Jubilant Oremus oslavuje päťdesiatku: Byť unavený z hokeja? To nie je môj štýl

BRATISLAVA (SZĽH) - Jeden extraligový titul, dve striebra, jeden bronz. K tomu päť sezón v pozícii asistenta reprezentačného trénera. Vrátane poslednej medaily so strieborným leskom v roku 2012. Takouto zbierkou sa v môže popýšiť tréner Peter Oremus. V sobotu 5. septembra 2020 oslavuje úspešný lodivod okrúhlu päťdesiatku. Pri tejto príležitosti si pre hockeyslovakia.sk ochotne zaspomínal na doterajšiu kariéru, opísal svoje plány a vyjadril sa aj k aktuálnym témam.

Pán tréner, v prvom rade všetko najlepšie k životnému jubileu. Ako plánuje stráviť narodeninový deň?

„Som rodinne založený typ, takže budem s rodinou, rodičmi, bratom a naozaj len s blízkymi priateľmi. V tomto období je z pohľadu zdravia riziko niečo organizovať. Bývame v rodinnom dome, viacerí sme sa už dávno nevideli, som rád, že sa stretneme doma.“

Prvých 50 rokov ste zasvätili hokeju, plánujete sa mu venovať aj ďalších 50?

„Hokej mi dal veľmi veľa. V prvom rade z pohľadu rodiny. Našiel som si manželku, ktorú mám veľmi rád, máme spolu krásne deti. Samozrejme, jedno nám už chýba, čo ma strašne mrzí. Hokeju som však veľmi vďačný za život, ktorý žijem. “

Práve hokejový život je spojený s cestovaním. Vy ste si vyskúšali viacero angažmánov, na Slovensku aj v Česku. Zvyknete brať všade so sebou aj rodinu?

„Väčšinou bola rodina doma, iba na nejaký čas chodili za mnou. Na Slovensku aj v Česku to nie je z pohľadu dochádzania také náročné, aby sa museli so mnou sťahovať.“

Vždy všetko

Ako hráč ste nazbierali štyri reprezentačné štarty, extraligové zápisy ste zbierali v Nitre, v Martine a v Skalici, prvoligové v Topoľčanoch. Ako si spomínate na toto obdobie?

„Dovolím si tvrdiť, že od Skalice až po východné hranice sa všade môžem zastaviť, všade mám kamarátov, s ktorými si môžem dať kávu či pohárik vína. Som rád, keď ich stretnem. To je to najdôležitejšie. A čo sa týka hokejových vecí, v Nitre, v Skalici aj v Martine som prežil krásne obdobie. Na nič neviem nájsť zlé slová, hokeju som dával ako hráč všetko. Som rád, že som pri ňom doteraz.“

Ako by dnes hodnotil tréner Oremus hráča Oremusa?

„Človek sa teší z každého úspechu. Radosť mám aj zo štyroch reprezentačných štartov. Z hľadiska prípravy som nikdy nič nepodcenil. Nebol som nejaký strelec, vždy som pomáhal mužstvu, ako som vedel. V akejkoľvek situácii som bol pripravený odovzdať tímu všetko.“

Korčule ste zavesili na klinec pomerne skoro, mali ste 33 rokov. Prečo ste dospeli k takému rozhodnutiu?

„Veľká vďaka patrí pánom Stanislavovi a Ivanovi Chovancovým, že mi v Skalici dali takú príležitosť. Trošku sa však vrátim späť. V závere kariéry ma trénoval pán Dušan Žiška, ktorý mi dal toho veľmi veľa. Vtedy nastal zlom. On mi hovoril, aby som šiel na trénerské ‚béčko'. Prihlásil som sa naň, pomohlo mi, že som si ho spravil ešte počas hráčskej kariéry. Potom prišiel pán Faith a pri ňom som si dorobila ‚áčko' z pohľadu licencie, čo už teraz asi ani nie je možné. Zvládol som to ako hráč, a to bolo veľmi dôležité. Ukončiť hráčsku kariéru a nemať v ruke trénerskú licenciu, to by bolo veľmi zlé.“

Peter Oremus (vpravo) spolu s bývalým zverencom a dobrým priateľom Žigmundom Pálffym. Zdroj: TASR

Dva roky ste pôsobili pri skalickej mládeži, následne ste sa stali hlavný trénerom mužov. Pomerne skoro ste dostali veľkú šancu v najvyššej súťaži. Pamätáte si, ako k nej prišlo?

