavil v tretej triede a až od štvrtej, ako desaťročný, som sa začal špecializovať na tento post,“ približuje niekdajší úspešný brankár.
Dnes stoja deti medzi žŕdkami oveľa skôr. „Chápem, že výstroj sa im páči, ale do bránky sa hrnú prváci, druháci a zbytočne skoro. Kým sa chlapec postaví do bránky, musí sa naučiť dobre korčuľovať, rozvinúť telo i schopnosti. To nie sú výmysly, ale podložené zistenia, ktoré prinášajú mnohé hokejové štúdie. A rodičia? Myslia si, že čím skôr začne ich dieťa v bránke, tým lepší brankár z neho vyrastie. Zabúdajú, že sú aj iné športy, ktoré všeobecne pomáhajú k rozvoju svalstva či získaniu periférneho videnia. Snažím sa rodičov priviesť k tomu, aby sa s deťmi nevenovali iba hokeju, ale v lete napríklad bicyklovaniu, behaniu, turistike, v zime zasa lyžovaniu. To isté aplikujem doma so svojimi deťmi. Aj preto, že prílišná špecializácia na jeden šport, či konkrétny post často smeruje k vyhoreniu. Príkladmi sú aj naši bývalí reprezentanti do 20 rokov. Niektorí z nich sa po šampionáte rozhodli ukončiť kariéru, lebo hokeja mali dosť. Niekde sa evidentne stala chyba. To sa mne dosiaľ nestalo. Hokeja stále nemám dosť a keďže mi chýba, venujem sa mu aj po kariére,“ dodáva Rastislav Staňa.
Zo zlatého chlapca sa po konci profesionálnej hráčskej kariéry stal tréner brankárov. Bol pri reprezentácii do 16 rokov, teraz je členom realizačného tímu juniorskej reprezentácie. V Košiciach navyše súkromne organizuje kempy, počas ktorých prichádza do styku s rodičmi malých hokejistov. Aké má s nimi skúsenosti? „Na reprezentačnej úrovni neprebieha komunikácia s rodičmi. Chlapci v tomto veku sú rozumnejší, samostatnejší, preto v prípade potreby komunikujem priamo s nimi. V pozícii trénera brankárov som nepociťoval ani žiadne tlaky z rodičovskej strany v súvislosti s tvorbou nominácií na našom poste. V kempoch je kontakt s rodičmi priamejší. Cítiť, že niektorí sú ambicióznejší ako deti. Ibaže dieťa sa najskôr musí zaľúbiť do hry, musí mať chuť ju hrať. A toto sa prejaví až po určitom čase.“
Neodvratnou súčasťou hokeja sú emócie. Pozitívne i negatívne. Dôležité je, aby deti poznali význam a chuť oboch pocitov. Aby túžili po víťazstvách, ale nebáli sa prehrávať. „Zo zverencov sa snažím vychovať víťazné typy. Tiež som bol súťaživý, chcel som víťaziť. Vďaka rodičom som sa však naučil, že aj prehra je súčasť hokejového života. Bez pridaných negatívnych emócií sme si v prípade prehry s otcom sadli a rozobrali góly, ktoré som inkasoval. Zvykol pritom zahlásiť, že mi za ne nedá najesť,“ zasmial sa Rastislav Staňa a po odľahčenej fráze pripojil: „Vychovávajme z detí víťazné typy, ale naučme ich aj to, že prehra patrí k hokeju a keď príde, treba ju bez zvýšených negatívnych emócií akceptovať a pracovať ďalej.“
Zdroj foto: Facebook/Hokejová brankárska škola Jakub Miko a Rastislav Staňa
