Istorija (venované 10. výročiu tragickej smrti Pavla Demitru)

BRATISLAVA (SZĽH) – „Počemu vy jedete v Tunošnu?“ opýta sa zvedavým hlasom šofér Vadim krátko po nasadnutí do Uberu a zadaní cieľa cesty v stredu 3. júla 2019 pri jaroslavľskej vlakovej stanici. Do Tunošny turistov nezvykne voziť. Vlastne ich nezvykne voziť vôbec. Do Jaroslavľu inostranci, ako Rusi označujú cudzincov, nechodia. Aj preto na dorozumievanie v angličtine zabudnite. Ak neovládate ruštinu, pomôže vám len povestný translator od Google s možnosťou prekladu hlasovej stopy. Inak dobre, že to spomínam. Aby ste nemuseli otvárať Google a zadávať doň fonetický prepis prvej vety, preložím vám jej znenie: „Prečo idete do Tunošny?“ opýtal sa Vadim. Nasledujúci príbeh bude bolestivý. Ale skutočný.

Mal som azda šestnásť, keď som sa s ním stretol v priestoroch pred šatňou hokejového klubu Dukla Trenčín. Bola jeseň roku 2010. Išlo o zraz národného tímu pred novembrovým asociačným termínom. V pravej ruke som držal malú kameru, v hlave mal pripravené otázky, v tvári nervózny výraz. V lete toho roku ukončil kariérnu kapitolu v NHL a prestúpil do Ruska. Do Lokomotivu Jaroslavľ. Konečne mohol byť súčasťou slovenských výberov počas reprezentačných prestávok.

Čakal som ho pred kabínou, nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Keď dorazil, mutujúcim hlasom urasteného stredoškoláka som sa opýtal, či s ním môžem urobiť rozhovor. Na kameru. Prikývol. Po dialógu sme sa ešte chvíľu rozprávali. Povedal, že si ma vizuálne pamätá z minulých akcií. Odvtedy ma pozdravil vždy, keď ma videl. Kiežby som mohol napísať, že sa zdravíme dodnes...

Dva nárazy

V ten neslávny čierny deň, v stredu 7. septembra 2011, som v popoludňajších hodinách cestoval vlakom z Trenčína do Bánoviec. Neďaleko cieľovej zastávky do nás na priecestí vrazilo auto. S vlakom sa len „štrajchlo“. Bol to jemný náraz. Všetci cestujúci vyviazli, chvalabohu, bez zranenia. Nemohol som tušiť, že približne v rovnakom čase prišlo k ďalšiemu nárazu. Oveľa mohutnejšiemu. A tragickejšiemu. Za vzletovou dráhou jaroslavľského letiska, na sútoku malej riečky Tunošinka a obrovitej Volgy. Záverečná správa nehody hokejového tímu Lokomotiv Jaroslavľ hovorí o kombinácii viacerých pochybení. Nedostatočný výcvik posádky, ktorá našla v osudovom stroji typu Jak-42 iné riadiace funkcie než poznala z typu Jak-40, s ktorým zväčša lietala. Taktiež nespôsobilý zdravotný stav druhého pilota...

Škoda to rozpitvávať. Séria kritických súvislostí vyústila do tragickej nehody, pri ktorej vyhaslo 44 životov vrátane slovenskej hokejovej legendy Pavla Demitru. Dnes, siedmeho septembra 2021, je to presne desať rokov.

Skutočné Rusko

Keď som sa s manželkou koncom júna roku 2019 vybral na bezmála dvojtýždňovú cestu do Ruska, povedal som si, že na to miesto sa chcem ísť pozrieť. Niečo ma naň ťahalo. Nedokážem popísať, čo konkrétne. Niečo. Chcel som ho vidieť. Paľa som zbožňoval. Bol geniálny hokejista, charizmatický človek. Možno preto som neodolal a povedal si, že keď som v Moskve, len asi 280 km od miesta nešťastia, tak pôjdem. Viac času ani priestoru na jaroslavľskú výpravu v budúcnosti už nemusím mať.

