Po juniorských majstrovstvách sveta v Kanade sa za uplynulé tri týždne verejnosť dozvedela o slovenskom hokeji veľmi veľa. Z pera a úst hráčov, trénerov, funkcionárov, rodičov a novinárov. Dozvedela sa, že v slovenskom hokeji sú skupinky, že funkcionári na SZĽH sú len kvôli ziskom z majstrovstiev sveta, že všade v hokeji je korupcia, že pri tíme mal byť iný tréner, že dávame hlavu do piesku, že ani zväz, ani zlatá generácia našich hokejistov pre našu mládež nerobí nič a že športová infraštruktúra je stále zlá.
Pred zhruba dva a pol rokmi som spolu s mojím tímom prebral zväz a komunitu, ktorá bola frustrovaná, demotivovaná, vulgárna, v zlej finančnej kondícii a spolu so športovou infraštruktúrou v dezolátnom stave. To nebolo a nie je žiadnym tajomstvom.
Dnes už aj verejne môžem povedať, že SZĽH sme v roku 2016 prebrali s finančným dlhom zhruba 450 tisíc EUR a nedokázali sme ako organizácia plniť svoje záväzky. Rozhodol som sa ísť vzorom, vzdať sa svojho platu prezidenta SZĽH, používať svoje súkromné auto a vlastný telefón. Robím tak dodnes. To ale nestačilo.
Ak sme chceli splniť všetky záväzky hlavne voči štátu, musel som do zväzu vložiť vlastné súkromné zdroje, ktoré slúžili aj na úhradu platov, ciest a školení trénerov či zamestnancov zväzu. Povedali sme to našim členom na kongrese SZĽH, ale nie médiám. Prečo? Nechceli sme vyvolať dojem, že sa snažíme zbaviť zodpovednosti a znechutiť potenciálnych partnerov slovenského hokeja. Keď sme to nezabalili a neutiekli vtedy, prečo by sme mali utekať teraz alebo po MS 2019? Teraz, keď príjmy zväzu stúpli hlavne vďaka komerčným marketingovým príjmom z činnosti zväzu?
SZĽH je dnes finančne stabilizovaný, bez dlhov, plní si všetky svoje záväzky, pripravuje MS 2019, začali investovať do vlastnej športovej infraštruktúry a stále ďalší noví partneri spájajú svoje meno so slovenským hokejom. Ak bude záujem zo strany členov SZĽH, radi zostaneme pomáhať slovenskému hokeju aj naďalej.
Pri čítaní niektorých rozhovorov som mal pocit, že ich autori zastali v čase. Pred dvoma rokmi, keď som zvíťazil vo voľbách prezidenta SZĽH so ziskom 55 % hlasov delegátov, som na Výkonných výboroch nezažíval dobrú atmosféru. Z 10 členov VV SZĽH bolo vo voľbách zvolených 6 členov, ktorí nepodporovali moju voľbu a často sme sa dostávali do verbálnych konfliktov. Dnes je to inak. Áno, nie vždy sa naše názory zhodujú, no dokážeme spolu kultivovane diskutovať a prichádzať k riešeniam prospešným pre slovenský hokej.
Výrazne sa mení aj celá klubová komunita. Už to nie je len o veľkých kluboch a ich záujmoch. Na posledných kongresoch SZĽH boli po rozsiahlej diskusii schválené zmeny predpisov, ktoré v oveľa väčšom rozsahu pomáhajú rozvoju menších klubov. Za posledné dva roky nám počet klubov výrazne stúpol. Ak tomu niekto neverí, rád ho nasmerujem na web hockeyslovakia.sk. Tam nájde zápisnice zo všetkých VV SZĽH a našich kongresov. Ak sústredí hlavne na čísla o jednotlivých hlasovaniach, zistí pravdu. Ten, čo hovorí o skupinkách, žije stále v minulosti a reprezentuje výrazne menšinový názor.
K tomuto textu je pripojených aj niekoľko videoprezentácií, ktoré vznikli v priebehu minulého roka. Pre delegátov kongresu boli vzorom toho, ako si súčasné vedenie SZĽH predstavuje prístup k výchove hokejovej mládeže a vytváraniu športovej infraštruktúry. Všetky tieto reálne projekty vznikli na Slovensku v posledných troch rokoch a na decembrovom kongrese boli ich autori a realizátori ocenení cenou prezidenta SZĽH.
Keď si urobíte cestu po starších slovenských zimných štadiónoch, skutočne máte pocit, že tam čas zastal v 80. rokoch minulého storočia. Ich rekonštrukcia je práca na niekoľko rokov. Viem, že v Bratislave nie je vidieť žiadnu zmenu. Ak aj áno, tak skôr k horšiemu. Prečo je to tak, je však téma na jeden ďalší samostatný blog. Skúste sa však ísť pozrieť do Kežmarku, Michaloviec, Gelnice, Vranova, Považskej Bystrice a pár ďalších miest. Vyzerá to tam rovnako ako pred troma rokmi?
Verím, že tento rok otvoríme prvé zväzové športové centrum pri základnej škole s ľadovou plochou v Liptovskom Hrádku a v septembri s veľkým prispením zväzu regionálnu stredoškolskú hokejovú akadémiu v Trenčíne pod patronátom Richarda Pavlikovského a Róberta Švehlu.
Rekonštrukcií, výstavieb nových hál, rozvojových projektov a zmien v hnutí a profesionálnych súťažiach je pripravených oveľa viac. Sú súčasťou celkovej stratégie rozvoja slovenského hokeja do budúcnosti.
