20 rokov od zlata. Bondra mal strelku od Nagya, Staňa rozhodil Sala a ratoval Lašáka

Pred dvadsiatimi rokmi sa na Slovensku zastavil čas. 11. mája 2002 zdolali slovenskí hokejisti Rusko 4:3 a získali doposiaľ jediný majstrovský titul v histórii samostatnosti.

„Dvadsať rokov je dlhá doba, ale tie spomienky sú stále krásne. Dokázali sme veľkú vec a rád spomínam hlavne na tie emócie a návrat domov. To bolo niečo veľké,“ hovorí útočník Ladislav Nagy, podľa ktorého bol zisk zlata náročný a takýto úspech by nebol možný bez kúska šťastia. „Hlavne v zápase proti Kanade sme museli otáčať, Rusi nám to vo finále vyrovnali na 3:3. Našťastie sme to zvládli. Trochu ma mrzí, že sme titul neobhájili, pretože aj o rok sme mali silný tím a hrali sme výborne. Verím však, že Slovensko jedného dňa zažije rovnaký úspech a hráči novej generácie na nás nadviažu. Na olympiáde získali bronz a títo mladíci majú na to, aby vyhrali aj majstrovstvá sveta.“

Brankárovi Rastislavovi Staňovi sa ani nechce veriť, že od triumfu v Göteborgu ubehlo už dvadsať rokov.

„V tom čase som mal 22 rokov a boli to iba moje druhé majstrovstvá sveta. V tíme sme mali veľa kvalitných hráčov, pričom išlo o výrazné osobnosti so skúsenosťami z NHL. Cítili sme preto, že máme šancu dokázať niečo veľké. Azda najviac nás o tom presvedčil víťazný obrat vo štvrťfinále proti Kanade,“ spomína 42-ročný Košičan, ktorý odchytal na MS 2002 prvé dve stretnutia šampionátu. Slováci v nich zdolali Poľsko 7:0 a Ukrajinu 5:4.

„Ja som tie majstrovstvá rozbiehal a rád spomínam na prvý zápas proti Poľsku. Tesne pred ním si ma na chodbe vyhliadol známy bitkár Krzystof Oliwa. Určite nevedel, že som brankár. Vybral si ma ako najmladšieho a najútlejšieho a zakričal na mňa, že ma prišpendlí na mantinel. A potom som ich vychytal a vyhrali sme 7-0,“ smeje sa Staňa.

V ďalšej fáze šampionátu dostal v bránke prednosť Ján Lašák. Ten chytal výborne, no v záverečnom súboji osemfinálovej skupiny proti Rusku nastúpil opäť Staňa. Svoj tím doviedol k triumfu 6:4.

„To už mal Jano istú pozíciu a nemyslel som si, že ešte na turnaji nastúpim. Tréneri sa ho však rozhodli nechať oddýchnuť. Pamätám si, že sme rýchlo viedli 3-0 a brankára Podomackého nahradil Sokolov. Ten bol potom strojcom ruského úspechu v play-off a preto to bol zrejme dôležitý zápas. Cenné je aj to, že sme zdolali Rusov dvakrát na jednom turnaji,“ upozorňuje bývalý skvelý brankár.

Po postupe z tretej priečky osemifinálovej skupiny museli Slováci vycestovať na štvrťfinále z Göteborgu do Karlstadu. V súboji proti Kanade prehrávali až do 40. minúty 0:2. K veľkému obratu zavelil sekundu pred koncom druhej tretiny Peter Bondra, ktorý potom v 45. minúte strelil aj víťazný gól.

To, že sme museli cestovať do iného mesta, sme brali ako krivdu. Kanada bola jasným favoritom, ale parádny zápas odohral Peťo Bondra. Spomínam si, že tie góly strelil s mojimi hokejkami,“ prezrádza Nagy. Dôvodom tohto ťahu bolo strelecké trápenie hviezdy Washingtonu. „Chcel to nejako zmeniť  a obaja sme mali drevené sherwoody. Vyskúšal teda moju, upravili ju, opilníkoval a priniesla mu šťastie. Ja som tam tých hokejok veľa nemal, ale keďže sa mu s ňou takto zadarilo, nemal som problém nechať mu ju.“

Spoluhráči nosili po stretnutí proti Kanade Bondru na ramenách a Rastislav Staňa ochotne zaujal rolu nadšeného fanúšika. „Peťo predtým nikdy nereprezentoval Slovensko, ale ja som s ním bol aj vo Washingtone a bol mojim vzorom. Už ako malý chlapec som sa na neho chodil pozerať v Košiciach. Po tom zápase som za ním v emóciách prišiel a ďakoval som mu za góly pre náš národ. Bol som úprimne dojatý. “

Slováci museli otáčať aj v semifinálovom súboji proti domácim Švédom. Brankár Tommy Salo držal čisté konto až do 36. minúty. Prsty v jeho psychickom nahlodaní mala verbálna poznámka Rastislava Staňu.

„Po druhej tretiny sme sa vracali tunelom do kabíny. Ja som išiel posledný a vedľa mňa bol už iba doktor Jančovič. Zo švédskej strany prichádzal ako prvý brankár Tommy Salo. V rámci podpichnutia som mu povedal, že dnes má veľa šťastia a všetko sa na neho lepí. Zrazu znervóznel a začal po mne kričať, že kto som. Ja som chytal na farme a on bol hviezdou NHL. Dostal som sa mu pod kožu a v tretej tretine mu začali vypadávať puky. Vyrovnali sme a napokon sme vyhrali. Možno som ho teda trochu rozhodil. Po zápase mi totiž ani nepodal ruku,“ prezrádza R. Staňa po rokoch pozadie semifinálového obratu.

