TRENČÍN (SZĽH) – Ho-ho-ho-ho-Hossa! Prišiel z Detroitu pokúsiť sa vyhrať korunu, nie ako Probert, ktorý v meste vychľastal všetku Coca-Colu – spieva sa v úvode pesničky o Mariánovi Hossovi z roku 2009. Nepoznáte ju? Vypočujte si. Je chytľavá. Poukazuje na to, že Marián Hossa si vyslúžil slávu okamžite po príchode do Chicaga z Detroitu v prvý deň letného prestupového obdobia 2009. A to tvorcovia songu netušili, čo v organizácii Blackhawks dokáže. Že vlastne zložili pieseň o budúcom členovi Siene slávy.
Ešte predtým, než začneme oprávnene skladať poklonu Mariánovi Hossovi, radi vysvetlíme menej zrozumiteľný začiatok príbehu i spomínanej pesničky s Probertom a Coca Colou. Bob Probert bol bývalý hráč NHL, veľký bitkár. Vyše 3300 trestných minút v 935 zápasoch hovorí jasnou rečou. Probert hral kedysi za Detroit, odkiaľ prestúpil do Chicaga rovnako ako Marián Hossa. Vývoj kariéry v oboch prípadoch mal však diametrálne odlišné parametre. Kým Proberta ovládol alkohol a drogy, Hossa kráčal naproti hokejovej sláve. Bob Probert zomrel na infarkt v júli 2010. V čase zloženia songu ešte žil a snažil sa meniť svoj život k lepšiemu. Vypustil alkohol i drogy a pil iba Colu. Hektolitre Coly! Preto tá žoviálna fráza o vyhraní koruny a nie chľastaní populárneho čierneho nápoja.
Späť k Mariánovi. Čo napísať? Velikán. Od mužských začiatkov v Trenčíne až po nešťastný a nečakaný koniec v Chicagu spôsobený kožnými problémami. Mal 18, keď 1. októbra 1997 debutoval v profilige. V drese Ottawy proti Montrealu odohral vyše 19 minút, pripísal si jeden strelecký pokus a na nováčika solídnych 23 striedaní. Prvý bod za asistenciu prišiel o jedenásť dní neskôr v dueli proti Los Angeles, prvý gól až 9. decembra 1998 proti Floride v trojbodovom stretnutí pre trenčiansky hokejový talent. V tom čase už mal na konte neprehliadnuteľné úspechy. Slovenský titul s Duklou i meno na zozname víťazov Memorial Cupu. Trofeje, ktorá sa v hokejových kruhoch zvykne familiárne označovať ako juniorský Stanleyho pohár.
V sezóne 2004/05 zažil Marián Hossa trpkú skúsenosť. Naverbovaný Pavlom Demitrom spolu s Mariánom Gáboríkom a ďalšími hráčmi počas výluky pomáhal materskému Trenčínu na ceste k slovenskému hokejovému vrcholu. Hviezdne mužstvo naň napokon nedokráčalo. K najkrajšiemu výhľadu ho nepustila ďalšia hviezdami pretkaná partia Slovana Bratislava. Semifinálovú bitku rozlúštil až siedmy zápas, v ktorom Slovan doma vyhral 8:2. Trenčania odchádzali zronení, sklamaní, nahnevaní... Cítili ohromnú krivdu, predovšetkým z dlhodobej výkonnosti rozhodcov. Pavol Demitra po tejto skúsenosti v kuloároch zahlásil, že už nikdy nebude hrať súťažne na Slovensku. Nasledoval ho Marián Hossa, hoci on spájal slová miernejšie. „Na siedmy zápas sme sa poctivo pripravovali. Zakaždým, keď sme boli na ťahu, odpískali nám faul. Nebudem však plakať. Proste sme prehrali, taká je skutočnosť. Výborné výkony, výborné zápasy v Bratislave aj Trenčíne, výborní diváci. Perfektná séria, kde sme my na strane porazených, ale taký je hokej,“ zakrýval smútok za všeobecne známe frázy Marián Hossa. Ibaže s prehrou v sérii a neúspechom v sezóne sa nedokázal zmieriť. Nikdy.
