BRATISLAVA (SZĽH) – „Ešte žijem!“ odvetil žoviálne Milan Kužela na otázku, ako sa má v pozícii čerstvého jubilanta, ktorý 27. apríla oslávil 75. narodeniny. V utorok si v priestoroch Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) prevzal darčekový kôš s gratuláciou od prezidenta Miroslava Šatana. Následne v jeho spoločnosti a tiež v sprievode novinárskej legendy Františeka Morvaia chrlil v neformálnej debate jednu úsmevnú historku za druhou.
Kedysi energický a dynamický obranca, ktorý sa udomácnil na defenzívnom poste až potom, ako vyskúšal všetky ofenzívne, stále pôsobí veľmi vitálne. Dodnes nedokáže zabudnúť na normalizačné sedemdesiate roky, ktoré ho vyniesli na piedestál československej hokejovej sály. Na druhej strane mu vďaka svojej povahe nedovolili nasledovať cestu Václava Nedomanského, spoluhráča z bratislavského Slovana. Emigranta, ktorý svoj nesporný hokejový talent naplno rozbalil v kanadsko-americkej NHL.
Milana Kuželu zdobí zlato z pražského šampionátu 1972, dve striebra z MS 1974 a 1979 i bronz z MS 1973. Na klubovej úrovni, kde najčastejšie hájil farby bratislavského Slovana, dosiahol obrovský úspech v roku 1979. S belasými vybojoval federálny titul. „Na všetky tieto roky nemožno len tak ľahko zabudnúť. Spomienky sú stále živé. Slovan bol prvý slovenský klub, ktorý vyhral federálnu ligu, čo bola veľká skutočnosť. Košice išli až po nás. A v československej reprezentácii? Tam vtedy nehralo veľa Slovákov. Napokon som zostal v národnom tíme jediný. A cítil som, že robia všetko, aby ma kopli kade ľahšie. Napokon ma poslali do béčka a po čase napísali, že už nemám záujem o reprezentáciu. Ale prežil som,“ spomína po rokoch Milan Kužela. V polovici sedemdesiatych rokov bol pod prísnym dohľadom vtedajších úradov. Mali totiž podozrenie, že rovnako ako Nedomanský či neskôr Tajcnár – mimochodom Kuželov dlhoročný obranný parťák v Slovane – chcel utiecť za veľkú mláku. Milan Kužela sa rovnako ako Tajcnár nikdy neskrýval za svoje názory proti vtedajšiemu režimu. Bol vždy otvorený, priamy, nekompromisný, neústupčivý. Ako na ľade, tak aj v civilnom živote. „Normalizačné časy boli kruté. Ale keď dnes zažívam tie súčasné, musím úprimne povedať, že súdruhovia kedysi aspoň vedeli, čo sú mantinely a dokázali sa do nich zmestiť. Dnes nejestvujú ani tie.“
Prakticky celý život má Milan Kužela slabosť na sladké pochutiny. Aj dnes si ku kávičke dopraje obľúbený krémeš. Kedysi ich pred tréningom dokázal zjesť aj päť. „K tomu dvakrát jahody so šľahačkou a mohlo sa ísť na tréningu,“ vtipne dodáva čerstvý jubilant.
Hoci by sa mohlo zdať, že v pokročilom dôchodkovom veku má Milan Kužela mnoho voľného času, opak je pravdou. „Veľa ho nie je. Zamestnáva má záhrada o veľkosti sedem árov. Dodnes som mal aj psa. Bohužiaľ, po štrnástich rokoch som bol nútený ho utratiť. Volal sa Dag. Nového si už asi nezaobstarám. S priateľkou sme si povedali, že si ešte skúsime užiť zostávajúcu časť života. Len bohužiaľ, možností v súčasnej situácii veľa nemáme. Tak uvidíme.“
Najbližšie májové dni prinesú aj tradičný vrchol hokejovej sezóny – majstrovstvá sveta v Rige. Milan Kužela si vystúpenia slovenskej reprezentácie nenechá ujsť. Navyše dodáva, že súčasné zloženie kádra, ktorý je výrazne omladený, víta: „Dobrý krok. Len nech mladí hrajú a ukážu sa. Konečne prišla obmena. Ja im fandím. Môžeme skončiť siedmi či ôsmi, ale o dva roky môžeme byť vyššie. Vďaka mladým a šikovným chlapcom, ktorí teraz dostali šancu. A musím ešte povedať aj to, že ak by som mal moc, stanovil by som limit maximálne troch cudzincov na klub v slovenskej extralige. Nie päť a vôbec nie už sedem. Ktovie, či sa tohto kroku ešte dočkám.“
V mene celého Slovenského zväzu ľadového hokeja blahoželáme niekdajšiemu československému reprezentantovi Milanovi Kuželovi k 75. narodeninám. A prajeme mu najmä pevné zdravie, ktoré je v náročných pandemických časoch najcennejšie.
