Na obrancu bol primalý a tréneri ho odpisovali. Sedemstovkár Brejčák cíti zadosťučinenie

Na ľade patril od malička medzi najnižších a keď sa jeho výška zastabilizovala na 172 centimetroch, mávol nejeden odborník rukou – z tohto chlapca obranca nebude. To, čo mu však gény ubrali na centimetroch, dokázal Daniel Brejčák nahradiť korčuliarskou zdatnosťou a prehľadom. Nesmierne pracovitý srdciar ukázal, že kvalitný obranca nemusí budiť strach zavalitou postavou a na to, aby bol úspešný, nemusí posielať súperov do bezvedomia. V utorok večer oslávil svoj sedemstý zápas v extralige.

„Vážim si každý úspech. Dve popradské striebra, ale aj bronz v Žiline. Pre mňa je však úspechom už len to, že hrám hokej na profesionálnej úrovni toľko rokov. Počas mojich mládežníckych čias mi totiž viacerí tréneri nepredpovedali dlhú kariéru. Na obrancu som nemal ideálnu postavu a v tom čase boli nižší hráči odpisovaní. To, že tu teraz stojím ako sedemstovkár, je pre mňa zadosťučinením,“ vyznal sa 34-ročný Popradčan hrdým, no zároveň pokorným hlasom. Každý, kto Daniela Brejčáka pozná, určite potvrdí, že v jeho prípade nešlo nikdy o veľkohubého frajera. Ak by ste mali vybrať typického milého chalana, ktorý si užíva rozrastajúcu sa rodinku, tak je to práve on. Práve svojich najbližších vníma ako zlato, ktoré mu doposiaľ nedopriala športová kariéra.

Majstrovský titul som ešte nezískal, no úprimne vravím, že hokej ma baví každým rokom viac. Na tréningy i zápasy chodím s veľkou radosťou a som vďačný za to, že ma rodičia dali ako malého chlapca na hokej. Rovnako tak si cením podporu manželky, spoločne so synmi mi dodávajú energiu a vytvárajú výborné domáce zázemie. Som šťastný, keď môžem z ľadu zamávať manželke, chlapcom, rodičom či sestrám. Iste, najkrajšie by bolo, ak by som ich raz mohol zavolať dole a potešiť sa spoločne s nimi z majstrovskej trofeje. V Poprade sa o tom hovorí roky, ale musím prejsť od slov k činom. V poslednej sezóne sme k tomu boli blízko, ale musíme ešte zvládnuť aj ten posledný krok. Verím, že sedemstovka nie je konečným číslom a to najkrajšie ešte len príde,“ zaželal si D. Brejčák.

Svoju extraligovú kariéru odštartoval v roku 2007 v neďalekom Kežmarku, ktorému tesne predtým dopomohol k postupu na najvyššiu úroveň. Okrem Popradu hrával aj za Žilinu a Košice, v zahraničí absolvoval iba krátku trinásťzápasovú skúsenosť v talianskom Caldare. Bohatú kariéru mu pripomína viacero pamätných dresov, pričom doposiaľ posledný obdržal pred duelom proti Trenčínu.

Dresy sa mi postupne kopia a okrem popradských mám pamätné dresy aj z Košíc a Žiliny. Jedného dňa si ich určite pretriedim a tie najcennejšie zavesím na špeciálne miesto. Nech aj deti vidia, že ich otec hral hokej,“ pousmial sa jubilant. Na sedemstý zápas však v dobrom spomínať nebude, veď jeho tím prehral a Poprad navyše inkasoval gól pri jeho vylúčení v prvej tretine.

„Jubilejný zápas som si predstavoval určite inak. Nelámem však nad tým palicu,“ nerobí tragédiu z jednej prehry skúsený obranca. „Jednoducho sme nehrali ideálne a máme čo zlepšovať. Momentálne nám chýba energia a musíme si povedať pravdu – ak nezaboduje prvý útok, tak nemá kto skórovať. Chýba kanonier formátu Marcela Haščáka, ale prišli noví hráči a keď sa aklimatizujú v tíme, tak to bude určite lepšie. Som presvedčený o tom, že naše výkony pôjdu nahor.“

Zaokrúhlenie počtu extraligových štartov na 700 pochopiteľne neostane bez pozornosti tímového pokladníka. „Pinči Svitana mi spomenul sedemsto eur, ale keďže nemáme platy ako v KHL, musíme vymyslieť niečo iné. Určite však pripravím niečo, čím chlapcov v šatni uspokojím.“

 

S podobnými veľkými míľnikmi majú v Poprade bohaté skúsenosti. Klub s vyše deväťdesiatročnou tradíciou síce nevlastní majstrovskú vlajku, no na vlastné legendy je mimoriadne bohatý. Spomeňme len tisíckarov Arneho Krotáka či Štefana Fabiana.

„Možno je to tým tatranským vzduchom,“ rozosmial sa D. Brejčák. „Každopádne, s Arnem by som sa neporovnával, pretože on je úplne iná kategória. Jednoducho som sa cítil v Poprade vždy dobre a v posledných rokoch sa tu hrá výborný hokej. Verím teda, že sa dočkám aj ešte väčšieho úspechu.“

Spomínaní Kroták s Fabianom končili kariéry až po štyridsiatke. Brejčákovi oslávi o deväť dní ešte len 35-ku. „Ak mám byť úprimný, tak veľmi neverím, že by som to potiahol tak ako oni dvaja. Po kondičnej stránke sa o seba nebojím, ale liga sa zrýchľuje a priestor dostávajú mladší a priamočiarejší hráči. Ak mi však Pánbožko dopraje, tak to potiahnem ešte pár rokov.“

Isté je, že doma sa momentálne cíti maximálne komfortne a ak bude v klube záujem, chcel by to už „doklepať“ v materskej organizácii až do konca kariéry.

„Nikdy nehovor nikdy, ale ja sa cítim v Poprade veľmi dobre. Je tu dobrý manažment, vrátili sa výborní hráči. Nemám teda potrebu hľadať si nové výzvy. Veľa sa hovorí o popradskom srdci a to ja mám,“ dodal neodmysliteľný člen popradskej defenzívy Daniel Brejčák.