Bohužiaľ, náprava nedorazila v krátkodobom ani dlhodobom výhľade. Najskôr zažil Marián Hossa trpké vypadnutie na majstrovstvách sveta 2005 vo Viedni vo štvrťfinále s Kanadou (4:5), o trištvrte roka neskôr ešte trpkejšie v rovnakej fáze zimných olympijských hier v Turíne 2006. Bol súčasťou hviezdneho tímu, ktorý v základnej skupine neprehral ani jeden z piatich zápasov, ktorý vyškolil Rusov či Švédov. Bohužiaľ, vo štvrťfinále naši nestačili na Čechov (1:3)...
Na klubovej úrovni zažil Hossa snáď ešte tvrdšie rany. V roku 2008 odišiel z Atlanty do Pittsburghu, s ktorým sa ocitol až vo finálových bojoch o Stanleyho pohár. Zažil fantastické play-off, najlepšie v kariére. V 20 zápasoch strelil 12 gólov a pridal 14 asistencií. Na vytúžený zisk Stanleyho pohára to však nestačilo. Nad hlavu ho dvíhali hokejisti Detroitu, ku ktorým sa po otvorení prestupového trhu v pozícii neobmedzeného voľného hráča Marián Hossa pridal. V Red Wings dostal zaujímavé podmienky, avšak do Detroitu neprestúpil iba pre ne. Lákal ho strieborný lesk. „Detroit som si vybral preto, aby som mal najlepšiu šancu získať Stanleyho pohár. Mohol som mať inde aj lepšie podmienky. Nebolo ľahké vzdať sa toľkých peňazí, ale verím, že som urobil dobre,“ vravel Marián Hossa po letnom trejde v roku 2008.
Keby bol býval vedel, že o rok v júni bude opäť v slzách podávať ruku bývalým spoluhráčom z Pittsburghu, ktorí vyhrali finálovú sériu 4:3 na zápasy... Neuveriteľná kombinácia nešťastia, smoly, smútku. Dvakrát po sebe vo finále, no vždy na „zlej“ strane. V roku 2009 Hossa gratuloval aj súčasnému prezidentovi Slovenského zväzu ľadového hokeja Miroslavovi Šatanovi k zisku pohára. Už ho vyhral aj Miro! A Mariánovi stále chýba...
Začiatkom leta 2009 prišiel ďalší trejd. Tentoraz ponuka z Chicaga, pre vychýreného slovenského krídelníka neodolateľná. „Chicago ma perspektívny tím. Tvorí sa mimoriadne zaujímavá partia, navyše dostal som mimoriadne zaujímavú ponuku. Chcel som dlhodobý kontrakt z dôvodu usadenia sa,“ vravel vtedy Hossa.
Na Slovensku sa zvykne hovoriť, že do tretice všetko dobré. U Mariána to platilo do bodky. Tretie finále za sebou, tretia dramatická séria. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch víťazná. Konečne. Pocity, keď 9. júna 2010 Patrick Kane v predĺžení siedmeho finálového duelu s Philadelphiou strelil takmer z nulového uhla po prieniku na ľavom krídle víťazný gól – na tie Marián Hossa do smrti nezabudne. „Som vyžmýkaný ako citrón,“ vravel po sérii osláv. „Boli dlhé. V piaty deň pokračovania sme sa s Tomášom Kopeckým už aj troška triasli, vraveli sme, že stačilo,“ usmievala sa legendárna „osemdesiatjednotka“. Konečne sa v závere sezóne usmievala. Tak čisto, úprimne, od srdca a radosti.
Keď už sme pri tých neopakovateľných pocitoch, jeden taký prišiel aj v čase preberania Stanleyho pohára priamo na ľade. Keď kapitán chicagských „čiernych jastrabov“ Jonathan Toews vzal do rúk trofej a prvý podľa tradície zodvihol strieborný grál nad hlavu, čakalo sa, komu ho odovzdá. Bude to Marián Hossa alebo nie? V tíme bolo viac hráčov, ktorí by si zaslúžili držať trofej po kapitánovi. Ale azda nikto po nej netúžil tak úporne ako práve Marián. Po tých všetkých sklamaniach, sprevádzajúcich jeho hokejovú jazdu v rokoch 2005 až 2009...
