Ak vás nezlomí strata nôh, nemôže vás zlomiť inkasovaný gól

Je ich iba pár, v živote to nemali ľahké a každý z nich musel pre svoju hokejovú vášeň obetovať svoj komfort a peniaze. Spoločne však dokázali veľkú vec a priam rozprávkovým spôsobom si splnili svoj veľký sen. Slovenskí parahokejisti zdolali v rámci kvalifikačného turnaja  Švédov, Japoncov, Nórov aj Nemcov a v Pekingu sa stanú súčasťou veľkej paralympijskej rodiny.

„Ak mám povedať pravdu, tak ešte stále tomu nerozumiem. Cítim sa ako v rozprávke s dobrým koncom,“ usmieva sa manažér slovenskej parahokejovej reprezentácie Miroslav Dráb. Ak chce uveriť postupu na vrcholné podujatie v Číne, potrebuje sa ešte aj teraz uštipnúť. Veľkosť tohto úspechu totiž naplno docení až čas. „Pripravovali sme sa veľmi poctivo a verili sme vo vlastné sily, no ja sa asi spamätám až počas prvého zápasu v Pekingu. Spomínam si, že desať sekúnd pred koncom posledného zápasu mi išlo vybuchnúť srdce a všetci mi vraveli, že ma takého šťastného ešte nevideli. Ten pocit mám v sebe stále.“

Partia desiatich hráčov a dvoch náhradníkov ukázala, čo znamená sila kolektívu. V rámci kvalifikačného turnaja v Nemecku podľahla Talianom a po tejto prehre už nemala žiadny priestor pre ďalšie zaváhanie.

„Všetkých päť zápasov sme brali ako naše finále. S výnimkou Nemcov boli všetci účastníci paralympiády a postúpiť mohli iba dvaja. Priestor na výpadky teda neexistoval. Nebudem klamať, cítili sme rešpekt, ale boli sme uvoľnení. Mohli sme iba prekvapiť, zatiaľ čo do Talianov, Nórov či Nemcov sa postup očakával,“ spomína na svoj životný turnaj Dráb.

Ak sa má presadiť outsider na úkor favoritov, nesmie byť v jeho skladačke ani jediný chybný dielik. „Realizačný tím i všetci hráči fungovali ako jedna rodina, jeden tím,“ prízvukuje manažér slovenskej reprezentácie. „Rozhodla sila kolektívu. Sústredili sme sa na každú minútu a na sto percent zabrali aj tí, od ktorých sa to možno nečakalo. Vyzdvihnúť však musím brankára Eda Lepačeka, ktorý bol našim  základným stavebným kameňom. Všetci sa neustále povzbudzovali a ak hľadáte definíciu kolektívnej práce, tak to bolo toto. Nezlomila nás ani prehra s Talianskom a zafungovala presne naopak. Vedeli sme, že ak podľahneme Nórom, tak je po našom sne. Reakcia mužstva bola úžasná a vyšlo to.“

Príbeh slovenských parahokejistov je úžasný predovšetkým v kontexte ich neľahkých podmienok. Pri pátraní po histórii čerstvého úspechu sa musíme vrátiť až do roku 2009. Práve vtedy sa na ľade štadióna v Dolnom Kubíne objavil Peter Štít. Sám ako kôl v plote. V tom čase jediný parahokejista snívajúci o tom, že sa raz stane súčasťou partie, ktorá by mohla nastúpiť aj do súťažných zápasov.

„Raz sme sa s Peťom náhodne stretli na chodbe štadióna a ja som ho oslovil s tým, či nám nepomôže s fotením a písaním o našom prvoligovom klube. Postupom času som sa od neho dozvedel, že začína dávať dohromady viacero chlapcov, ktorí by to radi skúsili so sledge hokejom. Keď ich už bolo osem, tak mi povedal, že by potrebovali trénera. Vravel som mu, aby skúsil zavolať na zväz. Viem, že oslovil pána Jána Šterbáka, ktorý bol vtedy bez angažmánu. Ten však bohužiaľ netušil, čo je to sledge hokej a opýtal sa na plat. Peťo v tej chvíli pochopil, že touto cestou to nepôjde a oslovil mňa. On mi predtým pomohol po novinárskej stránke a tak som mu to oplatil. Jedinou mojou podmienkou bolo, že to bude v Kubíne. A odvtedy som s týmito chlapcami,“ popisuje začiatky svojho účinkovania vo svete parahokeja Miroslav Dráb.

Partia nadšencov začala lanáriť na ľad viac a viac chlapov s láskou k hokeju. Zdolať však musela viaceré prekážky, ktoré sú vo svete klasického hokeja nepredstaviteľné.

„V prvom rade si musíme uvedomiť, že parahokejistov je momentálne na Slovensku zo dvadsať. Pochádzajú z rozličných miest a nebolo teda ľahké zabezpečiť spoločné tréningy. To sa nám však postupne darí zásluhou centralizácie do Dolného Kubína,“ vysvetľuje Dráb.

Práve z jeho iniciatívy sa stalo mesto na Orave živnou pôdou pre sledge hokej u nás. Miestny štadión momentálne prechádza rekonštrukciou, po ktorej bude disponovať štyrmi bezbariérovými šatňami a pýšiť sa bude môcť aj jedinými špeciálnymi mantinelmi, ktoré sú prispôsobené parahokejistom.

