Desať rokov od Vancouveru: Spomienkový seriál štartuje „15-sekundová" prehra

VANCOUVER (SZĽH) – Nečakane oslnivý Lillehammer, strastiplné Nagano, bolestivé Salt Lake City, žiarivý Turín, zbabrané Soči či plachý Pjongčang. Ani v jednom z dejísk zimných olympijských hier v rokoch 1994 až 2018 nezažil slovenský hokej v ére samostatnosti toľko radosti i smútku naraz ako vo Vancouveri. V metropole Britskej Kolumbie sa po ťažšom rozbehu do turnaja postaral o zaujímavú jazdu s medailovými parametrami. Zisk cenného kovu by bol zaslúženou odmenou pre partiu, ktorá tušila, že vo vancouverskom zložení sa na svetovom fóre stretáva naposledy. V týchto dňoch plynie desiate výročie emočne najsilnejšieho príbehu slovenského hokeja pod piatimi kruhmi. Spomínate ešte na február 2010? Spomínajte s nami. Bude to príjemné. 

Zverenci trénera Jána Filca, vedení najväčšími slovenskými hviezdami v NHL tej doby, mobilizovali národ. Ako v medailových rokoch 2000, 2002 a 2003. Nútili ho s očakávaním vstávať k obrazovkám v skorých ranných hodinách, narúšali učiteľom vyučovací proces. Nemohlo sa predsa učiť v čase, keď naši hrali na olympiáde o víťazstvo proti Rusom. A to na školách či na pracoviskách ľudia zvyčajne nesledovali olympijské zápolenia v televízii. Ani v telefóne, keďže mobilné dáta to vtedy neumožňovali v takom rozsahu ako dnes. Vo februári 2010, v skorých ranných hodinách, boli mnohí, školovinnoví a pracovne nasadení, odkázaní len na rozhlasové vysielanie. Slovensko sa opäť spájalo. Vďaka hokeju! 

Optimistický realista 

Mužstvo trénera Jána Filca nepatrilo k favoritom turnaja. Hoci mu zápas čo zápas pribúdali obdivovatelia i podporovatelia, na úvod bolo len málo takých, ktorí predpovedali partii okolo Demitru, Hossovcov, Cháru, Gáboríka, Šatana, Stümpela či Pálffyho medailový prienik. Po viacerých strastiplných svetových šampionátoch, v roku 2008 dokonca poznačení bojom o záchranu, boli Slováci skôr skeptickí. 

Aj tréner Ján Filc bol opatrný v predolympijských debatách s médiami. Nebol vyložene pesimistický. Tvrdil, že je optimistický realista. „Vravieť nahlas, že si ideme po medailu, by bolo nezmyselné. Nikto z nás však neskrýva vnútornú túžbu, ktorá by nás doviedla k týmto pozíciám,“ vravel pred odletom do Kanady. 

Zaujímavé je, že do dejiska ZOH cestoval len s dvomi hokejistami. V prvej várke na linke do Kanady boli z hráčskeho kádra iba Žigmund Pálffy a Richard Zedník. Neskôr sa pridalo ďalších osem hokejistov a na záver hráči z NHL. Tí ešte dva-tri dni pred úvodným olympijským vystúpením proti Čechom trčali v profiligovom kolotoči. 

Škrty

Výraz optimistický realista nepoužil Ján Filc náhodou. Optimistický bol najmä vnútorne. Veril, že by s hráčmi, s ktorými v roku 2002 zažil najväčší úspech slovenského hokeja, mohol nadviazať na göteborskú radosť. Tušil, že má k dispozícii viacero značných profiligových kalibrov. Na druhej strane, vždy bol opatrný. V predturnajových vyhláseniach hral na reálnu strunu. Ružové okuliare si nekládol z viacerých dôvodov. Slovenská reprezentácia nemala za sebou ani pár dní spoločnej prípravy pred ostrým vstupom do turnaja. Dokonca nemala k dispozícii ani všetkých nominovaných hráčov. Situáciu komplikovali zranenia. Len pár týždňov pred olympiádou sa do súťažného diania vrátil Pavol Demitru po ďalšej náročnej operácii chronicky zraneného ramena. Zopár dní pred turnajom s bolesťou zápasil aj Marián Gáborík, ktorému na tréningu v New Yorku Rangers nechtiac zarezal korčuľou do nohy brankár Henrik Lundqvist. Nehovoriac o tržnej rane Miroslava Šatana na ruke či mierneho otrasu Marián Hossu. To všetko len pár dní pred 17. februárom 2010, pred ostrým „bratovražedným“ súbojom proti Čechom. Proti súperom, na ktorých sme od petrohradského finále 2000 často nevedeli zahrať. Okrem bronzového záblesku na MS 2003 vo Fínsku sme spravidla ťahali za kratší koniec. Finále MS 2000 3:5, štvrťfinále MS 2001 0:2, nadstavba MS 2005 1:5, turínske štvrťfinále ZOH 2006 1:3, nadstavba MS 2009 0:8 ...  

