Nechajte nás hrať sa: Autor rodičom - akceptujte chyby detí a dbajte na rovnaké emočné reakcie

BRATISLAVA (SZĽH) – Koľko si dal gólov? Bežná, v podstate nevinná otázka rodiča, ktorý nevidel naživo hokejový zápas svojho dieťaťa po jeho príchode domov.  Je na nej niečo nesprávne? 

Z gramatického hľadiska nie. Z psychologického áno. „Takouto bežnou otázkou rodič signalizuje dieťaťu, že celá podstata hry je o strieľaní gólov, čo nie je pravda. Pozornosť dieťaťa však zostane zameraná na góly. A keď sa mu nedarí ich strieľať, zostane frustrované,“ vysvetľuje Adam Truhlář (na titulnej fotke v strede), zostavovateľ publikácie Nechajte nás hrať sa. Dielo popredného športového psychológa v kooperácii s ďalšími odborníkmi pod záštitou Slovenského zväzu ľadového hokeja je príručkou pre rodičov budúcich športovcov. Poukazuje na základné chyby, ktoré praktizujú v procese športovej výchove detí. Ponúka odborné postrehy, rady, odporúčania. Prečo príručka vznikla? „Pretože pri vytváraní zdravého prostredia pre rozvoj mladých športovcov je nevyhnutná aj práca s rodičmi. Majú zásadný vplyv na sebavedomie dieťaťa, preto je potrebné adresovať im dôležité informácie. Inšpiráciu sme čerpali v reálnom živote. Často vidíme počas zápasov správanie rodičov a spôsob ich komunikácie, ktorý bráni deťom rozvíjať sa. Rodič chce dieťaťu dobre, ale neuvedomuje si presný opak svojho vplyvu,“ pokračuje Adam Truhlář.

Rodičia často vytvárajú na deti priveľký tlak. Nielen konkrétnymi otázkami na počet strelených gólov, ale akýmikoľvek otázkami, prirovnávaním, porovnávaním, hodnotením, mudrovaním. „Rodičia musia deťom nechať väčšiu slobodu. Nech sa nesnažia neustále sa vypytovať, korigovať, poukazovať na chyby. Nech ich jednoducho nechajú hrať sa. Vtedy sa deti naplno dokážu ponoriť do hry. Ich mozog funguje oveľa efektívnejšie, lepšie sa učia, napredujú,“ vraví odborník v oblasti športovej psychológie.

Strachom podmienené nastavenie

Medzi najčastejšie chyby rodičov v procese športovej výchovy patrí zámena úloh. Napríklad u otcov, ktorí sa často zžívajú s funkciou trénera. Majú pocit, že oni sú tí, ktorí majú pravdu, ktorí vedia viac a ktorí dokážu deti lepšie nasmerovať. „Každý v športovom prostredí má svoju úlohu. Tréner trénuje, hráč hrá a rodič zabezpečuje podmienky na šport a podporuje, avšak už len v pozícii diváka. Chyba nastáva, ak rodič začne presahovať svoju úlohu a stavia sa do pozície trénera. Analyzuje, koriguje, kritizuje, čo podmieňuje deti k strachu. Žiadne dieťa nechce sklamať otca a byť kritizované. Ibaže v takomto rozpoložení si už nejde zápas užiť, vychutnať si zážitok z hry, ale koná tak, aby neurobilo chybu a nedostalo od otca vynadané. Toto strachom podmienené nastavenie je obrovskou brzdou z psychickej i motorickej stránky,“ zdôrazňuje Adam Truhlář. Deti sa po takejto skúsenosti razom dostanú z komfortnej zóny do nepohody. Začnú robiť veci tak, aby neboli karhané. „A to nie je dobré. Musia cítiť bezpečné prostredie. Že môžu skúšať, testovať a robiť aj chyby. Ak ich rodičia budú trestať, nikdy nebudú kreatívne a nebudú robiť odvážne rozhodnutia,“ pripája Truhlář.

