Mníchov bol nervóznejší ako zápas o majstra sveta, úspech zabezpečil aj elegán so širokým úsmevom a krátkym životom

BRATISLAVA (SZĽH) - Dušan Pašek starší mal odmalička to, čo majú len naozajstné osobnosti, ktoré čaká veľká budúcnosť. Vyznačoval sa zodpovednosťou, neuveriteľnou vôľou i zmyslom pre každý detail. Ukazoval to na ľade a neskôr i vo funkcionárskom saku. Dnes by sa Dušan Pašek dožil 60. narodenín. Jeho životná cesta sa skončila 14. marca 1998.

Dnes si už len málokto spomenie na dôležitú úlohu, ktorú Dušan Pašek zohral pri snahe dostať Slovensko na hokejovú mapu sveta. Po rozdelení Československa patrilo nástupnícke právo v hokeji Česku a Slovensko malo začínať na najnižších poschodiach svetovej hokejovej hierarchie. Nepočítalo sa s ním ani pre olympijskú kvalifikáciu do Lillehammeru 1994. Na mníchovskom kongrese Medzinárodnej hokejovej federácie však Dušan Pašek ako generálny manažér reprezentácie predniesol plamennú reč, v ktorej hovoril o princípoch olympizmu a delegátom odkázal, že každý má právo bojovať aspoň v kvalifikácii. Výsledok hlasovania (50:32) je známy, aj keď Švajčiari chceli účasti Slovenska v kvalifikácii zabrániť. V roku 1993 ich Francúzi poslali do B-kategórie majstrovstiev sveta a so Slovákmi sa mali stretnúť v kvalifikácii. Napokon sa však rozhodli kvalifikáciu v Davose neorganizovať a necestovali ani do Sheffieldu. „Boli to väčšie nervy ako hrať o titul majstra sveta v predĺžení,“ spomínajú pamätníci na slová Dušana Pašeka pri otváraní oslavného sektu po mníchovskom kongrese.

NEZNÁMY PÔVOD PREZÝVKY

„Ceco“ zvládol brilantne aj ďalšie diplomatické úlohy. Nezabudnuteľná bola jeho cesta na sever Európy počas jari 1994. Slováci na turnaji C-kategórie majstrovstiev sveta museli po remízach s Kazachstanom (0:0) a Ukrajinou (2:2) bezpodmienečne vyhrať v Poprade nad Bielorusmi. Súperovi stačila na postup aj remíza. Vďaka veľkému úsiliu vybavil Pašek na poslednú chvíľu príchody Ota Haščáka z Frölundy a Ľubomíra Kolníka z Fínska. Dva góly pri výhre 2:1 strelil práve Haščák.

Vystupoval uvoľnene, žoviálne, často ho vídali v drahom obleku s cigarou v ústach. Na tvári mu často hral lišiacky odzbrojujúci úsmev. Vedel korčuľovať na ľade i vo vyšších spoločenských kruhoch. Mal styky, ovládal jazyky a vzbudzoval rešpekt. Dokázal sa presadiť aj v hokejovej diplomacii. Ako generálnemu manažérovi a neskôr prezidentovi hokejového Slovana vrátil svojmu milovanému klubu prestíž a finančnú istotu. Nečudo, že sa po Jánovi Mitošinkovi a Viktorovi Špakovskom stal v závere roku 1997 prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja.

Ešte úspešnejší ako na funkcionárskom poli však bol ako aktívny hráč. Keď sa začiatkom septembra 1993 hral rozlúčkový zápas a odovzdal dres s číslom 22 synovi Dušanovi, aplaudoval mu vypredaný Zimný štadión Ondreja Nepelu. Oprávnene. Dlhé roky predtým sa štadiónom ozývalo populárne „Ceco, banán.“ Spomienka na Václava Nedomanského i oslava novej hviezdy. Dnes už asi nikto nevie, ako vznikla Pašekova prezývka. Existujú dve verzie, či sú pravdivé, to už nezistíme. Podľa jednej ho prezývali tak preto, že vraj bol mamičkin maznáčik. Podľa druhej sa s kamarátom zo žartu volali Cecino a Vasiľ, a tak vznikla aj prezývka Ceco.

VĎAKA CTIŽIADOSTIVOSTI AŽ NA VRCHOL

Odmalička vďaka mohutnejšiemu vzrastu i svojou povahou vytŕčal medzi rovesníkmi. Rodičia Milan a Irma sa snažili synovu hyperaktivitu nasmerovať do športu, ako štvorročného ho zapísali na gymnastiku. Ako šesťročného si ho počas verejného korčuľovania všimol tréner Pavol Siroťák a vzal malého Dušana na hokejové tréningy klubu BEZ Bratislava. „V BEZ-ke sme už v kategórii žiakov boli slušná partia. Hrali tam aj Dárius Rusnák a Ivan Dornič a všetci sme sa po pár rokoch stretli v Slovane,“ spomínal si po rokoch.

