TALLINN (SZĽH) - V júli oslávili dvojičky Dávid a Daniel Baránkovci 22. narodeniny. S výnimkou jednej sezóny v zámorskej juniorskej WSHL strávili celú doterajšiu kariéru na Slovensku. Seniorské štarty zbierali v rodnej Trnave a Senici. Pred aktuálnym ročníkom však zamierili do HC Panter Tallinn. Ako sa zrodil ich prestup do Estónska? Aká je úroveň tamojšej ligy? A čo hovoria na život v pobaltskom štáte?
O zmene rozhodlo štúdium. „Chceli sme ísť zo školy na študijný pobyt Erasmus a popritom hrať hokej. Podali sme si žiadosti o pobyt do viacerých krajín, najviac nám však vyhovovalo Estónsko z dôvodu zhody v obore. Vybrali sme si ho preto ako prvú možnosť a nakoniec nás tam vybrali,“ ozrejmuje dôvody Daniel a Dávid nadväzuje: „Následne sme oslovili tím v Talline, zavolali sme si s hlavným trénerom a dohodli sa na tréningoch. Po prvom týždni trénovania nám ponúkli zmluvu a dohodli sme sa na podmienkach.“ Ako ďalej priznávajú, vyskúšať si život a hokej v novej krajine bola ich priorita: „Mali sme aj ponuku zo Slovenska. Odmietli sme ju, pretože sme chceli ísť do zahraničia.“
Po prijatí na Tallinn University of Technology (TalTech) nebolo nad čím váhať. „Po tom, ako nás vybrali na Erasmus sme dlho nepremýšľali, chceli sme to vyskúšať. Vôbec sme nemali strach z novej, neznámej situácie, keďže sme už hrali v zahraničí a bola to výborná skúsenosť,“ vraví Daniel, ktorý je od brata Dávida o sedem minút starší. „Jediné, čoho sme sa trochu obávali, bolo to, ako budeme komunikovať s trénermi a spoluhráčmi, keďže hlavný jazyk je estónčina. To sa ukázalo ako zbytočné, nakoľko skoro všetci spoluhráči vedia plynule po anglicky a tréner vysvetľuje kvôli nám po anglicky. Uvažovali sme ešte o situácii s koronavírusom, ale v Estónsku v tej dobe nemali takmer žiadne prípady.“
Zaujímavosťou je, že najvyššia estónska súťaž Hokiliiga má len päť tímov. Výnimkou nie sú ani dvojciferné výsledky. „Liga nie je profesionálna a plat nedostávame. Čo sa týka zabezpečenia, je to na kvalitnej úrovni. Všetko, čo potrebujeme, máme zabezpečené a ak máme nejaký problém, vždy nám pomôžu a sú veľmi ústretoví. Keďže študujeme, nie sme profesionáli,“ pokračuje Dávid Baránek. „Čo sa týka úrovne súťaže, zatiaľ sme odohrali iba pár zápasov a môžeme povedať, že je porovnateľná s prvou slovenskou hokejovou ligou, hrá sa rýchly, fyzický hokej. Čo je veľmi zaujímavé, v tímoch dávajú šancu hrať veľmi mladým chalanom, ktorí tak majú možnosť učiť sa od starších. Samozrejme, jadro tímu tvoria skúsení hráči.“
Klub HC Panter je v priebežnej tabuľke na druhom mieste. Pravda, za sebou má len tri zápasy, vedúci Everest odohral o jeden duel viac. „Náš tím je po pár sezónach znovu súčasťou ligy. Máme veľmi skúseného trénera, ktorý vie výborne komunikovať s hráčmi a má pozitívne naladenie a nadhľad za každej situácie. Ambície klubu sú vyhrať ligu,“ netají smelé plány Dávid, podľa ktorého sa to „panterom“ môže podariť. „Je vidno, že to myslia vážne. Myslíme si, že tento tím je toho schopný. Štadión je síce menší, ale máme k dispozícii dve ľadové plochy a posilňovňu. Je tam menej miest na sedenie pre divákov, preto sa počas našich zápasov pristavuje extra tribúna. Klub má dostatok sponzorov, ktorí zabezpečujú materiálne fungovanie tímu aj napriek faktu, že hokej nie je v Estónsku šport číslo jeden.“
Ani v krajine s približne s viac ako milión obyvateľmi sa nevyhli globálnym problémom s pandémiou. Dotklo sa to aj hokeja. „Momentálne je liga pozastavená na dva týždne z dôvodu pozitívnych Covid testov hráčov, kvôli ktorým boli otestovaní všetci hráči tímu. Pred touto pauzou boli obmedzenia v hokeji len u divákov, povolených bolo 50 percent z celkovej kapacity štadióna. Liga by mala znovu pokračovať o pár dní,“ ozrejmuje Daniel. „Čo sa týka bežného života, opatrenia sú mierne, nosenie rúšok je dobrovoľné a pohyb nie je obmedzený.“
Našinec nemá veľa predstáv ani o živote v pobaltskom štáte. „Estónsko je veľmi vyspelá krajina. Hoci boli pod nadvládou Ruska, krajina je veľmi moderná a čistá. Je tu krásna príroda, hlavne veľa lesov, ktoré sa nachádzajú na väčšine územia, dokonca aj v blízkosti centra hlavného mesta. Prekvapil nás školský systém, ktorý sa výrazne líši od toho nášho na Slovensku. Vysokoškolské štúdium je založené prevažne na samoštúdiu. Medzi zaujímavosť patria roboty, ktoré chodia po uliciach a robia rozvoz jedla, takže nám môže doniesť pizzu robot,“ vyťahuje pikošku Daniel Baránek, ktorý bol spolu s bratom na Slovensku naposledy 25. augusta. A čo stihli zatiaľ zistiť o tamojšej kuchyni? „Na typické estónske jedlo sme zatiaľ nenatrafili, avšak veľmi často jedávame tvarohové tyčinky a tmavý chlieb, ktoré vraj pochádzajú z Estónska.“
Keď sa bližšie pozriete na doterajšiu kariéru oboch dvojičiek, zistíte, že svoje pôsobiská verne kopírujú. „Nikdy sme nemali podmienku všade byť spolu. Od malička sme si veľmi rozumeli a vždy to tak prirodzene vyšlo, že sme skončili v jednom tíme a dokonca v jednom útoku. Nikdy sme to nevyhľadávali. Ďalším aspektom je naša mama, ktorá nás chcela mať vždy pokope,“ vraví Dávid. Ľudia si ich vraj v bežnom živote často nemýlia. „Čo sa týka podobnosti, sú dva typy ľudí. Jedni tvrdia, že sa vôbec nepodobáme a ďalší hneď vedia, že sme bratia.“
Od domoviny ich síce delia stovky kilometrov, napriek tomu dianie u nás pozorne sledujú. „Samozrejme, poznáme situáciu na Slovensku a veľmi nás to trápi. S rodinou a priateľmi sme v častom kontakte a komunikujeme tiež s bývalými spoluhráčmi,“ hovorí Daniel. O tom, kam ich ďalšie kroky budú smerovať po skončení štúdia v Estónsku, ešte dvojičky nevedia. „Nemáme jasnú predstavu o našej hokejovej budúcnosti, hranie hokeja si chceme užívať a uvidíme, čo prinesie budúcnosť. V Estónsku sa neplánujeme usadiť, berieme to skôr ako skúsenosť do života,“ dodal na záver rozhovoru pre hockeyslovakia.sk Dávid Baránek.