Hoss! Hoss! Hoss! – ozývalo sa v zvukových mikrofónoch z ľadovej plochy. Spoluhráči mali jasno, komu pohár putuje. Rovnako Jonathan Toews. „Už ráno na rozkorčuľovaní za mnou prišiel a povedal, že keď to vyjde, nech som pripravený, pretože pohár mi odovzdá hneď po prevzatí,“ priznal Marián Hossa o pár dní neskôr v rozhovore pre slovenské médiá.
A čo ten pocit? Dá sa opísať? „Dá. Bol nádherný. Užíval som si ho. Konečne budem mať svoje meno na Stanleyho pohári a už mi ho nikto nezoberie,“ radoval sa Hossa a po jeho boku tiež Tomáš Kopecký, ktorý bol v tom čase slovenský rekordér, čo sa počtu prsteňov za profiligové prvenstvá týkalo. Po Detroite získal slávny pohár aj v Chicagu. S veľkým kamarátom „Hossičom“...
Roky 2013 a 2015. Radosti číslo dva a tri. Ďalšie „stanleycupové“ zárezy šli Mariánovi Hossovi ľahšie. Stal sa súčasťou hokejovej rodiny Chicaga Blackhawks, ktorej stačilo na tri zisky najcennejšej klubovej trofeje päť rokov. Súčasťou rodiny, ktorú komisár NHL Gary Bettman vyhlásil za dynastiu. Ďalšia veľká a zaslúžená pocta. „Sme úžasná partia,“ vravel Hossa priamo na ľade pred vypredanou domácou arénou. „Myslím na moju rodinu, pozdravujem všetkých priaznivcov na Slovensku. Som hrdý, že som ich mohol potešiť.“ Z Mariána Hossu sa stal „trojprsteňový“ hokejový kráľ.
Bohužiaľ, ďalší krúžok do zbierky nepridal. Aj vinou dlhodobých kožných problémov, pre ktoré napokon musel život profesionálneho hokejistu definitívne ukončiť. Neoficiálne už pred sezónou 2017/18, oficiálne až po tomto ročníku ako hráč Arizony po formálnej výmene svojho kontraktu z Chicaga do Phoenixu.
V júni 2020 sa dočkal ďalšej veľkej pocty. Tak rýchlo, ako to bolo možné. V novembri vstúpi Marián Hossa do Siene slávy. Ohromný počin, ktorý sa dosiaľ zo slovenských hokejových rodákov podaril len Stanovi Mikitovi a Petrovi Šťastnému. Takže ohromný a zaslúžený. Nepochybne zaslúžený!
Klobúk dole, Hoss the Boss. Bacha, nie The BossHoss, pretože to by ste oslavovali westernovú-rockovú nemeckú hudobnú kapelu.
Takže Hoss the Boss!
Narodený: 12. januára 1979 v Starej Ľubovni
Draftovný: v 1. kole z 12. miesta v roku 1997 Ottawou Senators
Kluby: Dukla Trenčín, Ottawa Senators (NHL), Portland Winter Hawks (WHL), Mora IK (Švéd.), Atlanta Trashers (NHL), Pittsburgh Penguins (NHL), Detroit Red Wings (NHL), Chicago Blackhawks (NHL), Arizona Coyotes (NHL).
Štatistiky v základnej časti NHL: 1309 zápasov, 525 gólov, 609 asistencií, 1134 bodov
Štatistiky v play-off NHL: 205 zápasov, 52 gólov, 97 asistencií, 149 bodov.
Štatistiky v slovenskej reprezentácii: 88 zápasov, 39 gólov
Medzinárodné turnaje: 8x MS (1997, 1999, 2001, 2004, 2005, 2006, 2007, 2011), 4x ZOH (2002, 2006, 2010, 2014), 2x Svetový pohár (2004, 2016).
Najväčšie úspechy: majster SR 1996/97 s Duklou Trenčín, víťaz Memoriál Cupu 1998 v Portlandom, víťaz Stanleyho pohára s Chicagom (2010, 2013, 2015), finalista Svetového pohára s tímom Európy (2016).