Zmena formátu 

Lenže v Kanade mohli byť Slováci pokojnejší. Prípadná prehra vo vzájomnom dueli s Čechmi im nebúrala štvrťfinálové plány. Vo Vancouveri prešiel mužský hokejový turnaj zmenou formátu. Platilo, že najlepšie štyri tímy zo základných skupín - víťazi áčka, béčka a céčka + najlepší tím z druhej priečky - postupujú priamo do štvrťfinále. Zostávajúcich osem mužstiev si to v kvalifikácii, alebo predkole rozdalo o ďalšie štyri miestenky. Bolo tak jasné, že Slováci môžu živiť šancu na prienik do bojov o medaily, aj keď podľahnú Čechom. 

Viacerí chlapci tušili, že vancouverská zostava sa už na vrcholnom fóre pravdepodobne nikdy nestretne. Ďalšie ZOH boli na programe až o štyri roky v Soči a hoci sa blížili domáce majstrovstvá sveta, vzhľadom na vývoj play-off NHL nedokázal nikto zaručiť, že rovnaká partia sa zíde v Bratislave aj v máji 2011. Navyše, ostrieľaní harcovníci Jozef Stümpel so Žigmundom Pálffym mali 37 rokov a cítili, že ich bohaté reprezentačné kariéry nebudú trvať večne. Mnohí hráči boli motivovaní dosiahnuť vo Vancouveri veľký úspech s členmi veľkej generácie. „Slovensko mi dalo šancu stať sa hokejistom, teraz mu to chcem vrátiť,“ vravel Branko Radivojevič pred turnajom.

A kto našim zaručene veril? Napríklad uznávaný zámorský kormidelník Joel Quenneville, ktorý v kariére viedol dostatok slovenských hráčov (Demitru, Handzuša, Bartečka, Nagya, Budaja, Svatoša či Mariána Hossu), aby vedel predpovedať, že Slováci môžu byť čierny kôň turnaja hviezd. „Slováci sa potichu snažia byť najlepší. Nie je na nich taký tlak ako na iné krajiny, môžu zdolať kohokoľvek,“ referoval pre Chicago Sun Times. 

Prestrieľaní Česi 

Proti Čechom, na úvodný zápas presne 17. februára pred desiatimi rokmi, nastúpili zverenci Jána Filca s odhodlaním. A napokon aj s Mariánom Gáboríkom. „Dostal som injekciu a po rozcvičke sa rozhodol, že nastúpim,“ zaspomínal si autor nášho prvého gólu vo Vancouveri. Krátko po príchode z kabín na druhú tretinu si pohybom našiel voľný priestor na ľavom kruhu a prihrávku Mariána Hossu elegantne poslal za Vokouna – 1:1. Škoda, že to bol jediný slovenský presný zásah v stretnutí. Šancí na ďalší bolo požehnane.

Naši prestrieľali súpera 35:24. V tretej tretine zvíťazili na strely 12:2, ale dvojgólovú stratu nezmazali. Prehrali 1:3. Hviezdou zápasu sa stal Tomáš Vokoun. Podal vynikajúci výkon. Ale aj naši hrali dobre, hoci prehrali. Naznačili, že vancouverským turnajom môžu nadviazať na turínsky, kde boli v skupine stopercentní. Vo štvrťfinále však stroskotali na Čechoch a skončili na 5. priečke. 

Podľa trénera Jána Filca rozhodlo duel 15 sekúnd. Marián Hossa v 38. minúte v dobrej streleckej príležitosti nastrelil žŕdku. Po strate puku v neutrálnej zóne prišiel český protiútok a víťazná trefa Jaromíra Jágra. Nikto zo slovenských reprezentantov však neklesal na duchu. O 24 hodín nás čakali Rusi...


Štatistiky

B-SKUPINA, 17. 2. 2010

Česko - SLOVENSKO 3:1 (1:0, 2:1, 0:0)
Góly:
10. Eliáš (Havlát, Blaťák), 38. Jágr (Červenka), 40. Plekanec (Jágr, Židlický) - 21. Gáborík (Marián Hossa, Demitra).

Zostava SR: Halák - Meszároš, Chára, Višňovský, Štrbák, Sekera, Jurčina, Baranka - Marián Hossa, Demitra, Marcel Hossa - Gáborík, Stümpel, Pálffy - Zedník, Bartečko, Handzuš - Cibák, Kopecký, Radivojevič.

Celý záznam zápasu ČR - SR nájdete TU

Góly zápasu

Gól Patrika Eliáša v 10. minúte, 1:0

Gól Marián Gáboríka v 21. minúte, 1:1 

Gól Jaromíra Jágra v 38. minúte, 2:1

Gól Tomáša Plekanca v 40. minúte, 3:1 

Slovenský zväz ľadového hokeja pripravil pre hokejových fanúšikov spomienkový seriál Desať rokov od Vancouveru. V dňoch od 17. do 28. februára, v čase výročia konania jednotlivých stretnutí, vám v niekoľkých kapitolách priblíži cestu slovenskej reprezentácie na zimných olympijských hrách 2010. Nielen textovo, ale aj prostredníctvom videa a fotografií. Pri zostavení materiálov vychádzala redakcia SZĽH z vlastných archívov ako aj zo servisu TASR.