V športe sa úspech vašej práce zvyčajne meria výsledkom. Ak športovec alebo tím vyhrá, všetci sú šťastní, hoci výkon nemusel byť kvalitný. Ak športovec alebo tím prehrá, budete si musieť začať hľadať nové pôsobisko, a to opäť, aj napriek kvalite podaného výkonu, alebo, a čo je ešte dôležitejšie, aj napriek kvalite vašej každodennej práce.
Nemali by sme prehliadať emócie v čase víťazstva alebo prehry, ale na to, aby sme sa mohli rozvíjať, musíme byť schopní pozerať sa nad rámec výsledku. Čo stojí za dosiahnutím perfektného výkonu na individuálnej či tímovej úrovni a akým spôsobom je treba podporiť rozvoj týchto kvalít v každodennom procese? Čo pomáha ostatným, aby dlhodobo vynikali hoci aj v extrémnych situáciách, napr. v súvislosti s kvalitou vytvorených podmienok či vonkajším tlakom?
V priebehu rokov bolo obšírne zdokumentované, že jednotlivci, ktorí sa dostali na vrcholovú úroveň v akejkoľvek oblasti života, majú veľa spoločného, najmä čo sa týka ich osobností a psychických vlastností. Zvyčajne majú silnú vnútornú motiváciu vo svojom odbore a vášeň preň. Motiváciu, ktorá sa na začiatku často javí ako hravá zvedavosť a obyčajný záujem a ktorá za vhodnej podpory narastá do pocitov samostatnosti, viery vo vlastné schopnosti a spolupatričnosti. V oblasti športu sa toto zvyčajne deje v prostredí, kde deti dostanú šancu zaoberať sa rôznymi druhmi športových aktivít a na základe týchto skúseností sa rozhodnú pre ten šport, pre ktorý sú najviac zapálení. Toto rozhodnutie zvyčajne nastáva spoločne s rozvojom vlastnej identity počas obdobia puberty. Z pohľadu motivačného, jednou z najväčších výziev dneška v oblasti športu je otázka systému, v ktorom sa o špecializácii dieťaťa rozhoduje príliš skoro. Inak povedané, naozaj môžeme očakávať od 10 – ročného dieťaťa, aby vedel, čo chce robiť v dospelosti? Ak dieťaťu obrazne povedané nedovolíme hrať s jeho vlastnou hokejkou, ale s tou od trénera alebo rodiča, existuje vysoké riziko, že so športom skončí, akonáhle bude dosť starý na presadenie vlastného názoru.
Poháňaní vysokou vnútornú motiváciou, vrcholové osobnosti zároveň uznávajú také hodnoty a postoje, ktorými uprednostňujú svoj neustály rast a rozvoj pred krátkodobým úspechom. Takto narastá ich vôľa vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a neupínať sa na strach z neúspechu. Chápu, že chyby sú prirodzenou súčasťou procesu učenia a taktiež fakt, že prehry nás často o sebe samých naučia viac ako víťazstvo. Oplývajú vytrvalosťou a odhodlaním pracovať na svojich dlhodobých cieľoch a viac sa zameriavajú na proces svojho individuálneho rozvoja ako na normatívne hodnotenie ich terajších zručností. Znova a znova sa dokážu postaviť, keď padnú.
Z pohľadu hodnôt a postojov je na mieste sa opýtať, či naše deti vyrastajú vo vhodnom prostredí? Aký príklad im nastavujeme ako rodičia, tréneri či učitelia? Sme pripravení "prejsť od slov k činom" a pomôcť našim deťom a športovcom uvedomiť si ich vlastný športový potenciál aj v prípade prehratého zápasu? Alebo radšej robíme unáhlené závery týkajúce sa „úrovne ich talentu" a na základe toho sa rozhodujeme, na koho sa zamerať? Sme pripravení začať sa chovať podľa zásad kontinuálneho vzdelávania, tvrdej, ale rozumnej práce, individuálnej angažovanosti a entuziazmu, ako aj vzájomnej spolupráce, hoci by to mohlo ohroziť krátkodobý úspech nášho tímu?
Vhodne zvolenou formou podpory by sme tiež mali byť schopní napomáhať športovcom, aby si začali viac uvedomovať a zamýšľať sa nad svojim výkonom. Čím rýchlejšie sa naučia robiť správne rozhodnutia týkajúce sa vlastného napredovania, ako aj napredovania ostatných, či už na ľade alebo mimo neho, tým väčšia je šanca, že sa podporí individuálny potenciál hráča a dosiahne vrcholovú úroveň. Je dobre známa skutočnosť, že jednotlivci na vrcholovej úrovni majú zvyčajne skôr realistický obraz o sebe samom a taktiež vidia svoje schopnosti reálne, čo im pri ich výkone zároveň dáva istú úroveň sebaistoty. Viem, čo dokážem a, čo je ešte dôležitejšie, viem, ako do budúcnosti vytvoriť lepšiu verziu samého seba.
Potreba vybudovať u hráča návyky seba-uvedomenia a seba-rozvoja je jedným z hlavných dôvodov, prečo by sme sa mali pozrieť na niektoré z našich existujúcich vzorov správania ako rodičov, trénerov a učiteľov a zmeniť ich. Deti sa zvyčajne podieľajú na vyučovacom a vzdelávacom procese skôr ako pasívne objekty, a nie ako aktívne subjekty. Nastolením disciplíny máme tendenciu od nich očakávať poslušnosť, namiesto toho, aby sme v nich podporili potenciál a sebadisciplínu. Táto naša neustála kontrola zároveň zvyšuje závislosť na systéme. Slučka, ktorá je pre vzdelávanie a rozvoj kontraproduktívna.
Existuje konsenzus, že mnohé z uvedených vlastností sú čím ďalej tým viac dôležité, nielen na dosiahnutie profesionálnych výkonov, ale aj na to, aby sme dokázali udržať krok so zmenami v dnešnej spoločnosti. V mnohých profesiách sa od ľudí očakáva, aby prevzali aktívnejšiu úlohu v ich osobnom rozvoji a v rozvoji ostatných, čo je možné vidieť aj vo sfére športu. Tu sa pred nás stavia otázka, ako pomôcť ľuďom čeliť tejto výzve?
Jukka Tiikkaja