„Skalicu vtedy trénoval pán Pazourek, veľmi dobrý chlap, spolu s Ivanom Klementom. Úvod sezóny mužstvu nevyšiel. Nastal zvrat, posunul som sa z juniorky k mužom. Pavel Pazourek zostal so mnou. Bolo to mimoriadne náročné. Prehrali sme prvých osem zápasov. Našťastie, v klube bola trpezlivosť a hoci sme v priebehu sezóny mali obrovskú stratu, dostali sme sa do play off. Napokon to bola fantastická sezóna.“

V nej ste so Skalicou skončili na ôsmom mieste, o rok na to ste už vybojovali extraligový bronz a následne striebro. S tímom okolo Žigmunda Pálffyho ste pobláznili celé mesto. Ako sa s odstupom času pozeráte na vaše prvé veľké trénerské úspechy?

„Bolo to skutočne pekné. Som rád, že som mohol byť súčasťou toho. Ľudia, čo robili v Skalici hokej, mu dávali všetko. A to, že v tej dobe prišiel Žigo do Skalice, pred ním klobúk dole. Na Slovensku to nespravil ani jeden hráč. Mohol hrávať v Amerike, v Rusku, zarábať obrovské peniaze. Rozhodol sa, že urobí všetko pre Skalicu a vtedy by bez neho ani hokej v Skalici nebol. To, čo sa v tej dobe dialo - to boli krásne časy.“

Po historickom druhom mieste ste pôsobili jednu sezónu v Nitre...

„Po dvoch-troch rokoch v klube treba skúsiť zmenu a trochu to obmeniť. Rozhodol som sa ísť do Nitry a bol to správny krok. Postúpili sme do semifinále, aj to bola krásna sezóna.“

Po vypadnutí v semifinále a celkovej štvrtej priečke ste sa však vrátili do Skalice, s ktorou ste podpísali trojročnú zmluvu. Prečo?

„Nastala situácia, že ma to ťahalo domov. Chcel som pracovať pre Skalicu, boli tam vytvorené podmienky, ako počas našich najväčších úspechov. Bol to dobrý odrazový mostík, dostal som sa odtiaľ za hranice.“

Dotiahnutý titul

Počas sezóny 2012/13 ste zamierili do Vítkovíc. Bola to ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť?

„Keď dostanete ponuku z českej ligy, je to veľká pocta. Veľa cudzincov sa tam nedostane. Veľmi mi pomohli pán Vůjtek s pánom Černíkom. Takého človeka a funkcionára stretnete len ťažko. Keď som potreboval nejakú radu, pomoc, vždy ma ako šéf klubu privítal ako prvý. “

V ostravskom klube ste trénovali viac ako dva roky. Aké obdobie ste zažili u našich západných susedov?

„Opäť krásne časy. Nie je jednoduché pôsobiť v českej lige. Je tam obrovská vyrovnanosť. Dvakrát sme sa dostali z predkola play off do štvrťfinále, hrali sme vyrovnané zápasy s Plzňou či Spartou. S tým prevládala spokojnosť.“

Po konci vo Vítkoviciach a presune do Košíc ste sa hneď v sezóne 2014/15 tešili z majstrovského titulu, zatiaľ jediného vo vašej kariére...

„Prišla situácia, že som vo Vítkoviciach skončil. Oslovil ma pán Bakoš, na ktorého platia slová ako na pána Černíka. Je to vynikajúci človek a manažér. Svoju rolu si zastáva fantasticky. Ponúkol mi prácu, bola tam nedokončená robota od pána Tomka. Mal dobre pripravené mužstvo, my sme to len dotiahli. Som rád, že to vyšlo a získali sme pre Košice titul.“

V ďalšom ročníku ste v Košiciach vydržali len desať zápasov. Následne ste epizódne viedli Karlove Vary. Prečo to vtedy nevyšlo?

