Mal byť draftovaný do NHL. Neviem, kde sa stala chyba, spomína po rokoch Ján Pardavý

TRENČÍN (SZĽH) - Môže sa popýšiť striebrom z Ruska, pričom iba tesne mu ušlo zlato zo Švédska. Tesne pred tridsiatkou mal nakročené k angažmánu v NHL. Dnes má Ján Pardavý za sebou prvú sezónu ako hlavný kouč tipsportligovej Dukly Trenčín. 

Ste z generácie hráčov, ktorá zažívala športové tréningy aj na sídliskových ihriskách. Ako si spomínate na hokejové začiatky? 

„Na zimný štadión ma ako šesťročného priviedla mama. Mal som šesť rokov a veľmi som chcel hrať hokej. Býval som hneď vedľa haly. Paradoxne sa mi stávalo, že som prichádzal na tréningy medzi poslednými. Z mládežníckych čias sa spoločne so mnou najďalej prepracoval Miro Hlinka.“

Kedy prišiel moment, keď ste si povedali, že sa budete hokejom živiť? 

„Nešlo o konkrétny okamih. Dostať sa do kádra Dukly nebolo jednoduché. V tom čase šlo o jeden z dvoch vojenských klubov v najvyššej československej súťaži. Do Trenčína chodili najväčšie talenty z republiky. Mojím cieľom bolo odohrať počas vojenčiny dve dobré sezóny v drese Topoľčian, a potom som sa chcel rozhodnúť, čo ďalej. Napokon som väčšinu času pendloval medzi oboma klubmi.“ 

Hokejoví vojaci mali voľnejšie pravidlá oproti ostatným absolventom základnej vojenskej služby. Je to tak? 

„Pravidlá sa postupne menili. Veľké uvoľnenie nastalo príchodom Vladimíra Růžičku. Vojaci už nemuseli nosiť uniformy, ale na tréningy prichádzali v športovom oblečení. Zväčša v šušťákových súpravách. V kasárňach patrilo jedno poschodie športovom. Tí, čo boli miestni, mohli spávať doma. Ale stále to bola vojna a určité pravidlá sme museli dodržiavať. V medzisezónnom období sme pracovali v kuchyni. Našou doménou bolo najmä škriabanie zemiakov.“ 

Z konkurenčných bojov k spoločnému cieľu

Kto bol váš hokejový vzor? 

„Prepracovať sa ku kartičkám hráčov z NHL bol veľký problém. Dostali sa mi do rúk portréty Yzermana a Gretzkého, čo boli veľké hviezdy. Zo Slovákov bol pre mňa inšpiratívny Peter Bondra. Páčila sa mi jeho rýchlosť na ľade a schopnosť zakončovať akcie gólmi. Nemôžem opomenúť ani Žiga Pálffyho. Bol síce mladší, ale veľa vecí som od neho odpozoroval.“ 

V roku 1992 ste sa tešili z federálneho titulu s Duklou. Dostali ste sa vo finálovej sérii na ľad? 

„Vtedy sa hralo na tri útočné formácie. My, mladíci, sme boli v štvrtej a čakali na príležitosť. Mám dojem, že som sa vo finále na ľad nedostal.“ 

O päť rokov neskôr ste v drese Dukly zažili famóznu sezónu, keď ste strelili 42 gólov a zaznamenali 86 bodov. Bol to pre vás výnimočný ročník? 

„Určite. Celý ročník pod trénerom Jaroslavom Walterom prebiehal skvele. Dosiahli sme tímový úspech v podobe titulu. Približne 24 stretnutí v rade sme neokúsili trpkosť prehry. Spoločne s Braňom Jánošom sme vytvorili obávaný tandem, ktorý mal na svojom konte dovedna viac ako 160 kanadských bodov.“

Prvé štyri ročníky slovenskej extraligy sa vo finále vždy stretol Trenčín s Košicami. Oba tímy tvorili základ reprezentácie. Dokázali ste rýchlo preladiť z konkurenčných bojov na spoločný cieľ? 

„Bez problémov. V roku 1997 sme získali titul a už o pár dní sme sa stretli s Varholíkom, Plavuchom a ďalšími na reprezentačnom zraze. Nespomínam si na žiadne problémy. Hráči oboch tímov pristupovali k povinnostiam maximálne profesionálne.“ 

Z titulu majstra sveta som sa tešil. Krajina bola vo vytržení, no v kútiku hlavy mi zostala myšlienka, že som mohol byť na ľade aj ja. Mojou chybou bolo, že som nehral dobre.

V Helsinkách na MS 1997 ste strelili prvý gól na svetovom šampionáte. Viete, ako padol? 