A tak sme si z Moskvy urobili jednodňový trip do Jaroslavľu. Mesta, ktoré vás nezaujme prakticky ničím. To už nie je závanom európskej kultúry „šmrncnutý“ Petrohrad ani multikultúrna Moskva, kde sa dorozumiete aj iným svetovým jazykom. Jaroslavľ je stelesnením skutočného Ruska. Nepôsobí prívetivo. Tým dupľom, ak neviete po rusky ani zaťať. Či sa prechádzate miestnymi ulicami, či cestujete polorozpadnutou mestskou dopravou, či sedíte v reštaurácii. Celý čas úpenlivo čakáte na to, kedy nastane hodina odchodu vášho vlaku späť do Moskvy. Až vo chvíli, keď doň nastúpite a stroj sa pohne, pocítite úľavu, istotu i bezpečie. Napriek zmiešaným pocitom a nulovej ruštine som sa rozhodol, že to skúsime. Ťahalo ma dobrodružstvo a možnosť vidieť jedno z najtragickejších miest hokejovej histórie. Miesto, kde zahynul Demo, s ktorým sme sa mali dodnes zdraviť na hokejových akciách.

Vadimove spomienky

Cesta vlakom z Moskvy trvala bezmála tri hodiny. Po vystúpení v Jaroslavle som zadal do uberovskej aplikácie cieľ cesty a počkal na Vadima. Na prvý pohľad nie príliš sympatického urasteného chlapa s nevrlým výrazom v tvári. Krátku chvíľu som aj ľutoval, že sme mu sadli do auta s dôverou, že nás odvezie do dedinky Tunošna, vzdialenej asi 30 km od centra Jaroslavľu, kde sa nachádza miestne letisko. Z neho posádka Lokomotivu pravidelne vzlietala a vlastne dodnes vzlieta na tripy v rámci KHL.

S Vadimom sme v úvode cesty veľa nedebatovali. Neistotu vo mne ešte väčšmi dotvorila skutočnosť, keď ma proaktívnou gestikuláciou požiadal, aby som zrušil oficiálnu objednávku jazdy v aplikácii. Ak sa vám to niekedy prihodí, nemajte strach. Ruskí šoféri Uberu to robia bežne. Keď im sadnete do auta, nabádajú vás k zrušeniu objednávky ešte predtým, ako ju príjmu, resp. schvália. Nemusia v takom prípade dodržiavať oficiálnu tarifu ani odvádzať daň. Dozaista vám dajú výhodnejšiu cenu. A vy im na oplátku čisté prachy do vačku. Účelná a vzájomne výhodná dohoda.

Z Vadima sa vykľul pohodový chlapík. Stačili dve slová. Chakej (v slovenčine hokej) a Demitra. Videl, že sme cudzinci bez akéhokoľvek náznaku znalosti ruštiny. Aj preto hovoril pomalšie. Veľa gestikuloval. Snažil sa, aby sme mu rozumeli. Jeho repliky mi prekladal Google Translator. Moje otázky naňho tiež. Neistotu vystriedal pokoj. Vadim bol vlastne vcelku veľký týpek. Keď sa dozvedel, že sme sa cielene prišli pozrieť na miesto jaroslavsľskej tragédie, preladil na hokejovú tému. „Hrozné, čo sa stalo. Pamätám si ten deň. Vracal som sa autom do mesta. V protismere išlo veľa hasičských áut. Nevedel som, čo sa dialo. Až kým mi kamarát nezavolal a nepovedal, čo sa stalo. Hrozné,“ hovoril do hlasovej verzie prekladača.

Drug-nedrug

Vadím žije v Jaroslavli. Fandí Lokomotivu. Občas sa zájde pozrieť na zápasy KHL. Ale v Tunošne, na mieste tragédie zo 7. septembra 2011, nikdy predtým nebol. Ani nemyslel, že by sa tam niekedy šiel pozrieť. Zaujímalo ho – celkom logicky – prečo sme sa na to miesto vypravili my. Zistil, že som sa s Paľom poznal. A že som sa jednoducho chcel sa ísť pozrieť na miesto, ku ktorému nevedie žiadna oficiálna komunikácia. Nie je ľahké ho nájsť. Keďže Vadim vypol Uber aplikáciu, nemal ani navigáciu.

Po vstupe do dedinky Tunošna zastavil pri policajnej hliadke, ktorá na okraji cesty dohliadala na plynulosť premávky. Keď policajtom povedal, že vezie druga (v slovenčine kamaráta) Pavla Demitru, zbystrili aj oni. Ani zďaleka som sa necítil byť Paľov drug. Možno ďaleký známy. Len jeden zo stoviek, ktorí sa pohybovali okolo jeho hokejového života. Ale označenie drug mi z Vadimovej strany imponovalo. On to tak dešifroval z nášho amatérsky vedeného i prekladaného dialógu. A keďže komunikačný defekt mi v jeho očiach pridal na dôležitosti, neopravoval som ho.