„Košice sa rozhodli ísť iným smerom, mali sme silný káder a bolo otázkou času, kedy sa to prejaví. Ich rozhodnutie však rešpektujem. Dostal som sa do Karlových Varov. Boli sme na spodku tabuľky a chcel som tím posilniť. Do Varov sa však hráči nehrnuli a hoci mám v manažmente priateľov, podali sme si ruky, rozhodli sme sa, že to chce zmenu a išiel som domov. Chcel som zostať pri rodine, a tak som viedol Skalicu. Hrali sme baráž o postup do extraligy, na zimák sa vrátila krásna atmosféra.“

Trenčín? Veľa skvelých ľudí, parádny manažment, výborná atmosféra v kabíne, minimum zranení. Krásna sezóna, v tej dobe panovala v Trenčíne výborná nálada a atmosféra. Som rád, že som tam mohol byť.

Potom ste zamierili do Trenčína a hneď v prvej sezóne ste sa dostali do finále...

„Trenčín? Veľa skvelých ľudí, parádny manažment, výborná atmosféra v kabíne, minimum zranení. Krásna sezóna, v tej dobe panovala v Trenčíne výborná nálada a atmosféra. Som rád, že som tam mohol byť.“

V napínavej finálovej sérii ste vyrovnali z 0:3 na zápasy na 3:3, rozhodujúci duel ste však doma nezvládli a Bystrici ste podľahli 1:5. Aké veľké bolo sklamanie?

„Keď sa vám podarí vyrovnať zápasovú bilanciu z 0:3 na 3:3, určite si veríte. Navyše, v siedmom dueli pred domácimi divákmi sme otvorili skóre. No hneď nato sme inkasovali. V rozhodujúcom zápase bola Banská Bystrica jednoducho lepšia a prevýšila nás, zaslúžene získala titul. Aj tak to bola krásna sezóna.“

Po šiestom mieste v nasledujúcej sezóne a štvrťfinálovom vypadnutí ste oznámili, že v Trenčíne končíte a vyjadrili ste podporu asistentovi Pardavému a manažmentu okolo Branka Radivojeviča. Ako vo vás dozrelo toto rozhodnutie?

„V tom ročníku sme sa borili so zraneniami, ale šieste miesto po základnej časti nebolo zlé. Bojovali sme, vypadli sme vo štvrťfinále, taký je hokej. Tam, kde pôsobím, chcem, aby moji kolegovia pokračovali. Či to bol Mišo Ružička, či Roman Šimíček, Jano Pardavý alebo iní. To, že pokračovali v trénerskom remesle, ma veľmi teší.“

V minulej sezóne ste trochu prekvapujúco viedli Bratislava Capitals v prvej lige. Prečo ste sa rozhodli vymeniť extraligu za druhú najvyššiu súťaž?

„Dušan Pašek mi dal ponuku, či by som nechcel byť súčasťou tímu, ktorý sa pokúsi postúpiť. Nie je u mňa priorita trénovať za každú cenu v extralige. Tím bol vyskladaný tak, ako sme potrebovali. Vyhrali sme základnú časť, štvrťfinálovú sériu 4:0, no potom prišiel koronavírus. Ďalej to nebudem hodnotiť, ale aj ten rok mi dal veľmi veľa.“

Napriek výsledkom sa však nový klub divácky napriek snahe až tak neuchytil...

„Na štadión chodilo naozaj strašne málo divákov. V Bratislave je na prvom mieste Slovan, na druhé mužstvo si zatiaľ cestu nenašli. Uvidíme, ako to bude tento rok v nadnárodnej IceHL.“

Prečo ste v klube napokon nepokračovali?