„Hrali sme proti Francúzom. Ak sa nemýlim, otváral som skóre. Obišiel som bránku a zasunul puk za brankára. Bol to nielen môj premiérový gól na najvyššom fóre, ale aj v najcennejšom drese.“ 

O rok neskôr mala hokejová verejnosť veľké očakávania v Nagane. Slovensko sa z kvalifikácie neprebojovalo medzi osmičku najlepších. Niektorým hráčov potom fanúšikovia nešetrili. Ušla sa tvrdá kritika aj vám? 

„Najviac si to odniesol Igor Murín ako brankár. A potom Ľubo Kolník. Pre nás všetkých bolo Japonsko negatívnou skúsenosťou. Posmešné pokriky sa ušli viacerým z nás, ale osobne som nemal žiadne problémy.“ 

Najlepší, s akým kedy nastupoval

Prvé zahraničné pôsobenie v zahraničí ste premenili na medailové umiestnenia. Aké prostredie ste našli v ambicióznom Vsetíne? 

„Prvý rok sme prehrali vo finále proti Sparte. O rok neskôr sme pre „valachov“ vybojovali šiesty titul. Vsetín bol rodinný klub, kde hrali vynikajúci hokejisti z hernej i charakterovej stránky.“ 

Vsetín bol zvyknutý iba na víťazstvá. Cítili ste výrazný tlak na vašu osobu? 

„Nepamätám si na neznesiteľné tlaky. Nezažili sme výraznejšiu krízu. Raz sme prehrali tri zápasy po sebe. Prišiel za nami do kabíny majiteľ. Veci sme v kľude rozobrali a šli ďalej. Nikdy sme sa výraznejšie výsledkovo netrápili. Zväčša sme boli dominantní.“ 

V klube pôsobil Jiří Dopita. Možno ho považovať za jedného z najinšpiratívnejších spoluhráčov, s akými ste hrali? 

„Určite áno. Bol veľký líder. Pre mňa najkomplexnejší hráč z výkonnostnej aj charakterovej stránky. Vnímal som ho ako najlepšieho hokejistu, s ktorým som kedy nastupoval.“ 

V roku 2000 ste mali za sebou „strieborné“ majstrovstvá sveta v Petrohrade. Šanca na nahliadnutie do NHL vyzerala reálne. V čom sa vyskytol problém, že ste nakoniec zostali v Európe? 

„Bolo to obdobie, keď za more smerovali Sekeráš, Dopita či Čechmánek. Všetko hráči vo vyššom veku. Mal som byť draftovaný aj ja Floridou alebo Phoenixom. Volal mi agent, že určite sa dostanem na rad. Ak chcel hráč nastúpiť v najprestížnejšej hokejovej súťaži, musel prejsť draftom. Mal som 29 rokov, no napokon všetko padlo. Sám neviem, kde sa stala chyba." 

Cítili ste sklamanie? 

„NHL bola veľké lákadlo a vyzerala skutočne reálne. Kluby uprednostnili iných hráčov.“ 

Ján Pardavý pôsobil dvakrát aj ako krátkodobý asistent po boku Craiga Ramsayho pri slovenskej reprezentácii. Zdroj: TASR

Vráťme sa späť k šampionátu, kde sa Slovensko zaradilo medzi špičku. Z očakávaného umiestnenia okolo ôsmej priečky bolo v Petrohrade napokon striebro. Čo bolo rozhodujúcim faktorom? 

„Médiá ani verejnosť nám neverili. Spoza mora prišlo viacero ospravedlneniek hráčov z NHL. Na začiatku bola k dispozícií iba trojica Šatan, Handzuš, Bartečko. Neskôr sa pridali ďalší. Papierovo sme nemali takú kvalitu, aby sme mohli bojovať o najvyššie priečky. Napokon sme dokázali vytvoriť skvelú a žičlivú partiu. Vo štvrťfinále sme vyradili silných Američanov a zrazu sme si začali neskutočne veriť, že môžeme vystúpiť až na vrchol.“ 

Po finále sa hovorilo, že sa hráči v úvode stretnutia proti Česku viac venovali hľadaniu príbuzných v hľadisku ako hre. Vnímali ste to? 

„Nemali sme skúsenosť s podobnými situáciami. Rodinní príslušníci za nami prišli po prvý raz. Osobne som to neriešil. Manželka bola v pôrodnici a nikoho som v Petrohrade nemal. Je možné, že niektorí hráči boli mysľou v prvej dvadsaťminútovke inde ako na ľadovej ploche.“ 

O dva roky neskôr sa Slovensko tešilo z titulu majstrov sveta. Vy ste však na šampionáte chýbali, hoci ste absolvovali kompletnú prípravu. Prečo? 

