Dvaja legionári v slovenskej „sedemnástke“: Jednému pomáhal Fehérváry, druhému slovenský tréner

TRNAVA (SZĽH) – Stalo sa akýmsi obyčajom, že počas novembrovej asociačnej prestávky sa v najmladších reprezentáciách dáva priestor predovšetkým hokejistom z domácich súťaží. O tom však, že to netreba brať až tak rigidne však svedčí i letmý pohľad na nomináciu reprezentácie do sedemnásť rokov na Turnaj štyroch krajín vo Füssene. Z pätice legionárov totiž aj traja hrá vo Švédsku. Kým obranca Oliver Fatul je už takpovediac stálicou zadných radov „sedemnástky“, jeho krajania Lukáš Lipiansky a Adam Jombík si dres reprezentácie do 17 rokov oblečú na juhu Nemecka vôbec po prvýkrát.

Ťažký prechod za hranice

Najmä Lipiansky na svoju obnovenú reprezentačnú premiéru čakal poriadne dlho. 16-ročný Bratislavčan síce nechýbal na vôbec prvej akcii v minulej sezóne v  reprezentácii do šestnásť rokov v bratislavskom Ružinove, ktorým bol trojzápas proti Rusku, no odvtedy musel dlhých šestnásť mesiacov čakať kým si najcennejší dres oblečie znovu.

„Vždy sa veľmi rád vrátim domov na Slovensku. Dlhé roky som tu hrával, rád uvidím chalanov, starých známych kamarátov, ktorých nevidím vo Švédsku,“ opísal svoje pocity na zraze Lukáš Lipiansky, ktorý sa na turnajovú previerku vo Füssene už veľmi teší. „Budem veľmi rád aj za chalanov, ak nám vyjde tento turnaj. Ja ako hráč zo zahraničia by som chcel byť prínos pre tím. Napokon, práve preto som tu. Chcel by som chalanom dopomôcť k tomu, aby sme spoločne šli za naším cieľom,“ pokračoval.

Lukáš LipianskyLukáš Lipiansky

Druhý z menovaných legionárov, Veľkokrtíšan Adam Jombík, na rozdiel od Lipianskeho, nemusel čakať na ďalšiu reprezentačnú šancu bezmála poldruha roka. Naposledy Slovensko reprezentoval na sklonku minulej sezóny v trojzápase proti Maďarsku v Budapešti. No predsa len, aj odvtedy uź ubehlo viac než poltucet mesiacov, za ktorých sa v kariére tohto pravorukého obrancu udialo niekoľko významných zmien. Tou najdôležitejšou je skutočnosť, že po lanskej sezóne zdvihol kotvy a zo Zvolena zamieril na sever Európy, do Jönköpingu, kde hrá za miestny tím HV 71. 

„Určite to nebolo ľahké,“ hovorí Jombík o presune do Švédska. „Je to veľký skok ísť zo Slovenska do Švédska. Myslím si však, že som to zvládol dobre, mal som pri sebe množstvo ľudí, ktorí mi pomáhali. Rovnako mi veľmi pomohlo, že v klube je silná konkurencia.“ Čas na adaptáciu netreba len pre vyššiu konkurenciu či odlišný štýl hokeja. Azda ešte náročnejší je prechod do inej kultúry, inej krajiny, iného kolektívu, či s tým súvisiaca jazyková bariéra. „Musím povedať, že mám dobrých spoluhráčov, majú dobrú angličtinu, takže dá sa s nimi veľmi dobre porozprávať. Najprv mi trvalo, kým som si navykol, že tréneri najprv vysvetľujú chalanom po švédsky a potom mne po anglicky, ale na to som si rýchlo navykol,“ hovorí po prvých troch mesiacoch Jombík.

Svoje si preskákal aj Lipiansky, ktorý háji farby Linköpingu vo Švédsku zhruba jeden rok. Sám priznáva, že prvé týždne vo Švédsku boli ťažké. „Bol som tam sám, bez rodiny, musel som si nájsť nových kamarátov. Rovnako aj hokej je odlišný, panuje tvrdá konkurencia, nikto nikomu nič nedá zadarmo, všetko si treba ‚odmakať‘. Aj ten rok mi však dal veľmi veľa, za čo som rád,“ hovorí Lipiansky, ktorý sa už v Linköpingu udomácnil.