„Najskôr ma to trochu ťahalo vyskúšať si novú súťaž. Potom ma však oslovil pán Mráz ohľadne Zvolena. Povedal som si, že zostanem na Slovensku, bližšie k rodine. Rozhodnutie pre Zvolen bolo jednoznačné.“

Pod Pustým hradom sú vždy vysoké ambície. V ostatných rokoch im však príliš nevyšiel model okolo zahraničných hráčov. Ste proti veľkému počtu legionárov v našich súťažiach?

„Všade, kde som pôsobil, som presadzoval, aby bolo v mužstve čo najviac domácich hráčov. Som veľmi rád, že sa nám to podarilo aj vo Zvolene. Samozrejme, hráči musia mať svoju kvalitu a dokazovať, že pre klub odovzdajú v každom zápase všetko. Sezóna sa začína o mesiac a pevne verím, že sa skonsolidujeme tak, aby sme v jej závere mohli byť spokojní s odvedenou prácou.“

Striebro s Chárovým dresom

Už v ročníku 2007/2008 ste si vyskúšali úlohu asistenta trénera pri slovenskej reprezentácii, následne ste štyri sezóny pomáhali trénerovi Vůjtekovi. Čo vám dali roky pri ostrieľanom kormidelníkovi?

„Môžete chodiť na semináre, školenia. Ale niečo iné je byť na striedačke a v tréningovom procese. Bol som na piatich majstrovstvách sveta, čo je krásne, dalo mi to veľa. Či už pri Julovi Šuplerovi alebo pri Láďovi Vůjtekovi som sa veľa naučil: ako pracovať na striedačke, ako udržať pokoj a pracovať s chlapcami. Láďo mi dal toho skutočne veľa. S takým človekom by som vždy rád spolupracoval.“

Po boku pána Vůjteka ste boli na striedačke aj pri poslednom úspechu mužskej reprezentácie v roku 2012. Tesne pred šampionátom vás však zasiahla rodinná tragédia a nahradil vás Jerguš Bača. Napriek tomu musíte byť hrdý na to, čo sa vám s tímom podarilo...

„Presne si pamätám, ako sme sa pripravovali na prvý zraz pred Nemeckým pohárom. Sedemnásť hráčov nám povedalo, že nejde z dôvodu zranení, alebo ich nepustil klub. Začínali noví hráči, ktorí teraz hrajú v európskych súťažiach. Ten turnaj sme vyhrali a odvtedy sa to ťahalo dobrým smerom. Veľmi ma mrzí, čo sa mi v závere sezóny stalo s Terezkou. Ale striebro bol veľký hokejový úspech.“

Peter Oremus spoločne s bývalým hlavným trénerom slovenskej reprezentácie Vladimírom Vůjtekom. Zdroj: TASR

Napriek vašej neúčasti na striedačke ste striebornú medailu dostali. Brali ste to ako zadosťučinenie za celosezónnu prípravu?

„Od realizačného tímu a hráčov to bolo veľmi pekné. Odovzdali mi medailu, mám aj dres Zdena Cháru podpísaný všetkými chalanmi. Som rád, že som mohol byť súčasťou toho tímu aspoň v príprave na MS.“

Po konci trénera Vůjteka sa v súvislosti s uvoľnenou reprezentačnou stoličkou skloňovalo aj vaše meno. Koketovali ste s touto pozíciou?

„Kto by nechcel trénovať národné mužstvo? Je to vždy česť, zodpovednosť, ale aj tvrdá práca. Vtedy sa k reprezentácii dostal Zdeno, ktorého považujem za kvalitného trénera. Má veľké hráčske, ale aj trénerské skúsenosti. Vždy ho rád podporím.“

Na futbal radšej ako na hokej

Vieme, že nie ste príliš veľkým zástancom množstva zahraničných hráčov v extralige. Ako vnímate zahraničného trénera v reprezentácii?