Otcovia verzus mamy. Kto má aký vplyv na výchovu mladých hokejistov z psychologického hľadiska? „Otcovia sú tí, ktorí chcú mať poriadnych hráčov, tvrdých nebojácnych chlapov. Maminky sú zasa hyperprotektívne. Snažia sa nadmerne chrániť deti. Nedajbože tréner trošku zvýši hlas, už sú vystresované. Ale na tribúnach môžeme vidieť aj prípady vymenených rolí. Nezáleží však na tom, či je mama taká a otec onaký. Obaja si musia uvedomiť, že to nie je ich hra, ale hra ich detí,“ vraví na margo rolí bývalý tenisový hráč i tréner, ktorý pôsobil aj v zahraničí.  

Kedy sa začať špecializovať

Ďalšou často neuvedomovanou chybou je skorá špecializácia, respektíve fixácia dieťaťa na profesionálny hokej. Rodičia sa domnievajú, že čím skôr si dieťa osvojí profesionálny režim, tým ľahšie to bude mať v budúcnosti. Prílišná špecializácia prináša viaceré riziká. „Deti skôr vyhoria, predčasne končia kariéru alebo sú zranené. Veľkou inšpiráciou v tejto súvislosti je prostredie zo 70. až 90. rokov minulého storočia. Šatan, Demitra, Pálffy a generácia zlatých chlapcov hrala hokej, futbal a tenis. Vtedy to umožňoval systém, v ktorom deti rozvíjali zručnosti v neorganizovanej forme hry. Vonku na sídlisku strávili takmer 20 hodín týždenne športovaním a rozvíjaním všestranných zručností,“ vraví odborník.

Prítomnosť ostatných športov v rozvoji dieťaťa je nevyhnutná, čo od príchodu na Slovensko zdôrazňuje aj kanadský kormidelník našej mužskej reprezentácie Craig Ramsay. Mnohí rodičia však nerozumejú potrebe získania zručností v iných športových odvetviach. „Ak by ste rodičovi povedali, že v základnej škole sa bude dieťa učiť iba jeden predmet, asi by namietal. Chýbala by mu komplexnosť, a tak ďalej. V športe mu to až tak nevadí,“ pokračuje Adam Truhlář. Skorá špecializácia rozhodne nemusí zabezpečiť dieťaťu výhodu v budúcnosti. Ba práve naopak. V dlhodobej vízii má skôr negatívne účinky: „Špecializáciu na jeden šport považujem za osožnú až vtedy, keď je na to hráč pripravený. A to v momente, keď sa sám rozhodne, že chce byť profesionál. Za pravdu mi dávajú výskumy olympionikov. V 15. až 18. roku sa stále špecializovali v priemere na 2,2 športu. V dnešnej dobe však pre rodičov nie je jednoduché nastaviť si časovú logistiku tak, aby deti robili viac ako jeden šport. Ale o tom je rodičovská obeť.“

Rovnaká emočná reakcia = základ úspechu

Vzorný rodič by mal podľa zostavovateľa príručky Nechajte nás hrať sa zabezpečiť deťom výbavu na šport, zariadiť si čas na ich odvoz a starať sa o udržiavanie ideálneho zázemia. V procese samotnej športovej výchovy by už mal byť len tichý pozorovateľ. „V momente, keď dieťa vysadí pri štadióne, preberá hlavnú úlohu tréner. Od tejto chvíle už rodič nemá zasahovať do procesu,“ konkretizuje Truhlář. Kľúčové je tiež vyjadrovať dieťaťu správnu emočnú podporu. Neselektovať emócie na šťastné za výhru a negatívne za prehru: „Pretože v prípade prehry začne mať dieťa pocit, že zlyháva. Nielen ako hráč, ale aj ako človek. Deti tento sebaobraz ešte nedokážu správne rozlíšiť. Rovnaká emočná reakcia je preto nesmierne dôležitá.“

Súčasťou publikácie je tiež desatoro základných odporúčaní pre rodičov súvisiacich so športovou výchovou dieťaťa. Prečítať si ich môžete v príručke na tomto odkaze. Ktorý bod z desatora považuje Adam Truhlář za najdôležitejší? „Všetky sú dôležité, ale ak by som mal vypichnúť len niektoré, povedal by som, aby rodičia akceptovali chyby detí, pretože chyba je prirodzený element v učení zručností a aby nezasahovali do hry, čím podporujú väčšiu zábavu a intenzívnejšiu nerušenú koncentráciu detí. Myslím si, že by to veľmi pomohlo trénerom a určite aj deťom.“

Seriál Nechajte nás hrať sa

1. časť: Príručka nielen pre rodičov malých hokejistov