Strážcovia zákona nás nasmerovali do uličky oproti ich pozorovateľskému stanovišťu. Všade naokolo boli miestne dedinské príbytky. Mimoriadne skromné. Na konci ulice vykúkala drevená tabuľa s logom Lokomotivu Jaroslavľ a šípkou doľava. Zišli sme z oficiálnej cesty. Nasledovalo natriasanie a pomalá jazda po teréne vyloženom drobnými bielymi kamienkami. Prišli sme k spomínanému sútoku Tunošinky s Volgou a našli, čo sme hľadali.

DM

Vľavo stálo železné zábradlie s desiatkami vyblednutých šálov hokejových klubov. Viali v smere vetra. Bolo vidno, že niektoré sú o zábradlie uviazané poriadne dlho. V strede vyčnieval pomník s opracovaným náhrobným kameňom. Nechýbalo na ňom dominantné logo Lokomotivu Jaroslavľ a nad ním azbukou vyryté mená všetkých 44 osôb, ktoré tu zahynuli. Úplne vpravo kotvila vysoká presklená vitrína. Na jej ľavej stene viseli fotografie členov posádky, vpravo portréty hráčov a členov realizačného tímu Lokomotivu. Vnútorný priestor vypĺňal stolček a na ňom čierne šerpy priviazané o čierne kovové konštrukcie v tvare klubového loga so zlatými nápismi zosnulých mien. Okolie zdobili plyšové hračky, zarámovaná veršovaná báseň, detský tanierik, usmiate rodinné fotografie. Mráz po chrbte bol čoraz intenzívnejší.

Súčasťou neveľkého pietneho priestoru je vybudovaný schodiskový priechod k rieke. Vedie na miesto, kde ležali najväčšie pozostatky vraku lietadla Jak-42. Pri hladine je prikovaná lavička. Na sedenie, rozjímanie, hľadanie odpovedí na otázky, na ktoré žiadne nejestvujú.

Keď si miesto obzriete, na chvíľu sa zastavíte. A rozjímate. Empaticky sa prenášate do 7. septembra 2011. Snažíte sa predstaviť si, odkiaľ lietadlo prilietalo. Kam asi padalo. Pýtate sa, ako je možné, že sa také niečo vôbec stalo. A ste potichu. Lomcujú vami silné emócie. Neviete, či máte ešte zotrvať, alebo už odísť. Alebo či ste mali vôbec prísť. Keď sa však zadívate na skvostné rezbárske dielo neďaleko hlavného pomníka, stvárňujúce oslavu gólu legendárnej 38-čky z nájazdového rozstrelu v zápase Slovensko – Rusko na zimných olympijských hrách vo Vancouveri s iniciálkami „DM“ v pravom dolnom rohu, pocítite obrovskú hrdosť. Na všetko, čo Paľo pre slovenský hokej urobil, na to, akú fantastickú kariéru mal a koľko skvelých hokejových emócií nám dožičil. V jednom momente ste radi, že ste prišli a videli to strastiplné miesto plné nešťastia, smútku a strachu na vlastné oči. Je to zážitok, akých netúžite zažiť veľa. Na konci dňa som však bol rád, že som sa šiel pozrieť.

Záver  

„Demitru si pamätám. Keď tu bol on a spolu s ním českí hráči Vašíček, Marek, Rachůnek, mali sme skvelé mužstvo. Určite by sme v tej sezóne vyhrali Gagarinov pohár. Keby sa nestala tá tragédia, som presvedčený, že by sme ho mali,“ hovorí Vadim cestou späť z Tunošny do Jaroslavľu. Po príchode do mesta nás ešte prevezie okolo mládežníckeho centra jaroslavľského športu. Je to obrovský moderný objekt. „Tu raz vyrastú také hokejové hviezdy, akou bol Demitra,“ odhodlane doplní.

Vysadí nás pred hokejovou halou Lokomotivu Jaroslavľ. Za hodinu a pol jazdy si vypýta smiešnu sumu. Spýta sa, či predsa nepotrebujeme ešte niekam zviesť. Po odmietnutí odíde. Ktovie, či ešte niekedy zažije podobný turisticko-hokejový príbeh. Istoriju, ako v Rusku znie jeden z voľných prekladov významu slovenského slova príbeh.

Ja som jeden taký v Jaroslavli zažil. Kiežby som vám ho nemusel nikdy rozpovedať...

Venované 10. výročiu tragickej havárie lietadla s hokejovým tímom Lokomotiv Jaroslavľ, pri ktorej zahynul legendárny slovenský hokejista Pavol Demitra. Česť jeho pamiatke i pamiatke všetkých, ktorí neďaleko dedinky Tunošna tragicky skonali...