„Sú to pre nás veľmi dôležité veci. Postupne budujeme aj profesionálnejší realizačný tím a na rozdiel od minulosti už máme fyzioterapeuta i doktora. Základným predpokladom hodnotného tréningového procesu je však mať hráčov pohromade. Práve preto sme rozbehli projekt, zásluhou ktorého bude priamo v Dolnom Kubíne pôsobiť až päť reprezentantov. Pracujeme na tom od októbra a prví parahokejisti sa k nám budú sťahovať už vo februári. Vytvorili sme im podmienky, ktoré im umožnia kombinovať tréningy s prácou. Môžu tu žiť spoločne s rodinami a spolupracujúca firma ich uvoľní na turnaje i zrazy. Je to veľmi dôležité, pretože doposiaľ riešili všetko cez dovolenky a neplatené voľná,“ upozorňuje oduševnený funkcionár.

Spoločná príprava uľahčí reprezentantom život. Pred olympijskou kvalifikáciou museli vzhľadom na spomínanú rekonštrukciu v Kubíne dochádzať počas pondelkov a utorkov do Ružomberka, cez víkendy potom trénovali v Liptovskom Mikuláši. Všetko na úkor času obetovaného rodinám a práci.

„Bolo to náročné, ale práve to nás posilnilo. Chlapci museli pre účasť na tréningoch urobiť veľmi veľa a to sa prejavilo v súdržnosti,“ zdôrazňuje Dráb. Čeliť prekážkam sú totiž parahokejisti zvyknutí a túto psychickú odolnosť ukázali aj v náročných kvalifikačných dueloch. „Títo chlapci zažili v živote veľa pádov a museli sa naučiť prekonávať problémy. To si prenášajú aj do športu a vedia, že nič nie je nikdy stratené. Ak vás na lopatky nepoloží strata končatín, tak to nemôže dokázať jeden inkasovaný gól. Vedia, že život je o niečom inom a majú v sebe veľkú pokoru. “

Tím trénera Radoslava Bieličku si svojimi výkonmi získal srdcia celého Slovenska. „Verte mi, chlapci tú podporu cítili. Pre nás bolo veľkou cťou už len to, že sme mohli nastupovať v rovnakých dresoch, ako má A-tím Slovenska. Po každom zápase sme sledovali reakcie médií a fanúšikov na sociálnych sieťach. Dodávalo nám to silu,“ ďakuje za podporu M. Dráb. Úloha motivovať tím pred jednotlivými zápasmi tak bola to najľahšou vecou na svete. „Sľúbili sme im, že ak sa do Pekingu dostaneme, tak sa pôjdeme pozrieť na Veľký čínsky múr. To sa nám síce asi zásluhou paralympijskej bubliny nepodarí, ale nevadí. Chalani si prešli veľmi dlhou cestou a najlepšou odmenou je samotná paralympiáda. Oni už žiadnu motiváciu navyše nepotrebovali.“

Postup na paralympiádu však paradoxne prináša nové starosti a opätovný zásah do životov reprezentantov.

„Chlapci sa na to pripravujú a postupne si vybavujú dovolenky. Našim plánom je aj sústredenie v Kórei, kde by sme mali pred paralympiádou trénovať s domácimi hráčmi. Odtiaľ by sme išli priamo do Číny. To by si však žiadalo opäť týždeň dovoleniek navyše a nie je to teda také ľahké,“ usmieva sa Miroslav Dráb.

Ešte pred odletom do Ázie absolvujú reprezentanti koncom januára prípravný turnaj v Taliansku a potom už budú strihať meter do štartu životného turnaja. „Nechceme mať veľké reči. Na kvalifikačnom turnaji sme boli úspešní, ale na paralympiáde nás čakajú súperi, ktorí budú ešte o level vyššie. Tešiť sa budeme z hocijakého víťazstva. Určite sa poctivo pripravíme a chceme hrdo reprezentovať Slovensko.“

Premiérová účasť na najprestížnejšom turnaji predstavuje vyvrcholenie snahy jednej generácie parahokejistov, no zároveň ide o tú najlepšiu motiváciu pre ich nástupcov. Slovenský sledge hokej totiž nemôže zaspať na vavrínoch a jeho manažér to dobre vie.

„V tomto smere musím oceniť pomoc Slovenského zväzu ľadového hokeja. Podporovať nás začal už pán Nemeček, výrazným spôsobom na to nadviazali páni Kohút a Šatan. Rozbehli sme viaceré projekty, ktorých cieľom je vytvoriť vhodné podmienky parahokejistom, ale aj novým uchádzačom o tento šport,“ hovorí Dráb, podľa ktorého sú dvere otvorené už pre chlapcov od šiestich rokov. „Mladým chlapcom vieme zabezpečiť individuálne tréningy a napríklad v Rusku či Nórsku skladajú pre detské kategórie spoločné tímy. Tie sú namixované medzinárodným spôsobom a takéto detské parahokejové kempy vieme zabezpečiť. Mladých hráčov je však zatiaľ bohužiaľ málo.“

Rozvoj základne je každopádne alfou i omegou budúcnosti nášho parahokeja. „Snažíme sa preto zapájať čo najviac nových hráčov. Niektorí chlapci majú silný hendikep, ktorý ich na ľade výrazne obmedzuje. Nejde však iba o hokejový prínos, ale aj o socializáciu. Sú súčasťou tímu, sú v partii a cítia sa s nami dobre. Každý z nich nemusí strieľať góly, partii sa dá pomôcť aj mimo ľadu,“ uzatvára náš rozhovor silným posolstvom manažér slovenskej parahokejovej reprezentácie Miroslav Dráb.