Rodičia z jeho hokejovej kariéry najskôr neboli nadšení, mali obavy o jeho zdravie, keďže hokej je tvrdý šport. Keď raz prišiel po jednom súboji o štyri zuby, dostal špeciálny chránič brady. A ten sa stal jeho sprievodným znakom rovnako ako legendárna 22.

Ešte v žiackom veku prešiel ako veľký talent v roku 1972 do Slovana, kde jeho talent ďalej rozvíjali Július Černický s Jurajom Kopalom. „Prestup bol pre mňa veľký impulz. Drina mi veľmi chutila,“ hovorieval v mnohých mediálnych rozhovoroch.

Pašek sa vďaka ctižiadostivosti dostal až na vrchol. Jeho tvrdé strely – „golfáky“ boli postrachom pre brankárov. Na ľade vynikal výbušnosťou nôh a výbornou prácou rúk, aj keď niektorí mu občas vyčítali, že je priveľký individualista. Už v šestnástich okúsil pod vedením trénera Ladislava Horského aj s Dáriusom Rusnákom na pár zápasov aj šatňu A-mužstva, ako takmer devätnásťročný oslavoval federálny titul. S výnimkou vojenčiny v Dukle Jihlava v sezóne 1985/86 bola jeho kariéra vo federálnej lige spojená len so Slovanom. V najvyššej súťaži odohral 372 zápasov, strelil v nich 187 gólov.

JASNÝ ODKAZ PRE LARIONOVA

Pozvánka do reprezentácie bola len otázka času. Debutoval v nej v roku 1981 v prípravnom zápase vo Švédsku. Do roku 1988 v nej odohral 196 stretnutí, strelil 69 gólov. Zahral si na piatich svetových šampionátoch a dvoch zimných olympijských hrách, v Calgary 1988 bol kapitán mužstva. S céčkom na hrudi priviedol mužstvo aj k bronzu na MS 1987 vo Viedni.

V roku 1984 oslavoval olympijské striebro v Sarajeve. O rok neskôr prežil vrcholný okamih reprezentačnej kariéry, jeho formácia s Jířím Lálom a Jiřím Šejbom, najproduktívnejší útok šampionátu, v zápase finálovej skupiny MS v pražskej Športovej hale ubránila elitnú sovietsku trojku Makarov, Larionov, Krutov a Pašek navyše v 12. min strelil víťazný gól celého duelu, ktorý Československo vyhralo 2:1. „Náš tím bol vnútorne veľmi silný. K zlatu sme boli blízko už rok predtým v Sarajeve, boli sme už vtedy herne lepší, ale Sovieti vtedy ušli z lopaty. Radosť pred vlastnými fanúšikmi bola preto dvojnásobná. Igorovi Larionovi som pri odchode z rozcvičky povedal, že dnes si nezahrá, nech sa teda nehnevá. Stalo sa. Položili sme základ pre zisk titulu majstrov sveta,“ hovoril počas života pre denník Pravda. Z majstrovstiev sveta má ešte dve striebra a jeden bronz. V roku 1988 odišiel do NHL, rok strávil v dnes už neexistujúcej Minnesote North Stars (48 stretnutí, 4+10), hral aj na farme v AHL v Kalamazoo. Záver kariéry strávil v Lugane, Assiagu, Ambri Piotta, Fasse, Kuopiu a Augsburgu.

Aj keď sa zvykne hovoriť, že čas lieči, neplatí to vždy do bodky. Aj po rokoch majú mnohí jeho priatelia slzy v očiach, keď si spomenú na 14. marec 1998. Dušan Pašek vtedy tragicky zahynul, oficiálna verzia vyšetrovateľov hovorí o samovražde. Jeho najbližší i priatelia však neveria, že nenapraviteľný 37-ročný optimista, vždy dobre naladený muž, ktorý miloval život, si ho dokázal vziať.

Krátko po jeho smrti získal Slovan svoj prvý slovenský titul. Róbert Pukalovič vtedy venoval Dušanovi Pašekovi mladšiemu zlatú medailu. Malý „Ceco“ sa z titulu potom radoval ako aktívny hráč dvakrát – v roku 2005 so Slovanom a v roku 2011 s HC Košice. Pred štyrmi rokmi ukončil kariéru a dnes je v manažmente Bratislava Capitals.