Milovaný i nenávidený Richard Šechný je päťdesiatnik

„Ta ty še tu postav, ja ich už dajak povodzim, dame góla a ty še pujdzeš radovac,“ občas povedal niektorým spoluhráčom. Čo sľúbil, to aj splnil. Keď sa zmocnil puku, pre obrany súpera to znamenalo zvýšenú ostražitosť. Od utorka päťdesiatnik Richard Šechný je jediný hokejista, ktorého dres visí na dvoch slovenských štadiónoch – michalovskom a zvolenskom.

Kariéru Richarda Šechného ovenčili štyri majstrovské tituly, reprezentačné štarty, účasť na zimných olympijských hrách v Salt Lake City, podpora od fanúšikov z klubov, v ktorých pôsobil, ale i nepriazeň od súperových, predovšetkým bratislavských. Bol typom hokejistu, ktorý sa neváhal postaviť za spoluhráčov. Preslávili ho aj niektoré jeho vyjadrenia, najmä počas vypätej série play-off medzi Zvolenom a Slovanom.

Jeho fyzické danosti – takmer dvojmetrová výška a metrák živej váhy, ho predurčovali, že na ľade bude neprehliadnuteľný. Vedľa neho sa Vlastimil Plavucha, Ján Plch, Jaroslav Török a Martin Bartek stali celkovo sedemkrát najlepšími strelcami súťaže. Ťažili predovšetkým z jeho presných prihrávok. S 823 kanadskými bodmi je Richard Šechný stále druhým najproduktívnejším hokejistom extraligovej histórie.

Po krátkom pôsobení v extralige reprezentačná pozvánka

Rodák z Prešova začal o sebe výraznejšie dávať počas vojenčiny v Michalovciach. Práve na Zemplíne začínal aj sezónu 1994/95, počas ktorej sa stal stabilným členom kádra Košíc. Mal vtedy už 23 rokov. A na konci ročníka ho tréner Július Šupler vybral do reprezentácie na turnaj B-kategórie majstrovstiev sveta. Spoločne s Petrom Šťastným, Miroslavom Šatanom, Zdenom Cígerom či Otom Haščákom oslavoval postup medzi svetovú elitu. V nej si zahral iba raz, v roku 1999 v Nórsku. V reprezentácii odohral 54 stretnutí, v ktorých strelil desať gólov.

„Pravdupovediac, mohol som ich odohrať aj viac. V roku 2001 som bol síce v najlepšej forme, ale zranil som si koleno a necestoval na majstrovstvá sveta do Nemecka. To ma veľmi mrzí,“ hovoril počas svojej michalovskej rozlúčky s kariérou pred troma rokmi. V roku 2001 sa objavili aj úvahy o jeho spojení s Bostonom Bruins, ktoré však rýchlo padli.

Vybojoval si aj miestenku na ZOH do Salt Lake City 2002. Bol súčasťou tímu, do ktorého prichádzali a odchádzali hokejisti z NHL. „Nebol to najšťastnejší formát olympijského turnaja. Každý čakal, že postúpime do hlavnej fázy. Po skončení padla vina na ligových hráčov, hokejisti z Čiech či NHL sa vrátili do svojich klubov. Odniesli sme si to piati, šiesti. Ľudia nadávali mne, Rišovi Kapušovi či Paľovi Rybárovi. Na našich štadiónoch to však bol častý jav. Ľudia urážali najväčšie hviezdy súpera, najnebezpečnejších protivníkov. Nadávky som si vypočul bežne. Zo začiatku to bol nápor na psychiku, ale človek sa s tým musel vyrovnať. Časom som už fanúšikov nevnímal a snažil sa predvádzať najlepšie výkony,“ priznal.

Po Košiciach pôsobil v najvyššej súťaži aj vo Zvolene, Kežmarku, Poprade a Banskej Bystrici, po štyridsiatke sa ešte objavoval v I. a II. lige v dresoch Michaloviec, Prešova, Detvy a Humenného. Krátke legionárske zastávky absolvoval v Nižnekamsku, Nowom Targu a Bolzane. V októbri 2018 sa na jedno striedanie počas rozlúčky vo Zvolene vrátil aj do extraligy. Zahral si v desiatich ligových finále, dokonca v siedmich za sebou.

Vybičované finále Košíc so Slovanom

Šechný bol aktérom veľkých hokejových extraligových duelov. V roku 1998 nechýbal na ľade počas série medzi Košicami a Slovanom. Pamätníci spomínajú stále na konflikt Karola Rusznyáka s Igorom Libom, na Jánom Čaprnkom neuznaný gól Reného Puchera v piatom finálovom zápase či rozhodnutie Richarda Kapuša.