Vo finále proti Rusku boli na koni naopak naši reprezentanti. „To finále bolo neuveriteľné. Cítili sme podporu celého národa a išli sme do toho s jasným cieľom vyhrať. Viedli sme 3:1, ale Rusi vyrovnali. Potom prišla tá pamätná akcia Pálffyho s Bondrom a už sme to len museli udržať do konca,“ objaví sa pri tejto spomienke aj po dvoch dekádach úsmev na tvári Ladislava Nagya.

Prvé veľké oslavy zlata vypukli na ľade a následne v šatni. Tú musel ako prvý opustiť jeden z hlavných strojcov úspechu – Ján Lašák.

„Po každom zápase musel ísť niekto na dopingovú kontrolu a po finále vyžrebovali Janka. Pustili ho na chvíľu osláviť zlato v šatni a potom ho dopovali pivom, aby sa mohol vymočiť. My sme už boli v autobuse, ktorý nás mal odviesť na námestie v Göteborgu. Vtedy pribehol iba v nohaviciach a drese. Vyzeral ako podnapitý fanúšik a vodič ho nechcel pustiť dnu. Pomohlo až búchanie o sklo zlatou medailou a naše potvrdenie, že je to skutočne náš hráč,“ smeje sa Staňa a zábavnú príhodu s Lašákom v autobuse pridáva aj Nagy. „Po návrate do Bratislavy nás posadili do autobusu. Chlapci sa sťažovali, že má strechu. Jano sa preto vyštveral hore cez strešné okienko. V dobrej nálade tam šaškoval, no zrazu ho takmer zachytil elektrický kábel. Radosť sa mohla zmeniť na tragédiu. “

Na tento moment si veľmi dobre spomína aj Staňa. „Pamätná je fotka, ako ho sťahujem zo strešného okna dole do autobusu. Naozaj nechýbalo veľa a mohol sa zachytiť o vedenie.“

Staňa bol našťastie nablízku. Tak ako počas väčšiny spoločných momentov s Lašákom v reprezentácii. Títo dvaja brankári tvorili nerozlučné dvojičky a na veľkých turnajoch pravidelne okupovali jednu izbu.

„Dohromady nás dal tréner Filc v rámci mládežníckej akcie v Kanade v roku 1997. Videl, že si rozumieme a postupne nás začlenil do seniorského tímu. Bývali sme spolu na izbe a spomínam si, že sme mali ako mladí hráči hlavy často úplne inde. V Göteborgu sme stále hrali NHL na playstation a aj počas tímových mítingov sme sa bavili našich súbojoch na konzolách a nie o súperoch na ľade. Neraz sme vzadu vybuchli smiechom a spoluhráči nechápali, čo tam robíme. Mali sme svoj brankársky svet,“ vraví Staňa.

Mladícka ľahkovážnosť bola charakteristická pre viacerých členov kádra z MS 2002 a v tej chvíli v skutočnosti nedocenil veľkosť dosiahnutého úspechu.

Keď získate takýto úspech v mladosti, tak to tak nevnímate. My sme naozaj necítili takmer žiadny tlak a aj ten šampionát bol taký, ako každý iný. Až počas play-off sme videli, že môžeme uspieť a veľkosť úspechu nám došiel až po návrate domov. Zrazu nás volali na podpisové akcie, deti chceli byť ako my. Vtedy by som si ani nepomyslel, že prejde 20 rokov a bude to stále jediné zlato pre Slovensko,“ krúti hlavou košický odchovanec, na ktorého nadväzuje ďalší východniar Ladislav Nagy. „Bolo to veru tak. Ja som si vtedy veľmi neuvedomoval, čo sa to deje. Faktom však je, že sme mali vynikajúcu partiu a v tíme vládla skvelá nálada. Mali sme tam skúsených i mladých hráčov. Ja sám som patril medzi tých najmladších a pod krídla ma vzali hlavne Rasťo Pavlikovský a Vlado Országh. O náladu v šatni sa staral hlavne Rišo Lintner, hudbu nám púšťal aj Miro Šimonovič.“

Podľa Nagya bolo dôležité, že každý v tíme mal svoju rolu a presne vedel, čo má na ľade robiť. „Preto sme boli úspešní. Väčšina tímu už hrala v NHL, ale naladili sme sa na jednu vlnu. Pán tréner Filc viacerých z nás poznal už z úspešného juniorského šampionátu a bol to dobrý psychológ. Je to dobrý človek, ktorého silnou stránkou bola komunikácia.“

Tento názor podčiarkujú aj záverečné slová Rasťa Staňu. „Faktom je, že pán Filc toho nemal veľa odtrénovaného na klubovej úrovni. Bol však skvelým psychológom, ktorý vedel vyskladať fungujúci kolektív. Ako jeden z prvých hovoril o hokejových letách. V tom čase nám veľa hráčov odchádzalo do zámoria a nemalo čas spoznať sa počas sezóny. Na to slúžili letné sústredenia. Niečo podobné vnímam teraz v prípade trénera Ramsayho. Priniesol systém práce, naučil ho mládežníckych trénerov a jeho súčasnú rolu už plnia asistenti. On už potrebuje len nastaviť mužstvo. Niekedy stačí jedna veta. Craig je veľmi rozumný a pokojný človek, ktorý má správnu odpoveď na každú otázku. Niekoľkými vetami vie zmeniť myslenie tímu a dokáže ho nakopnúť. To je veľmi dôležité.“