„Djurgardens, kde som pôsobil, vypadol už vo štvrťfinále. Takmer šesť týždňov som sa pripravoval s reprezentáciou na vrchol sezóny, ale absolútne sa mi nedarilo. V hlave mi behali rôzne myšlienky. Napokon som si sadol s trénerom Filcom a obaja sme sa zhodli, že bude najlepšie, ak opustím kemp. Z titulu majstra sveta som sa tešil. Krajina bola vo vytržení, no v kútiku hlavy mi zostala myšlienka, že som mohol byť na ľade aj ja. Mojou chybou bolo, že som nehral dobre.“ 

Po titule vo Vsetíne ste mali viacero ponúk. Prečo ste si vybrali Djurgardens?

„Chcel som prepojenie kvalitnej hokejovej súťaže a rodinného života. A to mi Švédsko ponúkalo. Mal som finančne lukratívnejšie možnosti v Rusku, ale pozeral som sa na situáciu komplexnejšie.“ 

Nikoho nechce napodobňovať

V roku 2007 ste sa natrvalo vrátili na Slovensko. Rozhodli školské povinností detí? 

„Ani na severe Európy nemali problémy a chodili do školy. Skôr už som mal vyšší vek a ani ponúk nebolo také množstvo. Ozvalo sa Švajčiarsko, ale finančná atraktivita nebola dostačujúca. Preto som radšej zostal doma. V Trenčíne som celkovo odohral veľa sezón. Doma mi bolo najlepšie.“ 

V závere kariéry ste okúsili pôsobenie vo Francúzsku. Čo rozhodlo pre Štrasburg? 

„Prevládali vo mne myšlienky o ukončení kariéry, keď sa mi ozval jeden agent s vážnou ponukou zo Štrasburgu. V klube pôsobil Vlado Hiadlovský. Veľa som komunikoval s ním. Nakoniec si ma pozval tréner, aby som sa prišiel pozrieť. V máji ešte boli hráči na ľade. Ukázal mi všetko. Manželka súhlasila a chcela ísť do Francúzska. Pôvodne som plánoval podpísať zmluvu na rok, ale vedenie ma prehovorilo na dvojročný kontrakt. Napokon som nadsluhoval ešte jednu sezónu a záujem bol aj o ďalšiu. Mal som však už 44 rokov a operované koleno. Život na východe Francúzska sme si s celou rodinou užívali.“ 

Ostatný tipsportligový ročník ste premiérovo viedli Duklu ako hlavný kouč. Kedy ste sa začali zamýšľať nad tým, že by ste sa mohli živiť trénovaním? 

„Je to už dávno. Od tridsiatky som uvažoval nad touto možnosťou. Zbieral som si poznatky o trénerskej práci. Dobré veci z praxe som si ukladal do pamäte, a tým zlým som sa snažil vyvarovať.“ 

Máte trénerský vzor? 

„Od mojich mladíckych čias sa hokej veľmi zmenil. Rád si spomínam na Jaroslava Waltera, ktorý bol špecifický. Mal som šťastie, že som počas kariéry stretol korektných trénerov a od každého som sa snažil zobrať to dobré. Pokiaľ by som chcel niekoho napodobňovať, bola by to hlúposť. Nebolo by to prirodzené a nebol by som to ja. Hráči by cítili, že sa na niekoho hrám.“ 

Nemáte ani 50 rokov, takže patríte vekom medzi mladších trénerov. Kam by ste to chceli dotiahnuť? 

„Každý sa chce posúvať na vyššiu úroveň vedomosťami aj kvalitou súťaže. Mojou ambíciou je zostať na jednom mieste čo najdlhšie. Trenčín je pre mňa ideálne miesto na rozvoj. Venujem sa chlapcom, ktorých detailne poznám. Pre každého z nás by mala byť cieľom reprezentácia, no nechcem si podobnými myšlienkami zbytočne motať hlavu. Idem od sezóny k sezóne, aby som zo seba vydal maximum.“ 

Ján Pardavý v úlohe spolukomentátora. Zdroj: TASR

Už roky patríte k stáliciam na televíznych obrazovkách počas prenosov z majstrovstiev sveta. Chýbali vám v aktuálnom roku? 

„Samozrejme. Šampionát je už mojou rutinnou záležitosťou. Máj patrí hokeju. Nie je jednoduché byť dva a pol týždňa zavretý na štadióne či v hoteli a neustále rozprávať iba o hokeji. Pre mňa majstrovstvá sveta neboli iba o komentovaní, ale aj o trénerskom raste. Chodil som aj na tréningy mužstiev a snažil sa pochytať čo najviac informácií o modernom hokeji, aby sme sa ich potom s kolegami snažili preniesť do Trenčína.“ 

Ak by o vaše trénerské služby nebol záujem, viete si predstaviť, že by ste sa venovali komentovaniu na plný úväzok? 

„Keď som ukončil kariéru a pôsobil v Dubnici nad Váhom, tak som skoro celú sezónu komentoval zápasy pre RTVS. Viem si predstaviť, že by som sa tomu venoval znova naplno.“