„V športe sú dôležité peniaze. Slovan ich vtedy mal dosť, kúpil si kvalitných hráčov. Play-off bolo neuveriteľne vybičované, v oboch mestách bol ošiaľ. Na ľade nikto nikomu nič nedaroval. Karol Rusznyák nervy nezvládol. A piaty zápas mám často pred očami. Zdeno Cíger v riadnom hracom čase vyrovnal z rovnako neprehľadnej situácie, z akej nám neuznali gól v predĺžení. Stále si myslím, že sa rozhodcovia upískli,“ vrátil sa pred zopár rokmi v spomienkach späť.

V ďalšej sezóne sa Košičania napriek finančným problémom prebili z 5. miesta po základnej časti do finále. Favorit ligy bol vtedy Slovan, do finálovej bitky bol v súťaži dominantný. V Košiciach meškali výplaty, uvažovalo sa, či hráči nastúpia na zápasy. Nepohoda z kabíny sa ukazovala aj na ľade. Pred play-off sa však mužstvo zomklo. „Veľkú úlohu zohral tréner Ján Selvek. Bol náš vodca. Vyhecoval nás a my sme boli pripravení na ľade aj zomrieť. Zdolali sme aj Slovan, čo bolo zadosťučinenie pre nás za sezónu predtým.“

Legendárne zvolenské výroky

Po oslavách titulu mal na stole ponuku z Litvínova, ale rozhodol sa pre Zvolen. Vydržal v ňom dlhé roky, s prezidentom klubu Dušanom Mrázom mal dobrý vzťah. Povrávalo sa, že bol najlepšie plateným hráčom ligy, on to však vyvrátil. Podľa neho bol dobre platený, avšak v Slovane hráči brali vtedy viac.

Aj v HKM sa stal ikonou. Najskôr získal s tímom striebro, v roku 2001 oslavoval zlato. V play-off v desiatich zápasoch nazbieral 19 bodov (9+10).

Silné emócie lomcovali aktérmi aj semifinálovej série 2003/04. Súperom Slovana bol Zvolen. Bola to vybičovaná séria. V prvom stretnutí kapitán Slovana Zdeno Cíger udrel rozhodcu Ľuboša Jakubca, za čo dostal šesťzápasový dištanc. Po odpykaní polovice trestu sa dištanc zmenil na podmienku a mohol hrať. Po štvrtom zápase inzultoval zvolenský náhradník Martin Mráz hlavného rozhodcu Rudolfa Lauffa.

„Dobre zrobil. Takisto Zdeno zaútočil na rozhodcu, dal mu a dostal tri zápasy. Martin takisto udrel rozhodcu do hlavy, nech dostane tri zápasy. Takto to nastavili, že za úder rozhodcu budú tri zápasy, tak to môže celá liga biť rozhodcov do hlavy. Za tri zápasy sa to oplatí,“ reagoval vtedy Richard Šechný. Mráz dostal osemnásťmesačný dištanc. „Martin bol super chalan, tichý. Zbytočne ho vtedy vyhecovali,“ vrátil sa k semifinálovému momentu Šechný.

Z tohto obdobia je aj ďalšia pamätná hláška robustného centra: „Stačilo, keď na päťdesiatkilového Hujsu niekto jednou rukou položil hokejku a ten vyložene tu robil Filmárika a Filmušku, čo je v nedeľu ráno seriál pre deti.“

Zvolen napokon rivala vyradil, ale následné finále mu nevyšlo. Z majstrovského titulu sa tešil Trenčín. „Mali sme lepšie mužstvo, ale boli sme už bez iskry,“ zamyslel sa vysoký útočník.

Majstrovské ambície mal HKM so Šechným aj v sezóne 2004/05. Vďaka výluke v NHL v drese rytierov nastupovali aj Michal Handzuš, Vladimír Országh a Richard Zedník. Tím vyhral Kontinentálny pohár, v ktorom zdolal aj Dinamo Moskva, základnú časť, ale vo finále mu ušiel pomedzi prsty najmä siedmy zápas so Slovanom.

„Dvakrát sme najskôr prehrali na vlastnom ľade, ale vrátili sa do série, v šiestom zápase vyplienili Bratislavu a zrušili plánované majstrovské oslavy. Doma sme však nezvládli tlak a prehrali zápas,“ spomínal.

Hokej ho bavil

Na klziskách sa pohyboval do svojich 46 rokov. V závere kariéry už bol hrajúcim trénerom. Ako asistent Miroslava Chudého pôsobil aj v tiposextraligových Michalovciach, s ktorými postupoval aj medzi elitu. V súčasnosti pracuje na striedačke Trebišova.

„Ak chce človek hrať dlho, musí ho hokej predovšetkým baviť. Čím je starší, tým viac sa núti k tréningom, zápasom. Ja som si hokej užíval. Škoda, že som dlhšie nevydržal v Nižnekamsku, ale už s tým nič nespravím. Hral som v skvelých tímoch s výbornými spoluhráčmi. Herne i ľudsky som si najviac sadol s Jarom Törökom,“ doplnil pri našej debate pred troma rokmi Richard Šechný.