Hlavu do piesku by sme dali, ak by sme situáciu, ktorá vznikla okolo účasti reprezentácie U20, neriešili. Skutočne je asi náhoda, že status nášho hokejového reprezentanta bol publikovaný v nedeľu na kresťanský sviatok Troch kráľov. Tento deň by podľa mňa mali aj športoví funkcionári stráviť inak ako na sociálnej sieti. Hneď v pondelok po tlačovej konferencii sme začali komunikovať s hráčmi, ich agentmi, realizačným tímom a rodičmi a oznámili sme, že sa vyjadríme hneď po rokovaní VV SZĽH. Myslím, že presne tak, ako to má byť. Zistili sme, že nie všetko, čo bolo uverejnené na sociálnej sieti, je pravda a realizačný tím mohol tiež niektoré situácie riešiť inak. Celé zasadnutie VV prebehlo za plnej účasti jej členov a za účasti všetkých členov dozornej rady SZĽH. Prijali sme a aj v budúcnosti prijmeme ďalšie kroky, ktoré zabezpečia, aby sa podobná situácia už neopakovala a aby sa spätná väzba od účastníkov všetkých reprezentačných akcií dostala k vedeniu reprezentačného úseku čo najskôr.
Vo vyjadreniach viacerých mladých reprezentantov zarezonovala aj téma korupcie v športe. Je to celospoločenský problém a keď som prichádzal na zväz, vnímal som to ako jeden z vážnych problémov hokejovej komunity. Neviem si predstaviť, že niekto z ľudí, ktorých sme priviedli na zväz v posledných dvoch rokoch, by bol skorumpovaný. Bolo by to pre mňa obrovské sklamanie. Samozrejme, nemôžem dať ruku do ohňa za všetkých ľudí, ktorí pracujú dlhé roky na zväze a v hokejovom hnutí. Hlavne na začiatku našej práce sme sa stretli s niekoľkými prípadmi konfliktov so zamestnancami pri nákupe tovarov a predaji lístkov. Postupovali a riešili sme ich na základe čísiel, dôkazov a faktov. Títo ľudia museli odísť a ak sa podobné konanie na základe dôkazov preukáže aj v budúcnosti, budú musieť odísť aj ďalší.
Tretia skupina ľudí je skôr asi na pousmiatie. Vďaka majetkovým pomerom a príjmom z predchádzajúceho pôsobenia považujem Mira Šatana, Craiga Ramsayho, Jukku Tikkaju, niekoľkých majiteľov klubov, ale aj seba v hokejovom prostredí za neskorumpovateľných. Pochybujem, že by ktokoľvek z nás riskoval svoju povesť a rozhodoval sa na základe niečoho iného ako faktov a svojho osobného názoru.
Je mi smutno, keď čítam a počúvam krčmové reči o tom, ako to zlatá generácia slovenského hokeja celé rozbila a nechala tak. Okrem toho, koľko radosti nám títo chlapci priniesli priamo na ľade, si treba pamätať, že to boli práve oni, kto inicioval zmeny v slovenskom hokeji. Zobrali na seba zodpovednosť za zmenu a niektorí aj finančné náklady s tým súvisiace. Rišo Lintner prebral zodpovednosť za Tipsport ligu.
Partia chalanov okolo Michala Handzuša a Martina Cibáka financovala počas prvého roka môjho funkčného obdobia väčšinu nákladov na prípravu v súčasnosti realizovaných rozvojových projektov SZĽH. Práve oni dvaja dnes odmietli ponuku lukratívneho zamestnania na zväze a pri reprezentácii z jediného a veľmi dôležitého dôvodu – aby sa mohli naplno venovať práci s mládežou v Banskej Bystrici, resp. v Liptovskom Mikuláši.
Richard Pavlikovský prišiel s projektom Trenčianskeho rozvojového regiónu a dnes mnohí s údivom sledujú, že priamo v regiónoch sa môžu realizovať veci, ktoré sa v minulosti zdali absolútne nepredstaviteľné.
Miro Šatan po úspechu tímu Európy na Svetovom pohári odmietol všetky lákavé a lukratívne ponuky zo zahraničia, presťahoval celú svoju rodinu späť na Slovensko a prišiel nám pomôcť. Špeciálne pri ňom sa za niektorých vulgárnych fanúšikov veľmi hanbím. Je pre mňa vzorom slušného a poctivo finančne zabezpečeného človeka. Podľa toho, čo sme si v uplynulých týždňoch mohli prečítať v médiách a na sociálnych sieťach, máme veľmi rôznorodé predstavy o slušnosti a morálke.
Na základe toho, čo som písal vyššie, je jasné, že ak by tieto zmeny neprišli, zväz by skončil v skutočnom konkurze. Neprišli by noví partneri, nezačali by sa stavať nové štadióny a hokejové akadémie, ktoré sa mohli budovať už roky predtým podobne ako v zahraničí. Napriek tomu sa z rôznych dôvodov na Slovensku nestavali.
Zdeno, Žigo, Džugala, Daro a pár ďalších. Už na to kašlite a urobme spoločne hrubú čiaru za minulosťou. Príďte a môžete spolu so svojimi spoluhráčmi a pracovníkmi SZĽH veľmi dlho diskutovať a pracovať na tom, aby sa slovenský hokej dostal opäť na pozície, ktoré mu patrili v minulosti. To, čo a ako teraz komunikujete v médiách nepomáha ani našej snahe, ani Vám a už vôbec nie tomu, čo máte najradšej – slovenskému hokeju.