Zľava: Richard Nemec, Adam Jombík a Marco EjemZľava: Richard Nemec, Adam Jombík a Marco Ejem

A to doslova, veď vo Švédsku, 1500 kilometrov od domova, ostal v pätnástich rokoch sám. „Aj rodičia ma pochválili, keď boli za mnou. Sami nečakali, že osamostatnenie tak zvládnem. Musím si sám prať oblečenie, zabezpečiť stravu... Je to už v podstate dospelácky život. Myslím si, že už teraz dokážem bez väčších problémov sám vo Švédsku vyžiť,“ hovorí s úsmevom odchovanec bratislavského Slovana ktorý ale jedným dychom priznáva, že počas uplynulých 365 dní mal viackrát aj obdobia, cez ktoré chcel so Švédskom seknúť. Ako sám však hovorí, nie je to nič neobvyklé u hráčov. „Také obdobie som určite mal, ale potom si spomenul, čo všetko som tomu obetoval a podriadil a bola by to veľká škoda to zahodiť za hlavu.“

Pomáhali krajania

Hoci obaja hráči, ako Jombík, tak Lipiansky, boli vo svojich družstvách sami Slováci, pri adaptácii na novú krajinu či osamostatnení im pomáhali slovenskí krajania pôsobiaci v kluboch. Adam Jombík sa v Jönköpingu zoznámil s účastníkom májových majstrovstiev sveta v Dánsku, obrancom Martinom Fehérvárym, ktorý oblieka dres A-mužstva HV 71. „Martin mi veľmi pomáhal najmä mimo ľadu, napríklad pokiaľ ide o kulinárske veci,“ hovorí Jombík s úsmevom. „Občas mi ale, samozrejme, pomôže aj v hokeji a myslím si, že medzi nami panuje dobrý vzťah.“

Adam JombíkAdam Jombík

Ešte bližší kontakt s krajanom mal Lipiansky. Družstvo Linköpingu do 16 rokov totiž viedol ako hlavný tréner Považskobystričan Martin Dendis. „Veľmi mi pomohol, najmä jazykovo, pretože zo začiatku som mal s tým veľké problémy. Rovnako mi pomohol so švédskou mentalitou, keďže on sám je vo Švédsku už nejaký ten rok, tak ich dobre pozná, vie, ako Švédi vnímajú hokej. Martin Dendis mi veľmi pomohol, za čo som mu veľmi vďačný. Bez neho by som to mal ďaleko ťažšie,“ ďakuje Lipiansky.

Konkurencia i profesionálnejší prístup

Švédsko, krajina víťazov posledných dvoch majstrovstiev sveta v hokeji. Už tento prívlastok sám osebe jasne značí, že ide o doslova hokejovú veľmoc. Každoročne sa o tom dá presvedčiť i pri letmom náhľade na Vstupný draft do NHL, v ktorom sú Švédi najžiadanejším artiklom zo starého kontinentu. Na svedomí to má prepracovaný systém výchovy hokejistov v kluboch, ktorého súčasťou sú teda aj Lipiansky s Jombíkom. Obaja sa pri rozdieloch medzi slovenským a švédskym hokejom prakticky zhodujú.

Lukáš LipianskyLukáš Lipiansky

„Iné je to v tom, že nasadenie v tréningoch je od Švédov vyššie. Hráči berú hokej vážnejšie, viac korčuľujú a sú na lepšej technickej úrovni ako Slováci. Po týchto stránkach to je o dosť ťažšie ako na Slovensku,“ hovorí Jombík, ktorého dopĺňa Lipiansky. „Jeden hlavný rozdiel je konkurencia. To je podľa mňa hlavný rozdiel. Aj tréningy sa potom úplne inak odvíjajú, ak je v tíme konkurencia, detto zápasy, chalani k tomu tiež inak pristupujú.“

A propos Lipiansky. Toto priezvisko v reprezentácii do sedemnásť rokov nefiguruje len v hráčskom kádri, ale aj v realizačnom tíme. Hlavným trénerom reprezentácie je totiž Lukášov otec, bývalý reprezentant s bohatou hráčskou kariérou, Ján Lipiansky. Pre otca a syna Lipianskych ide o novú úlohu, v ktorej sa doposiaľ ešte takto nestretli. „V minulosti som sa s tým stretol len vtedy, keď tato zastupoval trénera na pár zápasoch. Ja sa to snažím vnímať čisto ako vzťah hráč – tréner. Nedávam do toho žiadne osobné emócie či väzby. Som normálny hráč, ako každý jeden z tohto tímu. Doma je to síce otec, no tu je to tréner, a tak to aj vnímam,“ dodal na záver.



Odporúčame