„Plne rešpektujem rozhodnutie prezidenta, ktorý si v danej dobe zvolí cestu, ktorou chce ísť. Môj osobný názor je, že tréner nášho národného mužstva by mal byť Slovák alebo Čech, s ktorými máme veľmi podobný štýl. Samozrejme, od zahraničných trénerov sa aj my máme čo učiť. No myslím si, že na Slovensku máme dosť skúsených trénerov na to, aby mohli viesť národný tím.“

Veríte, že ešte príde šanca trénovať reprezentáciu? Prijali by ste aj úlohu asistenta trénera?

„Aktuálne pracujem v klube, do reprezentácie by mal ísť človek, ktorý má skúsenosti s danou kategóriou, či ide o mládež alebo seniorov. Vždy je to na rozhodnutí ľudí, ktorí robia na zväze. Každý reprezentačný trénerský štart je posun dopredu, či ste tam ako hlavný tréner alebo asistent. Na takúto vec sa treba vždy tešiť.“

Slovensko sa nevie už roky dostať do štvrťfinále, mládežnícke reprezentácie majú problémy so záchranou v A-kategórii. Vidíte nejaké svetlo na konci tunela?

„V tejto dobe je to u nás s hokejom naozaj ťažké. Klamali by sme si, keby sme si povedali, že máme veľa hráčov, ktorí sa dokážu presadiť vo svetovom hokeji. Je ich strašne málo, už len toto nás viaže k tomu, aby sme usilovne pracovali s mladými hokejistami. Očakávať nejaký úspech nie je príliš reálne, ale bodaj by prišiel.“

Ďalšie sny? Viete, po tej veci, čo sa nám s manželkou stala pred ôsmimi rokmi, som si uvedomil veľmi veľa vecí. U mňa je jednoznačne hokej až na druhom mieste v živote.

Čo hovoríte na snahu majstrov sveta a našich legiend o pomoc nášmu hokeju?

„Každá pomoc je dobrá. Sú to chlapci, ktorí hrávali hokej, majú obrovské skúsenosti z pohľadu hráča. Musia ich však získať aj ako tréneri či funkcionári.“

Aké ďalšie sny v hokeji máte?

„Veľmi ma teší, že mám z extraligy jedno zlato, dve striebra a jeden bronz, medaily z prvej ligy či z juniorky. A sny? Viete, po tej veci, čo sa nám s manželkou stala pred ôsmimi rokmi, som si uvedomil veľmi veľa vecí. U mňa je jednoznačne hokej až na druhom mieste v živote. Najdôležitejšia je rodina. Samozrejme, tá musí byť nejakým spôsobom zabezpečená. Teší ma, že hokej mi pomáha, aby rodina pokojne žila.“

A kde sa vidíte napríklad o päť rokov?

„O tom je veľmi ťažké uvažovať. Som rád, že približne pätnásť rokov pôsobím pri mužskom hokeji. V našich podmienkach to je výnimočné. Bodaj by mi to ešte niekoľko rokov vydržalo, budem za to nadovšetko vďačný.“

Neprepadli vás počas dlhých rokov myšlienky o konci s hokejom, prípadne o pauze od hokeja?

„Toto naozaj nie je môj štýl. Potrebujem byť každodenne súčasťou nejakého tímu, stretávať kolegov a hráčov, pripravovať sa. Keď mi niekto povie, že je z hokeja unavený, u mňa mu to neprejde. Je to zamestnanie, ktoré treba vykonávať každodenne.“

A aké sú vaše hobby, keď si chcete oddýchnuť a prečistiť hlavu?

„Veľmi rád chodím na futbal. Dovolím si povedať, že ešte radšej ako na hokej. Skalica hrá teraz dobrý futbal, tak v sobotu, keď som doma, sa naň ideme pozrieť so Žigom. Tam sa trochu regenerujeme. Okrem toho rodina, práca okolo domu...“

Slovenský zväz ľadového hokeja aj touto cestou praje Petrovi Oremusovi všetko najlepšie k životnému jubileu 50 rokov. Najmä veľa zdravia, ktoré je v súčasnej dobe v súvislosti s koronakrízou prvoradé. V neposlednom rade veľa ďalších hokejových úspechov a radostí v trénerskom i osobnom živote.